>

Tematický plán a učivo predmetu OVOCINÁRSTVO 2. ročník - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Prejsť na obsah
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY
záhradník > ovocinárstvo
OVOCINÁRSTVO (2. ročník)

TEMATICKÝ PLÁN -  2. ročník

ŠKÔLKÁRSTVO
1. Podmienky úspešného štepenia
2. Vrúble, očká a ich uskladnenie a zasielanie
3. Spôsoby vrúbľovania
4. Spôsoby vrúbľovania
5. Spôsoby očkovania
6. Škôlkovanie podpníkov
7. Rez na ostro a rez na čapík

PESTOVANIE TVAROV OVOCNÝCH RASTLÍN V ŠKÔLKE
8. Rozdelenie pestovateľských tvarov
9. Pestovanie kmeňa z vrcholového púčika
10. Pestovanie kmeňa striedavým rezom
11. Pestovanie kmeňa medzištepením
12. Pestovanie koruny ovocných rastlín
13. Ošetrovanie obrastu na kmeni

PESTOVANIE KMEŇOVÝCH TVAROV JEDNOTLIVÝCH DRUHOV OVOCNÝCH RASTLÍN
14. Pestovanie jadrového ovocia
15. Pestovanie kôstkového ovocia
16. Pestovanie ríbezlí, egrešov a liesky

OŠETROVANIE STROMČEKOV POČAS PESTOVANIA V ŠKÔLKE
17. Obrábanie pôdy v ovocnej škôlke
18. Výživa a hnojenie v ovocnej škôlke
19. Ochrana proti chorobám a škodcom v škôlke
20. Zber škôlkarských výpestkov
21. Triedenie a označovanie škôlkarských výpestkov
22. Balenie, expedícia a preberanie sadby  
23. Zakladanie ovocnej sadby  
24. Uznávacie pokračovanie v škôlkarstve

PESTOVANIE RASTLÍN NA TRVALOM STANOVIŠTI
25. Prírodné podmienky ovocinárskej výroby
26. Zóny vhodnosti pestovania
27. Hospodárske podmienky ovocinárskej výroby
28. Spôsoby pestovania ovocia
29. Zakladanie ovocných sadov – prípravné práce
30. Zakladanie ovocných sadov – projektová dokumentácia.

31. Výber druhov, kultivarov, tvarov a sponu
32. Opeľovacie pomery
33. Príprava pôdy
34. Rozmeranie pozemku
35. Kopanie jám
36. Vlastná výsadba
37. Ošetrenie po výsadbe

REZ OVOCNÝCH RASTLÍN
38. Orgány ovocných rastlín a ich funkcie
39. Podzemné orgány – koreňová sústava
40. Nadzemné orgány – listy, kvety, púčiky
41. Nadzemné orgány – kmeň, letorasty
42. Nadzemné orgány – rodivý obrast
43. Životné obdobia ovocných drevín
44. Rastové fázy ovocných drevín
45. Typy korún ovocných rastlín
46. Plošné tvary korún
47. Priestorové tvary korún
48. Význam rezu a jeho rozdelenie
49. Spôsoby rezu
50. Technika rezu
51. Čas rezu
52. Výchovný rez, význam , čas a technika
53. Výchovný rez priestorových tvarov
54. Výchovný rez plošných tvarov
55. Udržiavací rez, význam, čas, technika - jadrového ovocia
56. Udržiavací rez, význam, čas, technika - kôstkového ovocia
57. Udržiavací rez, význam, čas, technika - drobné ovocie
58. Zmladzovací rez, význam, čas, technika
59. Preštepovanie ovocných rastlín

CVIČENIA
60. Skúmanie prírodných podmienok pre ovocinársku výrobu
61. Poznávanie ovocných druhov podľa morfologických znakov
62. Rozlišovanie a charakteristika nadzemných organových ovocných rastlín
63. Rozpoznávanie plodonosného dreva jednotlivých ovocných druhov
64. Technika výchovného rezu
65. Technika udržiavacieho rezu
66. Sledovanie fenofáz ovocných rastlín


ŠKÔLKÁRSTVO

Škôlkárstvo je jedným z najdôležitejších odvetví ovocinárskej výroby. Jeho dôležitosť a význam spočíva v tom, že podstatne môže priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvniť neskoršie výrobu ovocia. Škôlkárstvo vyrába ovocné stromčeky a kry pre ďalšie vysádzanie. Produkčné ovocinárstvo priamo závisí od toho, akej kvality stromčeky, kry a ovocné sadivo škôlkárska výroba vyrába.
Preto hlavné poslanie škôlkárskej výroby je každoročne vypestovať požadované množstvo kvalitného ovocného sadiva. Ovocinárskym škôlkárstvom sa zaoberajú špecialisti ovocinári.

Ovocná škôlka je vybraný pozemok na rozmnožovanie ovocných podpníkov a pestovanie ovocného sadiva. Do ovocnej škôlky rátame aj časť voľného pozemku, pokiaľ je v areáli ovocnej škôlky. Ovocná škôlka je teda pozemok, na ktorom sa rozmnožujú a pestujú ovocné výpestky.

PODMIENKY PRE ZALOŽENIE OVOCNEJ ŠKÔLKY
Pred založením ovocnej škôlky najprv zistíme, či podmienky pre založenie škôlky sú priaznivé. Posudzujeme prírodné a hospodárske podmienky.

Prírodné podmienky zahŕňajú pôdne a klimatické podmienky, veľkosť a členitosť pozemku a iné.

Hospodárske podmienky určuje najmä dostatok pracovných síl, ich odborná kvalifikácia, vybavenie pracovnými priestormi (baliarňami, skladmi, pivnicami, skleníkmi a pareniskami), mechanizáciou, sociálnym zariadením a pod.

Škôlky povoľuje, ruší a eviduje Ministerstvo pôdohospodárstva SR, na základe platných smerníc.
Pri zakladaní ovocnej škôlky vybraný pozemok rozdelíme na menšie časti, tzv. tabule a vybudujeme sieť ciest tak, aby bol ku všetkým tabuliam ľahký prístup najmä mechanizačnými prostriedkami. Cesty musia byť dostatočne široké, aby umožnili prejazd všetkým mechanizmom.


ŠTEPENIE


1. Podmienky úspešného štepenia

Štepenie je úkon, pri ktorom spájame vegetatívnu časť ušľachtilého kultivaru s podpníkom. Ušľachtilú časť nazývame vrúbeľ alebo očko. Časť, na ktorú naštepujeme, nazývame podpník. V škôlkach týmto spôsobom rozmnožujeme väčšinu materiálu.
Aby očkovanie a vrúbľovanie bolo úspešné, treba splniť niektoré dôležité podmienky.
a) Na očkovanie a vrúbľovanie za miazgy musí mať podpník dostatočnú miazgu. Pri niektorých podpníkoch trvá obdobie miazgy len krátko. Škôlkári hovoria, že podpníky „strácajú“ miazgu. Tieto podpníky sa musia čo najskôr očkovať (kôstkoviny a pod.).
b) Rez na vrúbľoch, očkách a podpníkoch musí byť hladký, musí sa vykonať ostrým nožom.
c) Rez nesmie byť znečistený.
d) Očkovanie a vrúbľovanie sa musí vykonať v správnom období.
e) Po zaočkovaní alebo zavrúbľovaní musí sa vrúbeľ alebo očko na podpník riadne priviazať.
f) Pri spôsoboch, kde sa zatiera štepárskym voskom, musí sa starostlivo natierať po celom obvode. Nesprávne zatretie je najčastejšia príčina neujatia vrúbľov.
g) Podpníky i vrúble musia byť kvalitné, vyzreté a zdravé.
h) Zo spôsobov očkovania a vrúbľovania sa musí zvoliť ten, ktorý je pre daný kultivar, druh a obdobie štepenia najvhodnejší.
i) Pri štepení treba dbať, aby sa kambiálna vrstva podpníka a vrúbľa kryli a tak umožnili prúdenie miazgy a asimilátov z podpníka do vrúbľa.
Pre úspech očkovania a vrúbľovania je okrem uvedených podmienok potrebné si ešte všimnúť zručnosť škôlkárov. Pri škôlkároch začiatočníkoch je percento ujatých vrúbľov alebo očiek menšie než pri škôlkároch s dlhoročnou praxou.


2. Vrúble, očká a ich uskladnenie a zasielanie

Za vrúble berieme len výhonky z rodivých, kontrolovaných a zdravých stromov. Vrúble režeme z južnej, západnej a juhovýchodnej strany. Nikdy nerežeme vrúble zo stredu koruny, z vlkov a pod. Na vrúbľovanie sa najlepšie hodia stredne hrubé, rovné, zdravé a nepoškodené výhonky. Vrúble — letorasty na očká narežeme krátko pred očkovaním. Nikdy ich dlhšie neuskladňujeme. Letorasty na očkovanie musia mať riadne vyvinuté očká, musia byť dostatočne vyzreté a zdravé. Príliš mäkké, nevyzreté vrúble sú na očkovanie nevhodné.
Rast a rodivosť ovocného stromu ovplyvňuje jednak afinita alebo znášanlivosť a sila rastu podpníka a vrúbľa. Afinita je tým horšia, čím botanicky vzdialenejšie sú podzemná - podpníková časť a nadzemná - vrúbľová. Rodivosť a rast celého stromu je výsledkom rastu podpníka a vrúbľa. Môžu nastať tieto kombinácie čo do sily rastu podpníka a vrúbľa:
a) Podpníková časť silne rastie a nadzemná časť — vrúbľová rastie slabo. Táto kombinácia je vhodná pre pestovanie kutlivarov veľmi rodivých a pomaly a mierne rastúcich, keď strom aj pri veľkej rodivosti dobre rastie a má dostatočné prírastky.
b) Podpník rastie slabo alebo mierne a nadzemná časť rastie bujne. Táto kombinácia sa používa pre bujne rastúce kultivary, pri ktorých nechceme, aby nadzemná časť narástla do veľkých rozmerov, a aby sa rodivosť urýchlila a zväčšila. Táto kombinácia sa často používa vo výsadbách ovocných stien a v pásových a zahustených výsadbách.
c) Podpník rastie slabo i nadzemná časť rastie slabo. Táto kombinácia je úplne nevhodná, pretože stromy nemajú dostatočné prírastky, bohato rodia a skoro sa vyčerpajú.
d) Bujne rastúci podpník i bujne rastúca nadzemná časť. Táto kombinácia sa používa málo, pretože spôsobuje oddialenie rodivosti a narastanie ovocných stromov do veľkých rozmerov.
Podpníky veľmi ovplyvňujú rodivosť. Z praxe je známe, že niektoré podpníky rodivosť približujú a stromy veľmi skoro rodia (napr. M 9) a iné rodivosť odďaľujú (napr. plánky, semenáče a pod.).

USKLADŇOVANIE A ZASIELANIE VRÚBĽOV A OČIEK

Uskladňovanie vrúbľov a očiek závisí od času odberu z materskej rastliny.
Vrúble na očká odoberáme za vegetácie (júl, august) a uskladňujeme ich najviac na jeden deň. Každé ďalšie uskladňovanie znamená stratu zásobných látok vo vrúbli a tým oslabenie očiek. Preto vrúble na očká odoberáme obyčajne odpoludnia, pre očkovanie na nasledujúci deň, alebo skoro ráno na očkovanie v tom istom dni. V prípade potreby vrúble na očká uskladňujeme vo vlhkej handre v chlade (v chladnej komore alebo v pivnici). Vrúble musia mať dostatok vzduchu, preto na balenie nie je vhodný igelit.
Vrúble na vrúbľovanie odoberáme v období vegetačného pokoja ešte pred prícho¬dom silných mrazov a uskladňujeme ich v chladných a vlhkých pivniciach prihmuté vo vlhkom piesku.
Vrúble ďalej uskladňujeme v pareniskách zasypané pieskom, lístím a pod. Uskladňovanie vrúbľov v pareniskách je obtiažne, pretože za tuhých zím môžu pareniská premrznúť a ďalej preto, že jednotlivé zväzky sú menej prístupné. Vrúble môžeme uskladňovať aj zakopané v zemi asi 150 mm hlboko pri múre na severnej strane budovy, kde nepríde slnko. Tento spôsob je najmenej vhodný.
Zasielanie vrúbľov treba rozlišovať za vegetácie a v čase vegetačného pokoja. Za vegetácie posielame vrúble zabalené vo vlhkom machu alebo rašeline a vo viacerých vrstvách papiera. Spodné konce vrúbľov sa niekedy namáčajú do parafínu, aby bola rezná rana na spodku vrúbľa vzduchotesne uzavretá. Na balenie vrúbľov do balíka používame tvrdší papier. Zásadne nikdy nepoužívame igelit. Vrúble posielame poštou ako rýchlozásielku. Posielať vrúble v období vegetačného pokoja je ľahšie. Vrúble zabalíme do mierne vlhkého machu a niekoľkých vrstiev papiera. Rozdiel medzi letným a zimným posielaním je v počte vrstiev papiera. V lete necháme zabalenú zásielku pred odoslaním v studenej miestnosti, aby sa celá zásielka ochladila a počas dopravy si vo vnútri balíka udržala zníženú teplotu.

Pamätaj! Štepenie je jeden z najstarších a najviac používaných spôsobov rozmnožovania ovocných rastlín. Všetky spôsoby štepenia treba nacvičiť a dodržať podmienky úspešného štepenia. Niekedy aj pri nesplnení jednej podmienky, vznikajú veľké stráty na škôlkárskom materiáli.


3.- 4. Spôsoby vrúbľovania
Obr. Vrúbeľ vhodný na odber

Spôsoby štepenia rozdeľujeme podľa techniky vykonania na tri základné spôsoby:
a) Vrúbľovanie - na podpník sa vrúbľu je časť zrezaného jednoročného výhonku, t. j. vrúbľa.
b) Očkovanie — používame len jedno očko, ktoré sa vkladá do zárezu na podpníku.
c) Pridájanie alebo ablaktácia, t. j. spôsob, keď vrúbeľ je spojený s materskou rastlinou i s podpníkom až do času zrastenia.

Podľa času vykonania vrúbľovanie rozdeľujeme na:
a) Vrúbľovanie za miazgy (v čase, keď podpník má dostatok miazgy a kôru možno ľahko oddeliť od dreva.
b) Vrúbľovanie bez miazgy (čas, keď kôra nejde od dreva oddeliť a trhá sa).

Podľa umiestnenia vrúbľa rozoznávame:
a) Vrúbľovanie nad zemou alebo tesne nad zemou (opravné vrúbľovanie v škôlke a pod.).
b) Vrúbľovanie vyššie nad zemou (prevrúbľovanie starších stromov, prevrúbľovanie dopestovaných stromov v škôlke alebo vrúbľovanie pri medzištepe- ní v korunke).
Umiestnenie vrúbľa má význam, pretože čím je vrúbeľ nižšie umiestnený nad zemou, tým má väčšiu rastovú silu, a tým silnejšie a dlhšie výhonky tvorí už v prvom roku.
Obr. Ablaktácia

Ablaktácia je osobitný spôsob vrúbľovania, kde obidve rastliny — podpníková i vrúbľová - rastú spolu a sú spojené len výhonkami. Obidve rastliny rastú spolu tak dlho, až výhonky zrastú. Potom sa vrúbeľ od materskej rastliny odreže a vyživuje ho len podpník.

Počas vývoja ovocinárstva sa preskúmal veľký počet rozličných spôsobov vrúbľova- nia. Z mnohých spôsobov vrúbľovania sa dnes najčastejšie používajú tieto spôsoby:

     
Obr. Spojkovanie  a) jednoduché,  b) oboje (kresba)  c) s protijazýčkom

Spojkovanie čiže kopulácia. Tento spôsob sa používa odpradávna a patrí k najlepším. Používa sa za miazgy i bez miazgy. Najväčší úspech sa dosahuje vtedy, keď je podpník rovnako hrubý ako vrúbeľ. Nikdy nesmie byť vrúbeľ hrubší než podpník, naopak, keď je podpník hrubší než vrúbeľ, môžeme vrúbľovať tak, že prikladáme vrúbeľ z jednej strany k rezu na podpníku. Rez na vrúbli a podpníku má byť rovnako dlhý a trikrát dlhší než je priemer vrúbľa.
Spojkovanie s protijazýčkom alebo anglická kopulácia. Používa sa ako zlepšený spôsob spojkovania. Výhoda je v tom, že vrúbeľ na podpníku lepšie upevníme a styk vrúbľa s podpníkom je lepší. Zárez na vrúbli a podpníku robíme v 1/3 rezu.

Plátkovanie. Plátkovanie robíme od februára až do mája za miazgy alebo bez nej. Tento spôsob vrúbľovania používame vtedy, keď je podpník silnejší než vrúbeľ. Rez na hrubšom podpníku robíme tak, aby bol rovnaký ako na vrúbli, takže vrúbeľ po priložení úplne zakryje rez na podpníku. Plátkovanie je jedným z najpoužívanejších spôsobov v ovocinárskej a škôlkárskej praxi.
                        
Obr.  Plátkovanie  a  sedielkovanie (vpravo)

Sedielkovanie. Tento spôsob vrúbľovania používame od februára do mája v období miazgy i bez nej. Častejšie sa používa v období bez miazgy. Na podpníku vyrežeme rovnako široký a dlhý zárez ako na vrúbli. Na vrúbeľ vyrežeme osobitný kolmý zárez tzv. sedielko, ktorým vrúbeľ priľahne na podpník. Je to veľmi často používaný spôsob vrúbľovania.


Obr.
Plátkovanie,
sedielkovanie,
na koziu nôžku








Tittlov spôsob. Tento spôsob vrúbľovania používame len v období miazgy. Zrastenie vrúbľa s podpníkom je obyčajne veľmi dobré. Používame ho tam, kde je podpník oveľa hrubší než vrúbeľ. Na podpníku sa vyreže zvisle pásik kôry, ktorý je tak široký, ako rezná plocha vrúbľa. Za kôru vložíme vrúbeľ a pevne zviažeme. Zaviazanie musíme vykonať starostlivo.
Obr. Tittlov spôsob štepenia

Vrúbľovanie za kôru. Tento veľmi bežný a používaný spôsob robíme v apríli až v máji len za miazgy. Po zrezaní podpníka urobíme na podpníku pozdĺžny zárez do kôry. Kôru na obidvoch stranách zárezu oddelíme a za oddelenú kôru vložíme šikmo zrezaný vrúbeľ. Pevne zviažeme. Ujateľnosť vrúbľov je veľmi dobrá. Tento spôsob sa často používa pri jadrovinách.

 
   





Obr. Vrúbľovanie za kôru





Vrúbľovanie na koziu nôžku. Robíme vo februári až v marci. Patrí medzi najobťažnejšie spôsoby vrúbľovania. Rezy treba dlho a starostlivo nacvičiť. Skúsení škôlkári si však tento spôsob veľmi obľúbili a často ho používajú. Používa sa len v období bez miazgy. Podpník musí byť hrubší než vrúbeľ. Na podpníku vyrežeme klinok a vrúbeľ tiež zrežeme do klinu. Rezy musíme vykonať tak, aby sa po vložení vrúbľa do podpníka presne kryli. Pri dobre vykonanej práci musí vrúbeľ po zasunutí do podpníka držať a nesmie vypadávať, aj keď nie je ešte uviazaný. Tento spôsob sa často používa pri prevrúbľovávaní.

Obr. Vrúbľovanie na koziu nôžku

  
Vrúbľovanie do rozštepu. Je jedným z najstarších spôsobov. Používa sa v období bez miazgy vo februári až v marci a často na prevrúbľovanie. Často sa používa na vrúbľovanie stromčekovitých egrešov a ríbezlí na ríbezľu zlatú. Vtedy ho používame aj za miazgy aj za vegetácie. Vrúbeľ zrežeme klinovite a podpník po zrezaní nožom rozštepíme. Zárez do podpníka nesmie byť príliš hlboký.

Obr. Vrúbľovanie do rozštepu



Vrúbľovanie do boku. Tento spôsob vrúbľovania používame najčastejšie za vegetácie (júl až september) pri vrúbľovaní stromčekovitých tvarov egreša a ríbezle. Na boku podpníka urobíme zárez a vrúbeľ zrežeme šikmo. Starostlivo dbáme na to, aby sa obidva rezy kryli. Pri zatieraní štepárskym voskom dbáme na to, aby sa vosk nedostal medzi rezné plochy.

Obr. Vrúbľovanie do boku

Okrem týchto spôsobov vrúbľovania sa miestne používajú aj ďalšie spôsoby vrúbľovania. Používanie určitých spôsobov vrúbľovania závisí od skúseností, obľuby a praxe. Preto sa v niektorých ovocinárskych škôlkach používajú určité spôsoby a v iných ovocinárskych škôlkach zase iné. Výsledky závisia od kvality vykonanej práce a ďalej od praxe pracovníka.

Pamätaj! Vrúbľovanie v škôlkárskej praxi rozdeľujeme na vrúbľovanie za miazgy a bez nej. Niektoré spôsoby sa môžu používať za miazgy i bez miazgy.


5. Spôsoby očkovania

Podľa času očkovania rozoznávame:
a) očkovanie na bdiace očko a
b) očkovanie na spiace očko.
Obr. Očkovanie na T spôsob  

Očkovanie na bdiace očko je spôsob očkovania, keď z naočkovaného očka vyrastie ešte v tom istom roku letorast. Robí sa v období prvej miazgy, t. j. od mája do júna. Očkovanie na spiace očko robíme v júli a v auguste. Z očka v tom roku už nevyrastie letorast. Na spiace očko očkujeme v období tzv. druhej miazgy.

Podľa spôsobu očkovania rozoznávame:
a) Očkovanie na T spôsob,
b) Nikolovanie,
c) Forkertovo očkovanie,
d) Prstencové očkovanie.
                  
Obr. Očkovanie na T spôsob a  nikolovanie



Očkovanie na T spôsob.
Je to najčastejšie používaný spôsob očkovania. Na podpníku sa nareže zárez do tvaru písmena T. Do zárezu vložíme očko so štítkom kôry a zaviažeme. Dĺžka štítka kôry s očkom je asi 30 mm. Pri zaväzovaní gumičkami je dĺžka očka menšia o toľko, aby celé očko i rez na podpníku gumička pokryla. Pri očkovaní dbáme na to, aby sa očká dávali na tú stranu, kde prevažne vanú vetry. V teplých a chránených polohách dávame očko na severnú stranu, naopak, v mrazivých, studených polohách so silnými mrazivými vetrami dávame očko na južnú stranu. Pri reze očka dbáme na to, aby na vyrezanom očku bolo čo najmenej dreva. Niektorí škôlkári pri očkovaní drevo z očka vylupujú. Očko, z ktorého bolo drevo odstránené (vylúpnuté), lepšie priľne k podpníku a lepšie zrastá. Napriek tomu však zo skúsenosti a z praxe vieme, že v prípade, že očko má len málo dreva, je ujateľnosť rovnaká.

                     

Obr. Očkovanie - (kontrola ujatosti očka,  povoľovanie lyka,  dôsledok oneskoreného povolenia lyka)

Nikolovanie  je spôsob očkovania, ktorý sa používa len pri hruškách. Niektoré hrušky zle zrastajú s dulou, a preto musíme použiť medzištepenie. Nikolovanie odstraňuje túto nevýhodu tak, že nemusíme medzištepiť a môžeme očkovať aj kultivary, ktoré s podpníkom zle zrastajú. Postupujeme tak ako pri očkovaní na T spôsob, len s tým rozdielom, že medzi očko a podpník vkladáme ešte kúsok dreva (štítok), ku ktorému očko prirastie a štítok prirastie k podpníku. Týmto spôsobom je možné rozmnožovanie bez medzištepenia aj pri tých kultivaroch, ktoré s podpníkom nezrastajú alebo zrastajú zle. Štítky vyrezávame z takých kultivarov, ktoré majú s dulou dobrú afinitu.


Forkertovo očkovanie používame len výnimočne vtedy, keď podpník už nemá miazgu. Preto sa v škôlkárskej praxi používa len zriedka. Na podpník vyrežeme zárez podobne ako to robíme pri vrúbfovaní do boka. Očko z vrúbľa vyrežeme rovnakým spôsobom tak, aby po priložení na podpník úplne zakrylo ranu a aby sa rezné rany kryli. Tento spôsob sa používa veľmi málo, najmä vtedy, keď sme nestačili naočkovať všetky podpníky za miazgy alebo keď vplyvom nepriaznivého počasia podpníky miazgu stratili.
Obr. Forkertovo očkovanie


Obr. Prstencové očkovanie

Prstencové očkovanie sa používa najviac pri orechu. Tento spôsob očkovania robíme za miazgy. Na podpníku špeciálnym nožom vyrežeme dookola prstenec kôry. Kôru z podpníka odstránime. Na vrúbli vyrežeme rovnaký prstenec kôry s očkom. Prstenec s očkom priložíme na podpník a zaviažeme. Prstenec (pásik kôry s očkom) zrastie podobne ako očko pri očkovaní na T spôsob. Očkovanie je jedným z najlepších spôsobov rozmnožovania, pretože pri očkovaní je malá spotreba vrúbľov a zrastenie očka s podpníkom je dokonalé.




6. Škôlkovanie podpníkov
Obr. Škôlkovanie podpníkov

Pri vrúbľovaní a očkovaní musíme prácu organizovať tak, aby bola úspešná.

Vrúbľovanie. Vrúbľovať môžeme na jar a v lete. Jarné vrúbľovanie robíme v období od konca februára do konca mája. Letné vrúbľovanie robíme v júli a v auguste. Jarné vrúbľovanie robíme postupne. Začíname, len čo to počasie dovolí — po veľkých mrazoch. Najprv vrúbľujeme čerešne a višne, neskôr ostatné kôstkoviny a najneskôr hrušky a jablone. Vrúbľovať na jar môžeme tak dlho, kým máme dostatok kvalitných vrúbľov. Obyčajne končíme koncom apríla. Letné vrúbľovanie robíme v čase očkovania. Takto vrúbľovať môžeme najmä neujaté podpníky po jarnom vrúbľovaní. Najčastejšie vrúbľujeme čerešne, višne, ale aj iné kôstkoviny, ďalej v tomto období najčastejšie vrúbľujeme egreš a ríbezľu na ríbezľu zlatú. Vrúble po letnom vrúbľovaní zrastú, ale už nevypučia, prezimujú a pučia až na jar.


Obr. Plátkovanie - spôsob vrúbľovania, keď je podpník hrubší, než vrúbeľ

Očkovanie. Očkovanie na bdiace očko robíme na j ar, v čase od polovice máj a do polovice júna. Pri tomto spôsobe očko po ujatí hneď vypučí a do konca vegetácie utvorí ešte dlhý, vyzretý výhonok. Očkovanie na spiace očko robíme v čase od polovice júla do konca augusta. Niekedy už od polovice augusta podpníky strácajú miazgu, preto mnohí škôlkári končia očkovanie už v polovici augusta. Pri očkovaní dodržiavame poradie určené podľa toho, ako dlho si podpníky udržujú miazgu. Obyčajne sa najskôr očkujú podpníky sliviek, čerešní a višní, potom marhúľ, mandlí, ďalej M typy jabloní a hrušiek, nakoniec plánky a semenáče jabloní, hrušiek a broskýň. V niektorých polohách a stanovištiach však môže byť poradie druhov pre očkovanie pozmenené. Závisí najmä od pôdy, vlhkosti, polohy a teploty. Pre správny priebeh očkovania treba mať dostatok kvalitných očiek.


Vrúble na očká režeme len v takom množstve, ktoré v priebehu 24 hodín spracujeme. Pri očkovaní prideľujeme pracovníkom len očká jedného kultivaru, aby nedošlo k pomiešaniu kultivarov. Očká odoberáme len zo stredu vrúbľa. Očká na spodnom a hornom konci vrúbľa sú na očkovanie nevhodné. Na spodnej časti sú očká málo vyvinuté a na vrchnej časti vrúbľa sú očká nevyzreté. Očkujeme len také množstvo, ktoré je uvedené v očkovacom pláne. Dodržujeme určený pomer jednotlivých kultivarov medzi sebou.

Obr. Uskladnenie vrúbľov (1 v pivnici, 2 v parenisku, 3 v pôde)

Podpníky na očkovanie musíme pred očkovaním najprv pripraviť. Príprava spočíva v tom, že na podpníku asi 200 mm od zeme odrežeme všetok obrast, ktorý by
pracovníkom sťažoval očkovanie. Odstraňovanie obrastú robíme 2—3 týždne pred očkovaním. Pred vlastným očkovaním podpník iba starostlivo očistíme handričkou, pretože nános zeminy by znečisťoval ranu a otupoval ostrie noža.

Vlastné očkovanie robia dvaja ľudia. Jeden očkuje a druhý naočkované podpníky zaväzuje. Za veľkého úpalu sa očkovať nedá.
Pri organizácii práce v škôlke dbáme na to, aby výkony pracovníkov, ktorí očkujú a tých, ktorí zaväzujú naočkované podpníky sa zhodovali, aby pri očkovaní nevznikali prestoje, alebo aby čas od naočkovania do zaviazania očka nebol príliš dlhý (len niekoľko minút).
Zaväzovanie očiek. Očká zaväzujeme lykom, páskou PVC alebo gumičkou.
Lyko. Je tradične najstarší materiál, ktorý sa používa na zaväzovanie očiek. Lyko je pevné, očká môžeme dobre utiahnuť. Lyko sa nesmie pred očkovaním a zaväzovaním navlhčiť.
Páska PVC. V súčasnom období sa pre veľké prednosti používa páska PVC. Páska je pevná, pružná, vôbec neprepúšťa vodu, dobre kryje očká. Páska sa predáva na kotúči, pred zaväzovaním pásku rozstriháme na kúsky dlhé asi 0,4 m. Niektorí škôlkári ešte rozrezávajú pásku pozdĺžne, aby nebola taká široká. Zrastenie očka pod páskou je dokonalé, páska je pružná a nezarezáva sa do podpníka ako lyko. Páska je buď priesvitná (používa sa najčastejšie), ale aj nepriesvitná rozličných farieb: biela, červená, zelená a pod. Páska z PVC sa používa aj na zaväzovanie po vrúbfovaní.
Gumička. Na zaväzovanie očiek vyrábajú tiež špeciálne gumičky. Výhodou gumičiek je, že sa vyrábajú z takého materiálu, ktorý sa na vzduchu samovoľne rozpadne, takže očká sa nemusia povoľovať. Gumičky sa buď zaväzujú, alebo na druhej strane očka prichytávajú špeciálnou sponkou.
Pri všetkých spôsoboch zaväzovania očiek lykom, páskou i gumičkou rezné rany nezatierame štepárskym voskom.

Pamätaj! Očkovanie je spôsob, ktorý škôlkári v škôlkárskej praxi najviac používajú na rozmnožovanie ovocných rastlín. Má veľké výhody v tom, že na podpníkoch spôsobuje malé rany, ktoré sa rýchlo zaceľujú, a že na rozmnožovanie potrebujeme len málo vrúbľov na odber očiek. Z jedného očka vypestujeme nový strom. Práca je oproti vrúbľovaniu rýchlejšia.

Uvoľňovanie lyka alebo PVC pásky
Podpníky naočkované v júli a v auguste zostávajú 2 týždne v pokoji. Po 10 až 14 dňoch sa môžeme presvedčiť o ujatí očiek. Zvyšok stopky, ktorý nechávame pri očku v prípade, že sa očko ujalo - odpadne. Ak očko zaschne a neprirastie k podpníku, potom zvyšok stopky drží a neodpadá. Obdobie opadávania stopiek je obdobie intenzívneho zrastania očiek s podpníkom, pričom súčasne dochádza k hrubnutiu podpníka a teda k zaškrcovaniu úväzku. Preto škôlkári po 3—4 týždňoch úväzky povoľujú. Úväzky povoľujeme tak, že ich narežeme z opačnej strany než je očko. Pri narezávaní treba dať pozor na to, aby sme nožom nezarezali príliš hlboko a neporanili kôru, pretože ďalším hrubnutím podpníka sa rana ešte zväčší. V prípade, že používame pri očkovaní gumičku, povoľovanie odpadá, pretože gumičky sa na vzduchu rozpadnú aj samé.
Obr. Uvoľňovanie pásky PVC
Ochrana očiek pred zimou
Po narezaní pásky a lyka alebo odpadnutí gumičky dochádza k obnaženiu očka a vystaveniu poveternostným vplyvom. Proces zrastania očka s podpníkom pokračuje až do skončenia vegetácie. Pred príchodom zimy zaočkované podpníky prihŕňame zemou.
Nahrnutá zem zakryje ujaté očko a tým chránime očko pred vymrznutím (najmä pri broskyniach a marhuliach). Na ťažkých, studených, vlhkých pôdach a v miernych polohách naočkované podpníky nenahŕňame, necháme ich voľne prezimovať.


7. Rez na ostro a rez na čapík
Obr. Rez na čapík a na očko
Rez na čapík
Prezimované naočkované podpníky po skončení silnejších mrazov odrezávame. Režeme ich tak, že vo výške 100-120 mm nad očkom podpník odrežeme. Časť podpníka nad ujatým očkom nazývame čapíkom a ponechávame ho preto, aby sme rastúci výhonok mohli k čapíku priviazať, aby sa nevylomil. Na čapíku vyslepíme všetky púčiky tak, aby všetka miazga išla len do ujatého očka. Počas vegetácie na podpníku niekoľkokrát vylamujeme všetky plané výhonky. Nechávame len výhonok vyrastený z ujatého očka.





Obr. Opravné vrúbľovanie
Opravné vrúbľovanie
Opravné vrúbľovanie sa niekedy v škôlkárstve nazýva aj vylepšovanie očkovania. Robíme to vtedy, keď sa niektoré očká neujali, alebo počas zimy zamrzli a uschli. Tieto podpníky by boli pre ďalšie pestovanie stratené. Preto na jar takéto podpníky vrúbľujeme tzv. opravným vrúbľovaním. Je to vrúbľovanie pri zemi. Podpník zrezávame pokiaľ možno najnižšie, asi 50 mm nad zemou. Ak je rana po neujatom očku vyššie než 50 mm nad zemou, robíme tento rez pod ranou, aby sme poranenú časť podpníka odstránili. Vrúbľujeme obyčajne trojpúčikovým vrúbľom. Po zavrúbľovaní podpník potom sledujeme, a keď púčiky vypučia a letorasty dosiahnu dĺžku 150 mm, vyberieme z nich najdlhší a najlepšie postavený a ostatné zaštipneme, ale nevylamujeme. Zaštipnuté letorasty sú rezervou pre prípad, že by sa hlavný výhonok vylomil vetrom alebo inak poškodil. Postavenie výhonkov na vrúbli nerozhoduje. Opravné vrúbľovanie robíme pri jadrovinách a kôstkovinách okrem broskýň.



Priväzovanie očkovancov k čapiku
Letorasty, ktoré vyrástli na podpníku zrezaného na čapík a dosiahli 150—200 mm dĺžku, priviažeme k čapiku. Toto priviazanie robíme tak, aby letorast bol priviazaný rovno k čapiku. Pri báze letorastu nesmie byť oblúčik. Obdobie na priväzovanie letorastov sa musí určiť neustálym sledovaním. Letorast sa nesmie priväzovať dotiaľ, kým je ešte príliš mäkký a naopak, priväzovanie sa nesmie oneskoriť. Pri neskorom priväzovaní letorastu je spodná časť už stvrdnutá a nedá sa priviazať rovno, prípadne sa letorast nalomí. Pri priväzovaní zároveň odstraňujeme planý obrast, ktorý vyrastá z podpníka.

Odrezávanie čapíkov
Očkovance vyrastené na podpníku zrezanom na čapík do roka veľmi vyrastú. Výhonok, ktorý sme priviazali k čapíku, zatvrdne, spevnie natoľko, že oporu čapíka neskoršie nepotrebuje. Čapík sa potom stáva zbytočným a keby sme ho ďalej nechali na rastline, vyschol by, a s ním často aj letorast, ktorý vyrástol z naočkovaného očka. Čapíky odstraňujeme nožom alebo pílkou. Odrezávanie čapíkov je práca veľmi dôležitá, pretože čapík musíme odrezať tesne nad miestom zrastú naočkovaného letorastu s podpníkom. Rez musí byť rovný a hladký. V prípade, že pri hrubších čapíkoch používame pílku, musíme rez zarovnať nožom. Rez pri odstraňovaní čapíka nesmie byť ani príliš vysoký, ani príliš hlboký. Pri vysokom reze by sa rana ťažko zaceľovala a pri hlbokom reze by sa zase letorast mohol ľahko vylomiť alebo vyschnúť. Pri odrezávaní čapíkov nesmieme nožom alebo pílkou poškodiť ušľachtilý letorast. Často sa stáva, že neopatrným rezom zarežeme do letorastu, ktorý sa potom odlomí. Odstraňovanie čapíkov sa má skončiť najneskoršie do konca augusta. Čím skôr čapík odstránime, tým lepšie.
Obr. Odrezávanie čapíkov

Očkovance rezané na ostro sa niekedy vetrom vylamujú. Je to preto, že príliš rýchlo rastú a spodná časť nestačí úmerne drevnatieť a dobre prirásť k podpníku. Aby sme vylamovaniu zabránili, treba čiastočne spomaliť rast letorastov a tým podporiť zdrevnatenie jeho spodnej časti. Škôlkári spomalenie rastu robia zaštipnutím letorastu. Zaštipnutie robíme vtedy, keď letorast dosiahol dĺžku asi 200 mm. Po zaštipnutí sa rast letorastu zastaví a kým vytvorí nový rastový vrchol, spodná časť vyzreje. Takto pestované očkovance sa počas roka nevylamujú, s podpníkom riadne zrastú a nepotrebujú nijaké ďalšie ošetrenie.

Pamätaj! Zaočkovaný alebo zavrúbľovaný podpník vyžaduje ďalšie ošetrenie. Najdôležitejší je rez na očko alebo na čapík. Ani priväzovanie očkovancov sa nesmie zameškať. Pri zanedbaní týchto prác môžu sa očkovance alebo vrúbľovance znehodnotiť.



PESTOVANIE TVAROV OVOCNÝCH RASTLÍN V ŠKÔLKE


8. Rozdelenie pestovateľských tvarov

Ovocné stromy pestujeme v rozličných tvaroch. Každý tvar musí mať po vypestovaní určité vlastnosti. V škôlke rozlišujeme tieto tvary ovocných rastlín:

Obr. Kmeňové tvary ovocných stromov
(vysokokmeň, polokmeň, štvrťkmeň, ker, hrotiak)

Jednoročné štepence. Sú štepence bez obrastov alebo s obrastom vyrasteným za jedno vegetačné obdobie. Ak majú štepence vyvinutý obrast v prvom roku po naočkovaní, nesmia sa zamieňať za zákrpok ani vreteno.

Hrotiaky. Sú to obyčajne jednoročné až dvojročné, pri orechoch i viacročné škôlkárske výpestky, ktoré doteraz nemajú založenú korunu. Výška kmeňa musí zodpovedať žiadanému tvaru, ktorý dosiahneme po zrezaní kmeňa na korunku.

Tvarované stromy jadrovín. Musia byť naštepené na vhodných, pre určitý tvar zodpovedajúcich podpníkoch. Už v škôlke sa musí začať pestovať žiadaný tvar. Ramená musia byť rovnomerne vyvinuté a časť ramien staršia než jeden rok musí mať obrast rovnomerne rozložený a upravený rezom.

Vretenové zákrpky. Sú to dvojročné až trojročné výpestky, ktoré musia byť naštepené na vhodných podpníkoch, zodpovedajúcich rastu naštepenému kultivaru. Postranné výhonky musia byť okolo hlavného konára rovnomerne rozložené.

Zákrpky. Sú to dvojročné až trojročné výpestky, naštepené na vhodných podpníkoch, zodpovedajúcich rastu naštepeného kultivaru. Ak sa koruna pestuje s terminálnym výhonkom, nesmie sa terminálny výhonok podstatne odchyľovať od vertikálnej osi. Postranné výhonky korunky musia byť pravidelne rozložené, s výnimkou broskýň, marhúľ, mandlí, čerešní a višní.

Štvrťkmene. Tieto tvary sa pestujú na plánke, semenáči alebo na vegetatívne množených podpníkoch stredného a silnejšieho vzrastu.

Polokmene a vysokokmene. Sú tiež tvary, ktoré pestujeme na plánke, semenáči, prípadne vegetatívnych podpníkoch bujného alebo veľmi bujného vzrastu.
Všetky tieto tvary ovocných rastlín musia presne zodpovedať určeným požiadavkám.


9. Pestovanie kmeňa z vrcholového púčika

Kmeňové tvary môžeme pestovať tromi spôsobmi: z vrcholového (terminálneho) púčika, striedavým rezom a medzištepením.

Obr. Pestovanie kmeňa z vrcholového púčika

Pestovanie kmeňa z vrcholového púčika
Tento spôsob používame pri tých druhoch a kultivaroch, ktoré rastú rovno a dostatočne bujne. Najčastejšie sa takto pestujú čerešne, orech, ale aj niektoré kultivary jabloní a hrušiek. Pri čerešniach nechávame rásť podpník z vrcholového púčika, neskracujeme ho ale štepíme vo výške korunky. Pri orechoch sa nechá rásť semenáčik z vrcholového púčika a po dosiahnutí výšky kmeňa sa dopestuje koruna. Z vrcholového púčika pestujeme vlastnokoreňové stromčeky napr. odkopky. Z naočkovaného očka necháme vyrásť výhonok, ktorý neskracujeme. V priebehu ďalšej vegetácie pokračuje v raste a až dosiahne žiadanú výšku, začneme pestovať korunu. Pri pestovaní kmeňa je dôležité ošetrovanie obrastú. Obrast na kmeni ponechávame a počas vegetácie skracujeme. V prípade, že obrast príliš zhrubne, hrubý obrast odstránime a ponechávame len slabší. Pestovanie obrastú má veľký vplyv na hrubnutie kmeňa.


10. Pestovanie kmeňa striedavým rezom

Pestovanie kmeňa striedavým rezom je jedným z najčastejšie používaných spôsobov v škôlke. Kmeň pestujeme tak, že po vypučaní očka letorast necháme rásť až do konca vegetácie. Po skončení vegetácie a po prezimovaní vyrastený výhonok skrátime. Skrátenie robíme tak, aby sme skrátili na púčik, ktorý smeruje nad ranu po zrezanom čapíku. Toto skrátenie opakujeme v ďalšej sezóne na opačnej strane, t. j. striedame púčiky tak, aby boli vždy proti sebe. Tento rez robíme pri druhoch a kultivaroch, ktoré rastú krivo, slabo, alebo ktoré sú po prezimovaní namrznuté.

Obr. Dopestovanie kmeňa striedavým rezom

11. Pestovanie kmeňa medzištepením

Medzištepenie je tretí spôsob pestovania kmeňa pri kultivaroch a druhoch, kde obidva predchádzajúce spôsoby nevyhovujú. Je to pri kultivaroch, ktoré netvoria rovné kmene, v zime namŕzajú, ďalej pri takých kultivaroch, ktoré slabo rastú a kde by dopestovanie kmeňa trvalo príliš dlho. Medzištepením pestujeme kmeň aj pri tých druhoch, kde je zlá zrastavosť podpníka s naštepenou časťou (hrušky na duli). Pri pestovaní kmeňa postupujeme tak, že podpník pri zemi naočkujeme kultivarom, ktorý dobre a bujne rastie, tvorí rovné kmene a s podpníkom zrastá. Z naočkované- ho kultivaru vypestujeme kmeň do žiadanej výšky. Kmeň v žiadanej výške navrúbľujeme kultivarom, ktorý chceme pestovať. Rastlina je teda zložená z troch častí: podpníka (podzemnej časti), kmeňa tvoreného iným kultivarom a korunou, ktorú tvorí kultivar určený na pestovanie.


12. Pestovanie koruny ovocných rastlín

Po dopestovaní hrotiaka do určitej výšky robíme rez na korunku.
Rez na korunku spočíva v zrezaní hrotiaka v určitej výške. Postupujeme tak, že odmeriame výšku, ktorú má mať kmeň po vypestovaní stromčeka (napr. 1,8 m). K takto odmeranej výške pripočítame šesť púčikov a nad posledným púčikom hrotiak zrežeme. Tak sme dostali dĺžku hrotiaka, ktorá sa skladá z dĺžky kmienika a šesť púčikov. Zo šesť ponechaných púčikov vyrastie jeden terminálny (predĺženie kmeňa) a päť bočných konárov, ktoré tvoria korunku. Dva až štyri púčiky pod šiestimi najvyššie postavenými vyslepíme preto, aby všetky živiny využila korunka. Niekedy vyslepujeme púčiky pod korunkou až v čase pučania.
Výšku kmeňa odmeriavame latou, na ktorej sú v rozličných výškach farbou znázornené výšky kmeňov. Latu alebo tyč priložíme k hrotiaku a druhou rukou hrotiak skrátime. Pri ďalšom zaštipovaní zaštipujeme všetky pučiace výhonky okrem tých, ktoré budú tvoriť korunku.

Obr. Rez na korunku
13. Ošetrovanie obrastu na kmeni

Počas roka vyrastajú na kmieniku rozličné výhonky. Tieto výhonky neodstraňujeme, ale ich len skracujeme. Výhonky skracujeme vtedy, keď ich dĺžka dosiahne 0,2 až 0,25 m, asi koncom mája. Letorasty zaštipneme za tretím až piatym listom tak, aby dĺžka po zaštipnutí bola 0,1—0,15 m. Toto zaštipnutie opakujeme, pretože obrast rastie znovu. Obrast sa snažíme udržať krátky, a len čo zistíme, že sa opäť predĺžil, skracujeme opäť. Medzi jednotlivými skracovaniami uplynú tri týždne. To závisí od pôdy (v živných pôdach častejšie), ďalej od počasia (pri daždivom a vlhkom počasí častejšie) a od teploty. Najsilnejší rast je v priebehu mája a júna.
Bočný obrast v priebehu vegetácie hrubne. Dokiaľ má hrúbku 8 mm, ponechávame ho na kmeni. Ak zhrubne nad 8 mm, odrezávame ho.
Obrast odrezujeme tesne pri kmeni na konárový krúžok. Snažíme sa, aby rany po odrezaní boli čo najmenšie, aby sa mohli rýchlo zaceliť. Veľmi musíme dbať na to, aby sme nezarezali do kmeňa, pretože veľké rany namiesto zacelenia sa otvárajú a ťažko sa hoja. Pri kôstkovinách (marhuliach, čerešniach, broskyniach) je pri neodbornom odrezaní nebezpečenstvo glejotoku. Po zhrubnutí kmeňa pri stromčekoch, ktoré sa budú v jeseni vyberať, bočný obrast odstraňujeme úplne, a to najneskôr do konca augusta. Pri stromčekoch, ktoré dalej zostanú v škôlke, môžeme obrast okrem jesene a zimy kedykoľvek odstraňovať.

   Obr. Odstraňovanie obrastu na kmeni

Pamätaj! V ovocných škôlkach u nás dávame základ mnohým tvarom. Pestovateľské tvary rozdeľujeme podľa výšky kmeňa a tvaru korunky. Pri niektorých druhoch pestujeme len niektoré tvary, pretože iné nie sú vhodné. Správna voľba tvaru úzko súvisí s voľbou podpníka a kultivaru. Pamätajme, že úspech pri pestovaní ovocného stromčeka na trvalom stanovišti často závisí od voľby vhodného tvaru.



PESTOVANIE KMEŇOVÝCH TVAROV JEDNOTLIVÝCH DRUHOV OVOCNÝCH RASTLÍN


14. Pestovanie jadrového ovocia

Jablone a hrušky
Pestované tvary: zákrpky, palmety, štvrťkmene, kordóny, polokmene, vysokokmene.
Jablone pestujeme očkovaním pri zemi alebo vrúbľovaním. Najčastejšie vrúbľujeme v korunke alebo pri zemi pri opravnom vrúbľovaní. Pri vysokokmeni, polokmeni a štvrťkmeni vypestujeme kmeň z terminálneho púčika, medzištepením alebo striedavým rezom. Z terminálneho púčika pestujeme kmeň pri bujne a rovno rastúcich kultivaroch, pri ktorých vrcholy dobre vyzrievajú. Pri kultivaroch, ktoré slabo a krivo rastú, pestujeme kmeň striedavým rezom. Pri kultivaroch, ktoré namŕzajú alebo rastú krivo, pestujeme kmeň medzištepením.
 
Ovocné zákrpky. Sú jedným z najviac pestovaných a požadovaných tvarov. Musia sa pestovať len na slaborastúcich podpníkoch ako predpisuje norma. Preto zákrpky vypestované v škôlke na iných podpníkoch nesmú sa predávať ako zákrpky.
Stromčeky najčastejšie množíme očkovaním, len výnimočne opravným vrúbľovaním.
Zákrpky pestujeme ako voľne rastúce alebo vretenovité. Obidva tvary sa majú vypestovať už v škôlke, ale niekdy sa používajú pre výsadby aj nedopestované tvary. Pre zákrpky volíme len slabšie ratúce kultivary, ktoré skoro a dobre rodia.

Palmety. V súčasnom období sa pestuje mnoho jabloňových stromčekov v tvare palmiet. V škôlke pestujeme palmety tak, že koruna už tvorí základ stromčeka. Rozlišujeme pravidelné a voľné palmety a podľa toho korunu tvarujeme. Tvarovanie spočíva v rezaní koruny počas pestovania v škôlke do plošného tvaru. Ak pestujeme palmety pre určený tvar, tvarujeme ich už v škôlke napr. ‘Ruzyňská’, ‘Techobuzická’, ‘Hungaria’, ‘Werderská’, ‘Holovouská’, ‘Delbartova palmeta’ a pod.

Kordóny. V našich škôlkach pestujeme viac tvarov kordónov. Najčastejší je jednoramenný zvislý kordón. Je to v podstate pokračovanie kmeňa s krátko vedeným rodivým obrastom. Tento tvar sa v škôlke ľahko vypestuje, dbáme na to, aby bol obrast rozmiestnený po celej dĺžke a okolo celej osi. Menej častý tvar je vodorovný jednoramenný alebo dvojramenný kordón. Jednoramenný kordón pestujeme v škôlke tak, že nad očkovance vo výške 400 mm natiahneme drôt a naň za vegetácie ohneme hlavný letorast. Dvojramenný kordón pestujeme zase tak, že očkovanec vo výške 400 mm zrežeme, aby púčiky boli na obidvoch stranách proti sebe. Z každého púčika vypestujeme jedno rameno kordónu.

Dule. Dulu obyčajne pestujeme v tvare voľne rastúceho zákrpka alebo kra. Rozmnožuje sa očkovaním. Pre zákrpky používame podpník dulu, pre vyššie tvary hrušku, jarabinu alebo hloh. Obyčajne pestujeme kmeňové tvary ako polokmeň alebo vysokokmene. Vrúbľujeme na semenáče jarabiny alebo hloh.

Obr. Tvarovanie palmety (jadroviny)

15. Pestovanie kôstkového ovocia

Čerešne a višne
Pestujeme ich v tvare zákrpka, polokmeňa a štvrťkmeňa. Polokmene vrúbľujeme v korunke na vtáčnicu. Štvrťkmene pestujeme na vtáčnici alebo mahalebke. Pre štvrťkmene očkujeme pri zemi alebo vrúbľujeme v požadovanej výške. Podpníky pri škôlkovaní neskracujeme v nadzemnej časti. Pri pestovaní v škôlke musíme dávať pozor, aby postranný obrast na kmeni príliš nezhrubol. Ak predsa zhrubne, odstránime ho, pričom dbáme, aby na kmeni nezostali veľké rany, z ktorých by vznikol glejotok. Čerešne i višne môžeme vrúbľovať aj v auguste. V auguste vrúbľujeme podpníky, ktoré sa na jar neujali.
 
Slivky
Pestované tvary: štvrťkmeň a polokmeň. Pestujeme ich tiež ako voľne rastúce zákrpky. Pre tvarované stromy a plošné tvary (palmety a pod.) sa slivky nehodia. Podpníky sa používajú väčšinou množené generatívne — semenom, menej množené vegetatívne. Pri domácej slivke môžeme vypestovať stromy aj bez očkovania alebo vrúbľovania z odkopkov. Na tento účel však musíme mať zdravé a vyselektované materské stromy, určené len na rozmnožovanie. Tento spôsob sa používa málo.

Broskyne
Pestované tvary: nízkokmeň, palmeta. Broskyne pestujeme len ako nízkokmeň. Polokmene broskyne sa pestujú len ojedinele. Pri pestovaní v škôlke nízkokmene tvarujeme tak, aby sme založili korunku pre pestovanie. Pri voľne rastúcich nízkokmeňoch, ktoré sa pestujú ako plošné tvary, vedieme konáre len na dve strany. Také stromy sú určené na pestovanie v pásovej výsadbe alebo ovocnej stene. Voľne rastúce nízkokmene pestujeme buď s terminálom, t. j. s predĺžením kmeňa, alebo ako kotlovité, t. j. stredný výhonok vyrežeme a korunu tvarujeme do kotlovitého tvaru. Tieto tvary sa musia vytvárať už v škôlke. Pretože ujímanie stromčekov pri broskyniach je tým lepšie, čím sú stromčeky mladšie, predávajú sa v škôlkach niekedy broskyne ako hrotiaky, alebo s predčasne vytvoreným obrastom. Všetky rany na broskyniach musia byť zacelené. Pri broskyniach je veľké nebezpečenstvo glejotoku.
 
Marhule
Pestované tvary: nízkokmeň, polokmeň. Marhule pestujeme dnes ako voľne rastúce nízkokmene a polokmene. Ako podpník sa najviac používa marhuľový semenáč, plánka, menej už myrobalán a slivka. Marhule sa rozmnožujú očkovaním alebo vrúbľovaním pri zemi alebo v korunke. Pri marhuliach treba po očkovaní kontrolovať ujatie očiek, neujaté počas druhej miazgy ešte znova naočkovať.
Obrast na kmieniku starostlivo ošetrujeme, skracujeme podľa potreby, dbáme, aby príliš nezosilnel. Príliš silný obrast odstraňujeme tak, aby na kmeni nevznikli veľké rany, pretože pri broskyniach tak ako pri marhuliach na ranách je veľké nebezpečenstvo výskytu glejotoku. Obrast odstraňujeme za vegetácie. Marhule sa na pestovanie v tvaroch nehodia. Pri získavaní vyšších tvarov používame na medzištepenie napr. ‘Zelenú ringlotu’, ‘Wangenheimovu’ a pod.

Orech
Pestované tvary: vysokokmeň, polokmeň, štvrťkmeň. Orech pestujeme v škôlkach ako semenáče alebo vrúbľovance. Materiál vypestovaný zo semena nie je jednotný, no i napriek tomu sa týmto spôsobom v škôlkach stále rozmnožuje. Semenáčiky orechov vysádzame do škôlky a z vrcholového púčika vypestujeme kmeň a korunu. Hrotiaky skracujeme až do zdravého dreva len vtedy, keď v priebehu zimy rastlina namrzia. Pri pestovaní orecha vrúbľovaním, podpníky vrúbľujeme v skleníku alebo v parenisku a až po ujatí škôlkujeme v škôlke. Takto vypestované stromy sú kultivarove jednotné. Vrúble odoberáme len z plne rodiacich kultivarov, zaradených do listiny povolených kultivarov. Na vrúbľovanie ako podpník sa používa tiež orech čierny (Juglans nigra).
 

16. Pestovanie ríbezlí, egrešov a liesky

Egreš a ríbezľa
Pestované tvary: stromček (štvrťkmeň, polokmeň a ker).
Egreš a ríbezľu najčastejšie pestujeme ako ker alebo polokmeňový stromček. Stromčekové tvary rozmnožujeme vrúbľovaním na ríbezľu zlatú. Vrúbľujeme v zime balíčkované podpníky. Nabalíčkovanú ríbezľu zlatú necháme v skleníku napučať a napučanú vrúbľujeme. Keď pominie nebezpečenstvo väčších mrazov (koncom apríla a začiatkom mája), navrúbľované stromčeky škôlkujeme.
Stromčekové egreše a ríbezle môžeme pestovať tiež vrúbľovaním na zakorenené odrezky ríbezle zlatej. Postup je nasledujúci: Vyzreté odrezky ríbezle zlatej v októbri vyškôlkujeme a dva roky pestujeme, až dorastú do výšky vrúbľovania. Z každého odrezku vyvedieme jeden výhonok, na ktorý v auguste vrúbľujeme. V ďalšom roku z vrúbľa vyrastie korunka.
Pestovanie kríkových tvarov ríbezle, egreša, maliny a ostružiny
Kríková ríbezľa sa v škôlkárskej praxi pestuje viacerými spôsobmi, odrezkami, odkopkami, potápaním, nahŕňaním, vrúbľovaním a pod. Výber spôsobu závisí od kultivaru. Najčastejším spôsobom je pestovanie z odrezkov. Odrezky škôlkujeme obyčajne na jeseň. Z odrezkov vyrastú kry, ktoré len málokedy v prvom roku dosiahnu veľkosť, ktorá by zodpovedala norme. Pri intenzívnej agrotechnike však už v prvom roku môžeme dosiahnuť predajný materiál, najmä pri riadnom hnojení, kyprení a závlahe. Niekedy množíme ríbezle tiež z letných odrezkov. Tento spôsob je menej vhodný. Kríčkové tvary kultivarov ‘Heinemannova neskorá’ a ‘Rondom’ pestujeme potápaním. Výhonky potápame na jar pred pučaním, alebo po vypučaní a necháme ich potopené až do jesene, kedy ich vyberáme a triedime. Vytriedené a zakorenené časti ďalej škôlkujeme a dopestujeme do žiadanej veľkosti kra.
Kríkové egreše pestujeme z bylinných (nezdrevnatených) odrezkov. Odrezky necháme zakoreniť v parenisku alebo v skleníku a po zakorenení škôlkujeme. Iný spôsob pestovania je potápaním výhonkov. Potopené výhonky necháme zakoreniť a zakorenené potom rozsadzujeme do škôlky, kde ich ďalej dopestujeme. Kríkový egreš a ríbezľu pestujeme v škôlke až do času, keď krík vytvorí počet výhonkov, ktorý určuje norma. Trvá to asi dva roky, podľa agrotechniky.
Malinu rozmnožujeme oddelkami. Oddelky musia byť zdravé, s dobrou koreňovou sústavou a letorastmi, ktoré sú pri prvej akosti dlhé najmenej 900 mm, pri druhej akosti 700 mm.
Ostružiny rozmnožujeme potápaním alebo oddelkami, podobne ako maliny. Požiadavky na prvú a druhú akosť sú rovnaké ako pri maline. Pri maline i ostružine letorasty pri expedícii skracujeme na dĺžku uvedenú pre obidve akosti.

Pamätaj! Z kmeňových tvarov najčastejšie pestujeme nízke tvary. Nízke tvary sa pre výsadby najviac žiadajú. Musia sa množiť na zákrpkových podpníkoch. Vyššie tvary obyčajne pestujeme na generatívne množených podpníkoch. Používame ich len pri niektorých druhoch.

Lieska
Pestované tvary: stromček (štvrťkmeň, polokmeň) a ker.
Liesku veľkoplodú pestujeme ako ker alebo stromček. Najčastejšie sa používa ker. Rozmnožujeme ju odkopkami, potápaním, odrezkami alebo delením trsov. Stromové tvary pestujeme vrúbľovaním na liesku tureckú. Liesku tureckú používa­me ako podpník preto, lebo netvorí odkopky (výmladky). Kmeňové tvary používame ako štvrťkmene.



OŠETROVANIE STROMČEKOV POČAS PESTOVANIA V ŠKÔLKE


17. Obrábanie pôdy v ovocnej škôlke

V priebehu roka sa pôda v škôlke musí obrábať. Obrábanie musí splniť tieto základné úlohy:
a) udržať pozemok v škôlke bez burín,
b) umožniť ku koreňom ovocných rastlín prístup vzduchu,
c) zamedziť vyparovanie vlahy zo spodných vrstiev pôdy a uchrániť všetku vlahu pre ovocné rastliny,
d) agrotechnickým opatrením vytvoriť nepriaznivé podmienky pre rozvoj chorôb a škodcov.

Zásady obrábania pôdy v ovocnej škôlke:
a) Ovocná škôlka nesmie byť zaburinená. Burina totiž odoberá ovocným rastlinám vodu a tak spomaľuje rast stromčekov a krov. V škôlke vývin ovocných stromčekov a krov priamo závisí od obsahu živín a vlahy v pôde. Buriny sú tiež nositeľmi niektorých chorôb a škodcov.
b) Vývin ovocných stromčekov a krov podmieňuje dobrá činnosť koreňov. Ko­rene potrebujú pre svoj vývin dostatok vzduchu, ktorý sa dostáva do pôdy kyprením.
c) V ovocných škôlkach rastliny využívajú len vlahu, ktorá sa dostane do pôdy zrážkami. Nemôžeme použiť závlahu (napr. postrekom) ako napr. v iných kultúrach. Preto je zadržiavanie vlahy kyprením pôdy pre úspešný rozvoj ovocných rastlín veľmi dôležité.
d) Kyprením sa tiež znemožňuje rozmnožovanie chorôb a škodcov.

V škôlkárskej praxi používame najmä tieto spôsoby kultivácie: kultivátorovanie, plečkovanie, rotavátorovanie.
Kultivátorovanie je výborný spôsob kyprenia pôdy v škôlkach, pretože bez prevracania kyprí pôdu a ničí buriny. V škôlkach plečkujeme počas celého roka do hĺbky 50—70 mm. Hlbšie neplečkujeme, radšej rotavátorujeme. Prekypríme tak pôdu do hĺbky 100 mm a podľa potreby aj hlbšie. Rotavátorovanie však nie je dobrý zákrok proti vytrvalým burinám. Korene sa pri ňom totiž rozsekajú na menšie kúsky a znova zakorenia.
Naočkované podpníky sa na zimu niekedy prihŕňajú. Prihŕňanie robíme až po opadaní listov. Predčasné prihrnutie môže spôsobiť ďalšie zakorenenie podpníka. Na jar, hneď, len čo to počasie dovolí, očkovance odhŕňame. Prihrnutím chránime ujaté očko pred vymrznutím. Zrezané materské rastliny v materskom sade prihŕňame po vypučaní letorastov (len čo dorástli do výšky 150-200 mm). Letorasty, ktoré prerastajú zeminou nahrnutou do hrobčekov, vytvárajú korene. Toto prihŕňanie sa robí dvakrát až trikrát do roka, vždy, keď letorast povyrastie. Dbáme na to, aby prihrnutá zemina prenikla ku všetkým letorastom, inak letorasty zle zakoreňujú.


18. Výživa a hnojenie v ovocnej škôlke

Dobrá zásoba živín v pôde je rozhodujúcim činiteľom pre úspešný vývin ovocných rastlín. Preto najmenej 2—3 roky pred založením škôlky pôdu vyhnojíme tak, aby zásoba živín v pôde bola čo najväčšia.
Pred založením škôlky i počas jej trvania odoberáme pôdne vzorky a v agrotechnickom laboratóriu si necháme vykonať rozbor na prístupné živiny a celkový obsah živín. Pri rozbore žiadame, aby laboratórium, ktoré rozbory robí, zhodnotilo stav živín v pôde a navrhlo dohnojenie pôdy. Toto je dôležité najmä pri vápniku, ktorý má veľký význam pre správnu reakciu pôdy. V prípade, že pôda je pred založením škôlky dostatočne zásobená živinami, nemusí sa počas existencie škôlky hnojiť. V niektorých prípadoch môžeme prihnojovať jednotlivými živinami ako dusíkom, draslíkom alebo fosforom. Dusíkom prihnojujeme len na jar pred začatím vegetácie, draselnými a fosforečnými hnojivami môžeme prihnojovať počas celej vegetácie. Hnojivá zapracovávame do pôdy plytkou kultiváciou, napr. rotavátorovaním, plečkovaním, kultivátorovaním a pod. V poslednom čase sa rozbory na obsah živín v pôde robia podlá rozboru listov odobraných z pestovaných rastlín. Tieto rozbory sú presnejšie a lepšie signalizujú potrebu hnojenia než pôdne rozbory.


19. Ochrana proti chorobám a škodcom v škôlke

OCHRANA PROTI ŠKODLIVÝM ČINITEĽOM
Rastlinný materiál v škôlkach napáda množstvo rozličných škodlivých činiteľov. Sú to fyziologické poruchy, vírusové, bakteriálne a hubové choroby a živočíšni škodcovia. Základom ochrany rastlín v škôlke je prevencia, t. j. správnymi agrotechnickými opatreniami (výživou, obrábaním pôdy atď.) podporovať odolnosť rastlín
a dbať na to, aby sa do škôlky nedostala infekcia. Okrem rozličných agrotechnických a mechanických preventívnych ochranných opatrení (ako je napr, ochrana ovocných drevín proti ohryzu zveri) má dosiať veľký význam chemická ochrana ovocných drevín. Podľa obdobia, v ktorom sa uskutočňuje, rozdeľujeme ju na chemickú ochranu v zime, označovanú ako zimné postrekovanie, a na ochranu v čase vegetácie. Cieľom zimného postrekovania je zničiť všetky štádiá škodcov alebo chorôb, ktoré prezimujú v nadzemných častiach ovocných drevín. Na zimné postrekovanie sa používajú prípravky Arborol M alebo Nitrosan.
Pri ochrane v čase vegetácie je veľmi dôležité pomerne presne vystihnúť krátky termín, v ktorom možno proti jednotlivým škodlivým činiteľom najúčinnejšie zasiahnuť chemickými prípravkami (napr, proti múčnatke sírne a organické fungicí-dy, proti chrastavitosti mednaté a organické fungicídy, proti cicavému hmyzu a škodcom spôsobujúcim požer organické zlúčeniny fosforu ap.). Podrobnejšie návody na použitie chemických prípravkov sa publikujú v Metodickej príručke na ochranu rastlín, ktorú vydáva MPVž.
Pri práci s jedovatými a zdraviu škodlivými prípravkami musíme dodržiavať predpísané hygienické zásady, používať ochranné pomôcky a dbať aj na to, aby sme neohrozili včely.


20. Zber škôlkarských výpestkov

VYKOPÁVANIE OVOCNÉHO VÝSADBOVÉHO MATERIÁLU
Ovocný výsadbový materiál sa vykopáva po skončení vegetácie, keď začne zhadzovať listy, zvyčajne od polovice októbra do príchodu prvých mrazov. Aby sme materiál mohli expedovať po 15. októbri, stromčeky treba niekedy odlistiť. Robí sa to buď ručne, alebo rozličnými chemickými prípravkami na odlisťovanie (desikant-mi). Vo vykopávaní možno pokračovať na jar po rozmrznutí pôdy až do začiatku pučania. V suchom roku je vykopávanie namáhavé. V normálnych rokoch pôda koncom októbra navlhne dažďami. Potom je už práca ľahšia.
Stromčeky alebo kríky vykopávame rýľom. V suchších alebo ťažších pôdach sa vykopávajú tak, že sa v dostatočnej vzdialenosti obryjú. Obnažené korene sa preseknú aspoň 30-40 cm od kmeňa. Rýľom podoberieme korene, pričom opatrne ťaháme stromčeky za kmeň. Najlepšie je, keď stromčeky vykopávajú trojčlenné až štvorčlenné skupiny. Dve osoby vyrývajú a jedna alebo dve pomáhajú ťahať. Osobitne veľká opatrnosť je potrebná pri vykopávaní zákrpkov na podpníku M 9. Korene sa pri ťahaní totiž nepretrhnú, ako sa to stáva napr, pri duzéne, ale sa odtrhnú priamo pri päte.
Vo veľkých škôlkach sa stromčeky aj podpníky vyorávajú vyorávačom s vyorávacou radlicou, ktorý je osobitne upravený na túto prácu. Vyorávač ťahá silný traktor. Radlicou sa vyorávajú celé partie naraz. Pri tomto spôsobe vyorávania škôlkárskych výpestkov je takýto postup práce:
- triedenie a vyznačenie stromčekov,
- odlistenie,
- vyoranie,
- pretriedenie,
- zväzkovanie,
- zakladanie,
- expedícia.


21. Triedenie a označovanie škôlkarských výpestkov

Stromčeky a kry triedime podľa Slovenskej štátnej normy (STN). Iné triedenie nie je prípustné. V rámci STN sa môže odberateľ väčšieho množstva stromčekov dohodnúť o špeciálnych požiadavkách na triedení so škôlkou, prípadne o osobitných požiadavkách na balenie.
Ovocné sadivo sa po vytriedení a pred predajom musí označiť. Označenie je určené STN a nemôže byť ľubovoľné. Ovocné sadivo sa musí označiť štítkom, ktorý obsahuje:
Pri ovocných podpníkoch — označenie Uznané sadivo, meno a adresa množiteľa, označenie druhu, kultivaru, typu, akostná trieda, stupeň množenia a počet kusov vo zväzku.
Stromčeky a kry ríbezle, egreše a liesky
Pri ovocných škôlkárskych výpestkoch — označenie Uznané sadivo, meno a adresa množiteľa, označenie kultivaru plným pomologickým názvom, označenie podpníka (skratkou), trieda a akosť.
Pri vrúbľoch a odrezkoch ovocných rastlín — meno a adresa množiteľa, označenie kultivaru, deň odberu vrúbľov, počet kusov, stupeň množenia.
Takto označené sadivo sa môže expedovať alebo predávať.
Keďže dopestované sadivo nemá vplyvom rozličných činiteľov rovnakú akosť, treba ovocné stromčeky roztriediť. Dopestované ovocné stromčeky, zodpovedajúce požadovanej akosti, treba označiť každý rok najneskoršie do 31. augusta. Z jednej strany kmeňa ich na hladkej ploche označíme fermežovou farbou, ktorá nepoškodzuje ich tkanivo, pričom:
a) na označovanie akosti sa použije odlišná farba: I. akosť - biela, II. akosť - červená;
b) farebné značky sa umiestia v rozličnej výške na kmeni: vysokokmene - 20 cm pod korunkou, polokmene - 100 cm od zeme , štvrťkmene - 50 cm od zeme, zákrpky, vretenovité zákrpky a tvarované stromčeky - 20 cm od zeme. Výpestky, ktoré po vykopaní nezodpovedajú označenej I. akosti, treba označiť farbou nižšej akosti. Ak sú na kmeni rozličné farebné značky, vždy platí označenie nižšej akosti.


22. Balenie, expedícia a preberanie sadby

Ovocné sadivo pred zasielaním balíme. Balenie sadiva musí zodpovedať dĺžke cesty čo do vzdialenosti a času dopravy. Čím väčšia je vzdialenosť a čas, ktorý bude zásielka na ceste, tým lepšie musí byť balenie. Balenie ovocného sadiva musí byť jednoduché, lacné, avšak po celý čas zasielania musí dobre chrániť ovocné sadivo najmä pred vyschnutím. Najčastejší materiál, ktorý sa používa na balenie, sú fólie, papier, juta, slama a pod.
Po zabalení sa musí zásielka neodkladne vyexpedovať. Ovocné sadivo zasielame buď železnicou, poštou, autom alebo letecky. O tom, aký spôsob dopravy použijeme, musíme sa dohodnúť s odberateľom, najmä keď ide o väčšie množstvo alebo viac zásielok. Pri väčšom množstve treba vopred informovať poštu, železnicu a pod. Nikdy nesmieme expedovať sadivo za veľkých mrazov, prípadne vtedy, keď je predpoklad, že by počas dopravy bolo nepriaznivé počasie a pod.
Veľké podniky používajú na balenie baliace stroje. V podstate sú to žľaby, do ktorých sa vkladá baliaci materiál; naň sa umiesťujú stromčeky, ktoré sa obkladajú baliacim materiálom. Pracovný postup je podobný ako pri ručnom balení. Stroj uľahčí prácu tým, že celý balík sa obtočí reťazami, ktoré sa utiahnu ručne alebo elektrickým motorom. Takto stiahnutý balík sa previaže a stiahne drôtom. Pri strojovom balení treba postupovať opatrne, aby sa pri sťahovaní ovocné sadence nepoškodili.

EXPEDÍCIA OVOCNÉHO VÝSADBOVÉHO MATERIÁLU
Každá objednávka sa pred vybavením čo najstarostlivejšie skontroluje. Najlepší spôsob vybavenia objednávky (dispozície) pre škôlkára aj pre odboreteľa je osobný odber, aj keď ide o väčšie množstvo stromčekov, ktoré majú byť zaslané na väčšiu vzdialenosť. Dopravný prostriedok závisí od vzdialenosti a množstva stromčekov. Na jeden príves možno naložiť 300-1500 stromčekov, čo závisí od druhu a typu prepravovaného materiálu a od toho, aká je bežná plocha a ako sa využije miesto. Dôležité je, aby sa na bočné strany prívesu pripevnili vrecia, ktoré zabránia odieraniu stromčekov. Korene ovocných stromčekov treba chrániť pred zaschnutím tak, že sa medzi ne vloží vlhká slama, prípadne na kratšie vzdialenosti sa zakryjú plachtou. Pri nebezpečenstve mrazov sa ovocné stromčeky nemajú prepravovať na otvorených prívesoch. Keď odberateľ pri osobnom odbere podpíše preberací list, škôlkár prestane ručiť za množstvo a akosť škôlkárskeho materiálu. Za pravosť kultivaru a podpníka však škôlkársky podnik zodpovedá aj po podpísaní tohto listu. Zásielky výsadbového materiálu možno posielať v otvorených aj zavretých vagónoch. Výhodnejšie je použiť krytý vagón, lebo v ňom stromčeky netrpia suchom ani mrazom. Zväzky sa postavia vedľa seba alebo sa kladú vodorovne a striedavo sa prekladajú korunky na korene a korene na korunky. Medzi jednotlivé zväzky sa zvyčajne dáva vlhká slama. Pri nebezpečenstve mrazu sa použije suchá slama. Zväzky stromčekov po piatich alebo desiatich kusoch sa dvakrát previažu, pričom sa použijú aj dve menovky. Rastlinný materiál treba na bokoch vagóna riadne utesniť, aby sa stromčeky neodreli.

PREBERANIE SADIVA
Odberateľ preberá sadivo buď priamo na mieste v škôlke, alebo po príchode zásielky. Pri preberaní v škôlke treba venovať pozornosť kvalite, záruke pravosti kultivarov, podpníkov a množstvu. Osobné prevzatie je najlepšie, pretože vylučuje prípadné reklamácie, ktoré sa môžu vyriešiť priamo na mieste. Pri prevzatí po zaslaní poštou, železnicou a pod. sa musí celá zásielka skontrolovať, a v prípade, že množstvo, akosť a pod. nesúhlasí, treba zásielku reklamovať. Reklamovať sa musí hneď buď telegraficky, alebo telefonicky so súčasným zaslaním doporučeného listu. Pri reklamácii väčšieho množstva ovocného sadiva treba pozvať na kontrolu zástupcu dodávajúcej škôlky.


23. Zakladanie ovocnej sadby
Obr. Zakladanie ovocných stromčekov (základka)

ZAKLADANIE SADIVA DO OBDOBIA SADENIA
Po vybratí sadiva niekedy nemožno sadivo hneď vysádzať alebo predávať. Také sadivo zakladáme na osobitné miesto — základište (základka). Je to pozemok ohradený plotom vo vnútri podniku. Na tomto mieste stromčeky od jesene až do predjaria prezimujú. Na založenie stromčekov vykopeme jarok - rygol, ktorý je dlhý 10—20 m. Stromčeky zakladáme tak, aby boli v rade tesne jeden pri druhom a aby aj miesto očkovania bolo pod zemou. Vykopané ovocné stromčeky sa zakladajú stojato husto vedľa seba do pripravených priekop, pričom jednotlivé kultivary sa výrazne oddeľujú. Pri zakladaní treba dbať na to, aby sa korene stromčekov zasypali zeminou. Korene stromčekov i krov presypávame sypkou zeminou a starostlivo dbáme na to, aby pod alebo medzi koreňmi nezostali nijaké vzduchové priestory. Preto nezasypávame príliš vlhkou a mokrou zeminou. Ak zostanú medzi koreňmi prázdne miesta, korene začnú schnúť. Vo vzduchových priestoroch sa usadzujú myši, ktoré cez zimu obžierajú korene a stromčeky znehodnocujú. Korene cez zimu môžu aj plesnivieť a napadnúť ich môžu rozličné hubovité choroby. Pri zakladaní starostlivo dbáme na to, aby jednotlivé kultivary boli označené kolíkmi, ktoré z pôdy nemožno ľahko vytiahnuť.
Stromčeky pripravené na skorú expedíciu možno zakladať vo zväzkoch po desiatich kusoch, ktoré riadne označíme menovkou. Stromčeky sa zakladajú do základiek blízko baliarne, kde zostávajú až do expedície. Ovocné stromčeky sa označujú menovkou s menami jednotlivých kultivarov, označením akosti a použitého podpníka. Vykopané stromčeky sa nemajú nechávať dlho na slnku, lebo koreňové vlásky im rýchlo odumierajú. V posledných rokoch sa budujú pri veľkých škôlkárskych podnikoch chladené skladiská (haly), kde sa ovocný výsadbový materiál, vrúble, odrezky aj podpníky môžu uskladniť a prezimovať. Rastlinný materiál sa nemusí zakladať do pôdy a možno s ním manipulovať od jesene až do mája. Vnútorné zariadenie tvoria police, na ktoré sa materiál ukladá.


24. Uznávacie pokračovanie v škôlkarstve

PRVOTNÁ EVIDENCIA V ŠKÔLKE A KONTROLA
Škôlky sú povinné viesť príslušné záznamy. Tieto záznamy slúžia pracovníkom škôlky i kontrolným orgánom napr. pracovníkom UKSUP a pod. V týchto záznamoch sa zaznamenávajú najmä: počet a typ vyškôlkovaných podpníkov, jednotlivé kultivary a počet zaočkovaných podpníkov, počet stromčekov a krov pes­tovaných v škôlke, plocha vysiatych semien podľa jednotlivých druhov, počet jednot­livých kultivarov stromčekov a krov, materských rastlín a pod. Tieto záznamy sú najmä: škôlkárska kniha, metodikou určené záznamy, doklad o škôlke, množiteľskom materiáli, základke a pod.
Škôlky sú povinné dodržiavať pokyny vydané pre príslušný rok Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky a o opatreniach vyplývajúcich z týchto pokynov viesť podrobné záznamy. Škôlky sú tiež povinné viesť evidenciu a doklady o pôvode použitých vrúbľov a očiek ako aj materských stromov a krov, z ktorých sa odoberá a dodáva materiál na ďalšie pestovanie. Škôlky ďalej vedú svoje pestovateľské záznamy o jednotlivých prácach v škôlke a na pozemkoch. Z týchto záznamov vyplýva najmä postup určitých prác, kultivácie, hnojenia a pod. Kontrolu v ovocných škôlkach robí prehliadač, prípadne aj iné orgány. Pri kontrole sledujeme agrotechniku, termín vykonaných agrotechnických opatrení a pod. Škôlkári vedú v škôlkach aj ochranárske záznamy. Kalendárne záznamy zachycujú začiatok výskytu choroby alebo škodcu, času zákroku, metódu použitú na ochranu, použitý preparát, koncentráciu postreku, meteorologické podmienky pri zákroku a výsledok ochrany. V záznamoch sa zachytávajú prípadné škody spôsobené ochranárskym zákrokom.
 
UZNÁVANIE A TRIEDENIE VYPESTOVANÉHO MATERIÁLU
Každý škôlkársky materiál, ktorý sa vypestoval na predaj, musí byť uznaný. Toto uznanie robia pracovníci Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohos­podárskeho. Na uznávacie pokračovanie sa prihlasujú kultivary, na ktorých množenie sa dal súhlas. Na uznávacie pokračovanie môžu prihlásiť porasty ovocinárskych škôlok len organizácie, ktoré boli tým poverené, pričom sa musí zachovať termín prihlášok. Materské kry drobného ovocia sa prihlasujú do 31. marca. Materské vrúbľové a semenné stromčeky, generatívne ovocné podpníky, materské sady vegetatívnych podpníkov a ríbezle zlatej sa prihlasujú do 20. mája. Škôlkárske výpestky, výpestky drobného ovocia, založené ovocné výpestky z minu­lej sezóny sa prihlasujú do 30. júna. Termíny môže predĺžiť len ÚKSÚP.
Prvá prehliadka podpníkových a ovocinárskych škôlok, materských sadov, materských stromov sa robí v júni a júli. V tomto období sa môže zistiť na poraste škodca alebo choroba a môže sa nariadiť ochranársky zákrok. Aj nedostatky v agrotechnike sú v tomto čase zreteľné. Druhá prehliadka v ovocinárskych škôlkárskych podnikoch sa robí v čase od 1. augusta do 15. septembra. Pri škôlkárskych výpestkoch v škôlkach a základkách sa robí od 1. do 30. septembra. Materské stromčeky a kry sa prehliadajú podľa času dozrievania ovocia a podľa zberu. Prehliadka sa skončí zápisom na predpísanom tlačive. Prehliadate! zapíše do škôlkárskej knihy nariadené opatrenia a čas, do ktorého sa musia vykonať. Materské stromy a kry sa prehliadajú podľa času dozrievania ovocia a podľa zberu. Prehliadka sa skončí zápisom na predpísanom tlačive. Prehliadateľ zapíše do škôlkár­skej knihy nariadené opatrenia a čas, do ktorého sa musia vykonať. Škôlkárske výpestky sa musia triediť podľa ČSN. Iné triedenie nie je prípustné. Jednotlivé uka­zovatele pre triedenie sú uvedené v tabuľkách. Vypestovaný škôlkársky materiál predáva priamo škôlka, ktorá ho dopestovala.

Pamätaj
! Po dopestovaní škôlkárskeho materiálu ovocné stromčeky a kry vyberáme, triedime, balíme a posielame. Pri týchto prácach dbáme na to, aby sa stromčeky a kry nepoškodzovali, nezaschli a aby sa kultivary nepomiešali.


PESTOVANIE RASTLÍN NA TRVALOM STANOVIŠTI


25. Prírodné podmienky ovocinárskej výroby

Úspešnému pestovaniu ovocia sa môžeme venovať len vtedy, ak pri zakladaní sadov a ďalšom ošetrovaní výsadby zladíme požiadavky ovocných rastlín s podmienkami prostredia. Každý ovocný druh, ba dokonca i každý kultivar má špecifické požiadavky na prostredie, ktoré sa v jednotlivých obdobiach života menia.
Podmienky ovocinárskej výroby delíme na dve skupiny — prírodné —ekolo­gické a hospodárske —ekonomické.
Prírodné podmienky sú dané stanovišťom. Podlá dôležitosti ich rozdeľujeme na nepostrádateľné — svetlo, teplo, voda, vzduch, živiny — ovocná plodina bez nich nemôže žiť a postrádateľné, bez ktorých ovocný strom môže žiť, ale nemusí dávať vysoké, trvalé i kvalitné úrody. Pri intenzívnom pestovaní ovocia sú rovnako.dôležité ako nepostrádateľné podmienky. Sú to najmä poloha, sklon te­rénu, nadmorská výška, zemepisná š Írka, výskyt chorôb a škodcov.
Väčšina ekologických činiteľov pôsobí komplexne s inými, preto je veľmi ťažké posudzovať ich oddelene. Pôsobenie ekologických činiteľov veľmi ovplyvňuje súčasný biologický stav ovocnej rastliny. Napríklad inak sa prejavuje pri stromoch dobre ošetrovaných a zle ošetrovaných, alebo starších a mladších. Z toho vyplýva, že pri pestovaní ovocných stromov ekologické činitele usmerňujeme vždy s prihliadnutím aj na biologický stav príslušného druhu alebo kultivaru.

Pamätaj! Prírodné podmienky ovocinárskej výroby sú dané stanovišťom. Aké stanovište alebo aké druhy a kultivary pre dané stanovište vyberieš, také budeš dosahovať výsledky.

PRÍRODNÉ PODMIENKY OVOCINÁRSKEJ VÝROBY

Medzi prírodné podmienky pôsobiace na rastlinu z okolitého prostredia zahŕňame svetlo, teplo, vzduch, zrážky, pôdu a polohu.
 
Svetlo
Svetlo je podmienkou všetkých základných životných procesov. So svetlom úzko súvisí teplota pôdy, vzduchu, biologická činnosť a chemizmus pôdy. Ak sa zmení pôsobenie svetla, zmení sa aj pôsobenie mnohých iných činiteľov prostredia.
Nedostatok svetla sa navonok prejavuje vytiahnutým rastom, nižšou rodivosťou, zníženou kvalitou plodov, zníženou odolnosťou proti chorobám.
Svetlo pri pestovaní ovocných stromov môžeme regulovať výberom stanovišťa, smerom radov, hustotou výsadby, tvarovaním korún a presvetľovacím rezom.
Z druhov pestovaných u nás najnáročnejšie na svetlo sú orech, broskyňa, marhuľa, malina. Zatienenie znášajú niektoré kultivary višne, ríbezľa, čučoriedka.
Pamätaj! Naše ovocné druhy, až na malé výnimky, sú všetky náročné na svetlo. Preto intenzívne sady budeme zakladať tak, aby vysadené stromy mali dostatok svetla.
 
Teplo
Teplo, tak ako svetlo, je činiteľ, ktorý podmieňuje základné životné procesy. Požiadavky na teplo závisia najmä od druhu, ale menia sa aj podľa rastovej fázy. V jednotlivých rastových fázach potrebujú ovocné plodiny rozličný tepelný režim. Napríklad na klíčenie je potrebných približne 10 °C, na pučanie 8 °C, na kvitnutie a oplodnenie 15 °C atd. Ak v jednotlivých rastových fázach nie je požadované množstvo tepla, nemusí to mať vážnejšie následky. Omnoho nebezpečnejšie sú kritické teploty, pri ktorých môže nastať poškodenie alebo úplné zničenie jedinca. Sú to vysoké teploty 40—50 °C a nízke teploty — 2 až — 4 °C v čase vegetácie a — 18 až —34 °C v období vegetačného pokoja. U nás častejšie nastáva poškodenie nízkymi teplotami.
Vplyv tepla môžeme usmerňovať predovšetkým rajonizáciou a výberom stanoviš- ťa. Z našich ovocných druhov najnáročnejšia na teplo je broskyňa a marhuľa. Najmenej tepla potrebuje višňa a drobné ovocie.
 
Vzduch
Vzduch pôsobí na ovocný strom svojím chemickým zložením a pohybom, teda obsahom kyslíka, kysličníka uhličitého, vodných pár, škodlivých primiešanín (kysličník uhoľnatý, kysličník siričitý, prach, popolčeky, exhaláty).
Pohybom vzduchu vzniká vietor, ktorý ak je mierny, má na ovocné plodiny priaznivé účinky. Silné vetry stromy poškodzujú a zrážajú plody.
Pôsobenie vetrov môžeme usmerňovať výberom stanovišťa, voľbou druhu a tvaru, budovaním vetrolamov.

Zrážky, voda
Voda je nositeľom všetkých životných pochodov v rastline. Požiadavky na vodu závisia od druhu, veku, rastovej fázy a násady úrody ovocného stromu.
Najviac vody potrebuje ovocný strom na začiatku vegetácie, v čase kvitnutia, intenzívneho rastu letorastov a koreňov, pri nasadzovaní plodov a pri nalievaní plodov.
Najnáročnejšia na vodu je ríbezľa, egreš a jabloň, vyžadujú okrem dostatku vody v pôde aj vyššiu relatívnu vlhkosť vzduchu. Menej vody vyžaduje mandľa, broskyňa, marhuľa, višňa, orech a slivka na myrobaláne. Ostatné druhy sú stredne náročné.
Pri pestovaní ovocných druhov okrem množstva zrážok dôležitú úlohu má aj ich rozdelenie počas roka.
Trvalý nedostatok vody na stanovišti sa prejaví slabým rastom, nízkou rodivosťou, malými nekvalitnými plodmi. Prechodný nedostatok vody sa prejaví žltnutím listov, odpadávaním plodov, zvýšeným výskytom škodcov.
Nadbytok vody zapríčiňuje zlé oplodňovanie, zvýšený výskyt chorôb, oddialenie dozrievania plodov a zníženie skladovacej schopnosti plodov, zlé vyzrievanie dreva.
Požiadavky ovocných stromov na vodu regulujeme výberom stanovišťa, rajonizáciou, voľbou podpníka, obrábaním pôdy, výživou a v intenzívnych sadoch budovaním závlahových sústav.

Pamätaj! Ovocným plodinám škodí nielen nedostatok vody, ale aj nadbytok.

Pôda
Vzhľadom na to, že ovocný strom zotrvá na tom istom mieste niekoľko desaťročí, mimoriadnu starostlivosť musíme venovať výberu pôdy. Pri výbere prihliadame na jej fyzikálne vlastnosti a prirodzené zásoby živín. Väčšine druhov najlepšie vyhovujú hlboké hlinité pôdy s podzemnou vodou hlbšie než 1 m, a pôdnou reakciou pH 6,5-7,3.
Hlinité pôdy majú priaznivý pomer vody a vzduchu, dobrú mikrobiálnu činnosť, ľahko sa vytvára a udržuje drobnohrudkovitá štruktúra. Dobre sa obrábajú a sú primerane hlboké. Nevhodné sú štrkovité, kamenité a ílovité pôdy.
Pre intenzívnejšie výsadby sa najlepšie hodia černozeme, degradované černoze¬me, hnedozeme, ak nie sú veľmi ťažké.
Pamätaj! Pri výbere pôdy pre ovocné sady platí zásada: Čím ušľachtilejšie a náročnejšie druhy a kultivary pestujeme a čím intenzívnejšie výsadby zakladáme, tým úradnejšie pôdy im musíme poskytnúť.

Poloha
Ovocinárska poloha je vlastne stanovište, ktoré má určitý charakter a dá sa ľahko definovať niektorým ekologickým činiteľom.
Polohu možno posudzovať z viacerých hľadísk. Najčastejšie ju posudzujeme podľa nadmorskej výšky, sklonu pozemku, obrátenia k svetovým stranám, vplyvu poveternostných činiteľov a hospodárskych podmienok.
Podľa nadmorskej výšky poznáme nížinné, stredné a vyššie polohy.
Podľa sklonu sú rovinné polohy a svahovité polohy s rozličným sklonom.
Podľa obrátenia k svetovým stranám sú južné, juhovýchodné, juhozápadné, východné, západné, severovýchodné a severozápadné polohy.
Podľa vplyvu poveternostných činiteľov sú svetlé, tienisté, veterné, teplé, chladné, suché, mrazové kotliny.
Každá z uvedených polôh má svoje typické vlastnosti, ktoré buď priaznivo, alebo nepriaznivo ovplyvňujú podmienky stanovišťa — ovocinárskej polohy.
Poloha a s ňou súvisiace činitele patria medzi postrádateľné podmienky ovocinárskej výroby, ale majú dôležitú úlohu najmä pri intenzívnom pestovaní ovocia. 

 
26. Zóny vhodnosti pestovania

Každý ovocný druh i kultivar má špecifické požiadavky na prostredie. Ak ho chceme s úspechom pestovať, musíme sa s jeho biologickými nárokmi dobre oboznámiť a na základe získaných poznatkov vybrať pre príslušný druh také podmienky, aké mu najlepšie vyhovujú.
Pri správnej voľbe druhov a kultivarov nám napomáha druhová a kultivarová rajonizácia, ktorá zohľadňuje požiadavky druhov a kultivarov na priemerné ročné teploty, priemerné ročné zrážky, najnižšie zimné mrazy, najväčšie letné teploty, príchod jesenných a výskyt neskorých jarných mrazov, rozloženie zrážok počas vegetácie, prevládajúce vetry, nadmorskú výšku, druh a typ pôdy, pôdnu reakciu, obsah humusu a prirodzenú zásobu živín.

Podľa požiadaviek ovocných druhov na prírodné podmienky je územie našej republiky rozdelené na štyri zóny vhodnosti:
I. zóna — je vhodná pre pestovanie ovocných rastlín ako hlavnej plodiny a má zvlášť vhodné podmienky na pestovanie niektorého druhu v intenzív¬nych výsadbách.
II. zóna — vhodná pre pestovanie ovocných rastlín ako doplnkových kultúr.
III. zóna — zahŕňa horské oblasti, kde možno ovocie pestovať len na ojedinelých menších plochách s často nevyhovujúcimi mikroklimatickými pod-mienkami.
IV. zóna — neposkytuje vhodné podmienky pre pestovanie ovocných rastlín.


27. Hospodárske podmienky ovocinárskej výroby

Hospodárske — ekonomické podmienky vytvára človek svojím zámerom, rozhodovaním — svojou činnosťou. V značnej miere ovplyvňujú celkový finančný efekt.
Je to vzdialenosť sadov od hlavných ciest, spotrebiteľských centier, konzervární, železničných staníc, stupeň mechanizácie a jej využíva­nie, veľ kosť a tvar sadov, organizácia práce a kvalifikovanosť pracov­níkov. Aby výsadby poskytovali rentabilné úrody, treba poznať hospodárske (ekonomické) podmienky vybraného stanovišťa a podľa nich vybrať druhy, kultivary a spôsob pestovania.
Hospodárske podmienky závisia od možnosti odbytu ovocia a pracovných podmienok. Pracovné podmienky sú dané špecializáciou podniku a počtom pracovných síl.
Zásadou je, aby sa ovocinárske podniky zakladali blízko odbytových stredísk — priemyselných, rekreačných, kúpeľných miest alebo spracovateľských podnikov, kde dopestovanú úrodu možno odpredať. Výhodné je to pre druhy, ktoré ťažšie znášajú dopravu. Tvrdé ovocie, jablká, hrušky, môžeme pestovať aj ďalej od odbytišťa, ale náklady na dopravu sú vyššie.
Medzi hospodárske podmienky počítame i vybavenosť podniku — stroje a zariadenia. Treba dbať, aby väčšina prác bola mechanizovaná, pretože ľudská práca najviac zdražuje výrobu.
Druhou hospodárskou podmienkou sú odborné a pomocné sily. Rozhodujúcu úlohu majú najmä v špecializovanom ovocinárskom podniku. Pri zakladaní intenzívnych výsadieb musíme mať istotu, že ich budeme mať dostatok, alebo si túto istotu zabezpečíme mechanizáciou.

Pamätaj! Hospodárske podmienky vytvára i dobre organizovaná pracovná a výrobná skupina ľudí vedená odborníkom — ovocinárom.


28. Spôsoby pestovania ovocia

POJEM A VÝZNAM INTENZÍVNEHO PESTOVANIA OVOCIA
Spôsoby pestovania ovocia podľa intenzity obrábania a dosahovaných výsledkov delíme na intenzívne a extenzívne.
Intenzívny spôsob je charakteristický tým, že sa pri pestovaní ovocných rastlín snažíme v čo najširšej miere využiť najnovšie vedecké poznatky — výdobytky vedy a techniky týkajúce sa pestovania ovocných stromov.
V intenzívnych sadoch intenzitu pestovania posudzujeme podľa toho, v akom vzájomnom pomere je využitá pôda, výrobné prostriedky a práca.

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY INTENZÍVNYCH OVOCNÝCH SADOV
1.  Ovocné rastliny sú hlavnou a jedinou plodinou a ovocie jediným výrobkom.
2.  Vysádzame nízke tvary, najrodivejšie kultivary a do hustejšieho sponu, aby bola maximálne využitá plocha.
3.  Vyberáme pre ne najúrodnejšie pôdy, najlepšie na rovinách alebo miernych svahoch.
4.  V suchších oblastiach sa musí celá plocha zavlažovať.
5.  Celý pozemok ohradíme pletivom vysokým 1,8 m.
6.  Dbáme, aby agrotechnika a mechanizácia bola na najvyššej možnej úrovni.
7.  Umiestňujeme ich v oblastiach, ktoré podľa rajonizácie ovocinárstva sú zaradené do prvej pestovateľskej zóny.

Význam intenzívneho spôsobu pestovania ovocia treba vidieť v tom, že sa snažíme maximálne využiť pôdu (už aj preto, že jej máme nedostatok), dosiahnuť čo najvyššiu úrodu pri najnižších možných nákladoch. Využívame mechanizáciu, chemizáciu a šetríme ľudskou prácou.
Nedostatok pracovných síl, ako aj vysoké náklady na pracovné sily nás nútia, aby sme pestovanie čo najviac zmechanizovali. Zatiaľ sa nám to darí len čiastočne. Najväčšie problémy nám robí zber.

NAJČASTEJŠIE PESTOVATEĽSKÉ TVARY V INTENZÍVNYCH SADOCH
V modernom intenzívnom sade uprednostňujeme také tvary, ktoré sa dajú ľahko ošetrovať a zabezpečujú skorú, bohatú a pravidelnú úrodu, ovocie na nich dobre dozrieva a vyfarbuje sa.
Pri pestovaní jadrovín a kôstkovín používame stromovité tvary, ktoré po vysadení formujeme buď priestorové alebo plošne.
Z priestorových tvarov v intenzívnych výsadbách najčastejšie používame voľne rastúce zákrpky, štvrťkmene s dutou korunou (broskyne), polokmene (marhule, višne, slivky).
Z plošných tvarov sú to ovocné steny a pásové výsadby. (’Ruzyňská palmeta’, ’Werderská stena’, 'Talianska palmeta’, ’Delbartova palmeta’ (stena).
Drobné ovocie pestujeme na plantážach, kde ako tvar prevláda krík.

Pamätaj! Skôr, než sa rozhodneme založiť intenzívny sad, uvážime, či máme všetky podmienky na jeho založenie. V opačnom prípade nebude naša snaha úspešná a vynaložené investície sa nikdy nevrátia.
 
POJEM A VÝZNAM EXTENZÍVNEHO PESTOVANIA OVOCIA
Hlavným rysom extenzívneho ovocinárstva je, že ovocné plodiny na príslušnej pôde sú len doplnkovou plodinou, často plniacou iné poslanie než produkovať ovocie.
Medzi extenzívne sady rátame stromoradia vedľa ciest, potokov, výsadby na pasienkoch, na hospodárskych dvoroch, vo výbehoch pre hydinu a inde. Vo všetkých uvedených prípadoch ovocný strom má iné poslanie — je buď dekoračným prvkom, alebo poskytuje tieň, tlmí nárazy vetra a tak pomáha dotvárať príjemnejšie prostredie pre človeka alebo hospodárske zvieratá. Okrem toho hlavnou plodinou v extenzívnych sadoch je iná plodina — napríklad tráva na pasenie alebo na seno.
 
CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY EXTENZÍVNYCH OVOCNÝCH SADOV
1.  Ovocný strom je vedľajšou kultúrou a ovocie je len doplnkovým produktom.
2.  Agrotechnika ošetrovania pôdy a stromov je nízka — obmedzuje sa často len na najpotrebnejšie zásahy.
3.  Kvalita ovocia pre nedostatočnú starostlivosť vrátane ochrany je nízka.
4.  Sady a stromoradia nemusia byť oplotené.
5.  Pri zakladaní výsadieb nemusíme prísne dbať na prírodné a ekonomické podmienky.

Najčastejšie tvary v extenzívnych výsadbách sú polokmene a vysokokmene. Sú to tvary, ktoré sa ťažko ošetrujú a chránia proti chorobám a škodcom. Zber ovocia je namáhavý a nákladný, pritom je to ovocie nižšej kvality, preto väčšina extenzívnych sadov je nerentabilná.
Pokiaľ dnes zakladáme extenzívne sady, máme predovšetkým na mysli esteticko- -rekreačný cieľ.
Okrem intenzívnych a extenzívnych sadov zakladáme tiež samozásobiteľské výsadby. Sem zahŕňame rodinné záhradky, mestské kolóniové záhradky a amatér­ske záhradky.


29. Zakladanie ovocných sadov – prípravné práce

Založenie ovocného sadu treba pokladať za stavbu, preto postup pri príprave sa takmer nelíši od postupu pri stavbách iného druhu.
V súvislosti s prípravnými prácami treba pripomenúť, že je to práca veľmi zodpovedná, pretože chyby, ktorých sa dopustíme, sa dajú len veľmi ťažko napraviť.
Založenie každého intenzívneho sadu pozostáva z prípravných prác a z vlastného založenia sadu.
Do prípravných prác založenia sadu zahŕňame:
—    výber podniku pre ovocinársku výrobu,
—    vypracovanie prípravnej a projektovej dokumentácie,
—    schválenie prípravnej a projektovej dokumentácie.

Vlastné založenie sadu zahŕňa:
—    prípravu pôdy a hnojenie,
—    rozmeranie sadu a vykolíkovanie,
—    úpravy a prípravy sadivových materiálov na vysádzanie,
—    vlastné vysádzanie — technika,
—    ošetrenie sadu po vysadení,
—    ošetrovanie sadu v období výchovy (prvé 3 roky po vysadení).

PRÍPRAVNÉ PRÁCE PRE ZALOŽENIE OVOCNÉHO SADU

VÝBER PODNIKU PRE OVOCINÁRSKU VÝROBU
Základom rozvoja veľkovýrobného trhového ovocinárstva je vybudovanie špeciali­zovaných ovocinárskych podnikov.

Vybrané podniky ovocinárskej výroby z hľadiska koncentrácie ovocinárskej výroby delíme na:
1. Podniky, ktoré sú zamerané len na ovocinárstvo
V tomto type ovocinárskeho podniku viac než 80 % pôdy zaberajú ovocné sady. Ostatná výroba má len doplnkový charakter. Zakladáme ich v klimaticky a pôdne veľmi priaznivých podmienkach.
Takýchto ovocinárskych podnikov máme u nás veľmi málo, pretože je viacero okolností, ktoré ohrozujú ich prosperitu (neskoré jarné mrazy, sucho, ľadovec, problém zásobovania humusom).
2. Podniky, kde ovocinárstvo je hlavným výrobným odvetvím
Ovocné sady tu zaberajú 20—40 % pôdy. Sú menej zraniteľné živelnými pohromami a mávajú tiež problémy s humusom. Zakladáme ich v najlepších agroekologických podmienkach.
3. Podniky, kde ovocinárstvo je jedno z hlavných výrobných odvetví
Táto forma najlepšie vyhovuje našim podmienkam. Sú sebestačné v organických hnojivách i v pracovných silách. Prípadnú neúrodu ovocia sú ostatné odvetvia výroby schopné nahrádzať.
4. Podniky, kde ovocinárstvo je vedľajším výrobným odvetvím
Sú to väčšinou menšie výsadby s polointenzívnym obrábaním.

Pamätaj! Podniky pre špecializovanú ovocinársku výrobu by sme mali zakladať len tam, kde sú pre to vyhovujúce prírodné (ekologické) i hospodárske (ekonomické) podmienky, kde je ovocinárska tradícia a dostatok odborníkov a oduševnených pracovníkov pre túto prácu.


30. Zakladanie ovocných sadov – projektová dokumentácia.

VYPRACOVANIE PRÍPRAVNEJ A PROJEKTOVEJ DOKUMENTÁCIE
Sem najčastejšie zahŕňame vypracovanie investičného zámeru, projektovej úlohy a jednostupňového projektu.
 
Investičný zámer vypracujeme len vtedy, ak investícia je vyššia než 10 miliónov korún. Ak je nižšia, vypracujeme len projektovú úlohu.
 
Projektová úloha je podrobnejšie rozpracovaný investičný zámer. Inak je to dokument, na základe ktorého povoľuje nadriadený orgán výsadbu a projektant vypracuje projekt. Má tieto časti:
—  sprievodnú správu
prepočet investičných nákladov
—  ekonomickú správu
—  požiadavky na vykonávanie stavby
—  výkresy
—  dokladovú časť.
 
Sprievodná správa obsahuje: názov a miesto stavby, opis záu j mového územia, podklady pre spracovanie projektovej úlohy, výmeru, návrh druhov, kultivarov a tvarov, spôn výsadby a vyvolané investície (napríklad vybudovanie závlahy).
Prepočet investičných nákladov - zahŕňa všetky náklady na založenie ovocného sadu - náklady na stromčeky, ich vysadenie a ošetrovanie až do obdobia rodivosti (t. j. 3 roky od vysadenia), náklady na ochranu, udržovacie hnojenie, rez, kultiváciu pôdy a ďalšie potrebné úkony.
Ekonomická správa — je zhodnotenie, ktorým zdôvodňujeme účelnosť a efektívnosť budúceho sadu.
Požiadavky na vykonávanie stavby. V tejto časti je uvedená potreba ovocných stromčekov, údaje o potrebe pracovných síl, časový harmonogram realizácie, spôsob vykonávania stavby a údaje o inžinierskych sieťach, oplotenie.
Výkresová časť obsahuje prehľadnú situáciu s vyznačením záujmového územia navrhovaného ovocného sadu. Vypracováva sa v mierke 1 : 1000—1 : 25 000. Dokladová časť obsahuje vyjadrenia všetkých zainteresovaných inštitúcií.
Na základe schválenej projektovej úlohy sa potom vypracuje projekt - najčastej­šie jednostupňový, podľa ktorého sa potom sad zakladá.
Jednostupňový projekt detailne rozpracováva všetky časti projektovej úlohy.
Najviac obsahuje vlastný projekt, kde sú v mierke 1 : 1000 zakreslené jednotlivé bloky, cesty, miesta na otáčanie, oplotenie.
Súčasťou vlastného projektu sú potom pomocné a detailné náčrty, ako sú plány stavieb, situačný plán a plán výsadby.
Plán výsadby vypracujeme pre jednotlivé bloky osobitne v mierke 1 : 50—1 : 1000. Sú v ňom podrobne vyznačené rady, spony, rozmiestnenie druhov a kultivarov podľa opeľovacích pomerov, smer prevládajúcich vetrov, pevné body potrebné pri rozmeriavaní, základný rad, svetové strany.
Každá ovocná výsadba musí byť povolená a schválená. Schvaľovanie sa uskutočňuje podľa platných predpisov Ministerstva pôdohospodárstva.

ZÍSKAVANIE PODKLADOV PRE VYPRACOVANIE PRÍPRAVNEJ A PROJEKTOVEJ DOKUMENTÁCIE
Pri zakladaní väčších výsadieb kladieme veľký dôraz na prieskum prírodných a hospodárskych podmienok.
Z prírodných podmienok hodnotíme konfiguráciu terénu, nadmorskú výšku, sklon k svetovým stranám, blízkosť vodných plôch, lesov, pôdu a podnebie.
Kým väčšinu uvedených prírodných činiteľov hodnotíme obyčajným konštatova­ním, pôdu a podnebie podrobujeme dôkladnejšiemu prieskumu.
Pri prieskume pôdy vykopeme pôdnu sondu. Pri plytko zakoreňujúcich druhoch do hĺbky 0,7-0,8 m a pri hlboko zakoreňujúcich druhoch do hĺbky 1,4-2 m.
Na pôdnom profile si všímame uloženie, hrúbku, mechanické a chemické zloženie jednotlivých vrstiev.
Na zistenie mechanického a chemického zloženia odoberieme z každej pôdnej vrstvy vzorku a v laboratóriu urobíme potrebné rozbory.
Počet sond závisí od vyrovnanosti pôdy, robíme najmenej jednu sondu na 1 ha.
Okrem uloženia pôdnych vrstiev a ich fyzikálno-chemických vlastností si ešte všímame hrúbku ornice, hrúbku a uľahnutosť podorničia, kvalitu spodiny a hĺbku podzemnej vody.
Pri hodnotení podnebia sa zameriavame na tepelné, svetelné a vlahové podmien­ky záujmového územia, ďalej veternosť, nebezpečenstvo jarných a zimných mrazov.
Uvedené hodnoty môžeme získať z prehľadných klimatologických máp a tabuliek (Atlas podnebia a Tabuľky podnebia).
Dôležitou pomôckou pri hodnotení podnebia sú aj fenologické prehľady a životné prejavy rastúcich ovocných stromov v okolí (rodivosť, zdravotný stav, prírastky, zamŕzanie v zime a v čase kvitnutia, druhové a kultivarové zastúpenie).
Výsledky prieskumu prírodných podmienok využijeme pri voľbe druhov, kultiva­rov, tvarov a podpníkov ako aj pri vypracovávaní návrhov melioračných úprav (úprava povrchu, sceľovanie parciel, zúrodnenie pôdy, zásobné hnojenie, prevrstvo- vanie pôdy a iné).
Pri prieskume hospodárskych podmienok si všímame predovšetkým pracovné podmienky, vzdialenosť odbytísk — odpredaj produkcie, možnosť mechanizácie, pomocné sily a odborné pracovné sily.

Pamätaj! Hospodársky výsledok novej výsadby nie je zaručený len výhodnými prírodnými podmienkami, ale rozhodujúcim činiteľom sú často hospodárske podmienky — nesmie nám byť ľahostajné, za čo vyrobíme.

 
31. Výber druhov, kultivarov, tvarov a sponu

Pri výbere druhov a kultivarov sa pridržiavame výsledkov prieskumu prírodných a hospodárskych podmienok, pričom dávame prednosť odporúčaným druhom (jabloň, marhuľa, broskyňa, drobné ovocie).
Počet kultivarov by nemal byť väčší než 5, a to 2—3 hlavné kultivary a ostatné ako vedľajšie. Hlavné kultivary by mali zaberať 70—80 % plochy, vedľajšie 20—30 % a mali by plniť predovšetkým funkciu opeľovačov a rovnomerného zásobovania trhu ovocím.
Zastúpenie kultivarov určujeme podľa podmienok stanovišťa, času zberu, trhovej a pestovateľskej hodnoty.
Voľba tvaru je tiež dôležitá a závisí od spôsobu ovocinárskej výroby, stupňa mechanizácie, počtu pracovných síl. V intenzívnych výsadbách využívame nižšie tvary — štvrťkmene, zákrpky, a plošné ovocné tvary.
V intenzívnych výsadbách volíme spôn tak, aby sme maximálne využili plochu, pričom prihliadame na podnebie, pôdu, druh, kultivar, tvar, použitý podpník a skúsenosti praktikov — ovocinárov.
Najčastejšie používaný spôn je štvorcový, obdĺžnikový a trojuholníkový.
Vzdialenosti medzi jednotlivými stromami v rade a medzi radmi musia byť také, aby stromy aj v dospelosti mali dostatok svetla a vzduchu, korene zase dostatočnú plochu a aby sa dala využiť súčasná mechanizácia.

Pamätaj! Pri voľbe druhov, kultivarov a tvarov sa nedajme ovplyvniť módnosťou, nebuďme priekopníkmi vo veľkom, na to sú určené inštitúcie, ale voľme také druhy, kultivary a tvary, ktoré sa v daných podmienkach už osvedčili.


32. Opeľovacie pomery

Opeľovacie schopnosti jednotlivých druhov ovocných rastlín sú rozdielne. Závisia predovšetkým od druhu a kultivaru. V niektorých prípadoch sú ovplyvnené prostredím, výživou, ošetrovaním a priebehom počasia.

Podľa toho, ako sa jednotlivé ovocné druhy alebo kultivary opeľujú, delíme ich do troch skupín:
1. Samoopelivé (autofertilné) sa opeľujú vlastným peľom (broskyne, marhule, väčšina drobného a škrupinového ovocia).
2. Cudzoopelivé (autosterilné) sa opeľujú peľom iného kultivaru (jadroviny a čerešne, niektoré kultivary višní, mandľa).
3. Prechodné — môžu byť samoopelivé alebo cudzoopelivé. Schopnosť opeliť sa bud vlastným alebo cudzím peľom závisí od klimatických pomerov alebo priebehu počasia. Do tejto skupiny patria slivky, ringloty, niektoré kultivary višní.

Väčšina u nás pestovaných ovocných druhov a kultivarov je buď cudzoopelivá, čiastočne cudzoopelivá, alebo čiastočne samoopelivá. Všetky sa však pre získanie kvalitnej a bohatej úrody potrebujú opeliť peľom z iného kultivaru alebo toho istého kultivaru z iného stromu.
Z uvedeného pre prax vyplýva zásada, že pri zakladaní najmä intenzívnych sadov treba vedieť, ako sa ktorý druh a kultivar opeľuje a podľa toho určiť druhové a kultivarové zloženie sadu.

Jablone sú väčšinou cudzoopelivé. Sú len kultivary dobré opeľovače — diploidné — s dvojnásobným základným počtom chromozómov n = 17, t. j. 2n = 34; zlé opeľovače — triploidné — s trojnásobným základným počtom chromozómov 3n = 51.
Hrušky sú cudzoopelivé. Niektoré kultivary tvoria plody bez oplodnenia — partenokarpia.
Čerešne a višne sú väčšinou cudzoopelivé. Vyznačujú sa vzájomnou neoplodniteľ- nosťou — intersterilitou. Pri výbere kultivarov treba na intersterilitu prihliadať.
Slivky a slivy sú samoopelivé i cudzoopelivé. Vyskytuje sa pri nich tiež intersterilita, ktorá sa v jednotlivých rokoch mení.
Marhule a broskyne sú samoopelivé. Pri vysádzaní sadov netreba mať s opeľova¬ním starosti.
Mandľa je cudzoopelivá, opelí sa i peľom broskýň.
Orech je samoopelivý — vetromilný.
Lieska je cudzoopelivá — vetromilná.
Drobné ovocie — väčšina druhov je samoopelivá.

Pamätaj! Opelenie cudzím peľom podporuje pravidelnosť a istotu úrody. Preto pri voľbe kultivarov dbaj na to, aby bola v každom prípade možnosť opelenia cudzím peľom a aby aspoň dva kultivary kvitli v rovnakom čase.


33. Príprava pôdy

Príprava pôdy pred založením sadu závisí predovšetkým od toho, aký je súčasný stav pôdy, čo sme predtým na záujmovej ploche pestovali, či je to orná pôda, bývalé staré sady, ladom ležiaca pôda, ďalej či je zaburinená, plytká ornica, navážaná pôda, neúrodná atď. Skôr než začneme s prípravou pôdy, najskôr vykonáme všetky úpravy, vytýčime jednotlivé parcely a pôdu na každej parcele pripravujeme osobitne, a to podľa stavu a druhu, ktorý tam budeme vysádzať.
Obyčajne delíme prípravu pôdy na dve časti, a to dlhodobú (trvá 2—3 roky) a bezprostrednú.
Dlhodobou prípravou sa snažíme predovšetkým zvýšiť a vyrovnať úrodnosť pôdy, zásobiť pôdu živinami a humusom. Dosiahneme to tak, že na záujmovej ploche niekoľko rokov (2 — 3) striedavo pestujeme hlboko zakoreňujúce vikovité plodiny a organickými hnojivami hnojené okopaniny. V treťom roku dlhodobej prípravy pôdy podľa výsledkov rozboru na obsah pohotových živín vykonáme zásobné hnojenie a úpravu pôdnej reakcie.
Po skončení zúrodňovacieho procesu v treťom roku v lete alebo na jeseň urobíme prevrstvovaciu orbu (rigolovanie) do hĺbky 0,5-0,6 m. Pôdu necháme čiastočne uľahnúť, urovnáme povrch, rozmeriame pozemok a kopeme jamy. Túto časť počnúc prevrstvovacou orbou a končiac kopaním jám pokladáme za bezprostrednú prípravu pôdy.
Dlhodobú prípravu pôdy robíme najmä vtedy, keď pôda ležala ľadom, bola zabu­rinená a neúrodná, na pôde s plytkou ornicou a v starých sadoch.
Postup prípravy pôdy je presne navrhnutý v projekte.

Pamätaj! Príprave pôdy treba venovať zvýšenú pozornosť, lebo založenie sadu je pomerne vysoká investícia a ak chceme čo najrýchlejšiu návratnosť, treba vytvoriť také podmienky, aby sad skoro, bohato a pravidelne rodil.


34. Rozmeranie pozemku

Rozmeranie a vykolíkovanie sadu je prenesenie plánu výsadby do terénu.
Na rozmeranie používame viaceré metódy. Pri všetkých však vychádzame zo základného radu, ktorý si vytýčime najčastejšie v najdlhšom smere pozemku. Ako oporné body využívame cesty, hranice pozemku, už vysadené parcely, orientačné body v teréne.
Najťažšie sa vymeriavajú nepravidelné pozemky a pozemky na svahu.
Pri nepravidelných pozemkoch si urobíme najskôr štvorcovú alebo obdĺžnikovú sieť a nepravidelné okrajové zvyšky rozmeriame nakoniec.
Na miernom svahu postupujeme podobne ako na rovine. Na prudkejšom svahu vymeriavame po vrstevniciach alebo po svahu, ale vždy vodorovne a v mieste budúceho stromčeka spustíme kolmicu.
Po vytýčení hlavného radu ďalšie rady vytýčime na kolmiciach a rozmeriame ako hlavný rad. Ostatné rady môžeme vymerať tiež pomocou rámu. V miestach budúcich stromčekov zatlčieme kolíky, ktoré upravujeme ešte vizuálne.


35. Kopanie jám

KOPANIE JÁM
Jamy pre sadenie kopeme ručne alebo strojom.
Veľkosť jám závisí od predchádzajúcej prípravy pôdy. Na pôdach dôkladne prevrstvených stačí vykopať tak veľkú jamu, aby sa do nej pohodlne umiestnili korene stromčeka. Čím je pôda menej prepracovaná, tým väčšiu jamu vykopeme.
Tam, kde sme neprevrstvovali, vykopeme jamu 0,7 x 0,7 x 0,8 m a skypríme ešte aj dno. Tento spôsob kopania jám používame najčastejšie pri vysadzovaní stromoradí vedľa ciest, potokov, hraníc honov.
Jamy dnes kopeme najčastejšie bezprostredne pred vysadzovaním. Dôležité je, aby pôda v čase kopania jám bola aspoň čiastočne uľahnutá.
 
PRÍPRAVA KOLOV
Úlohou kolov je poskytnúť vysadeným stromčekom v čase zakoreňovania oporu. Používame ich najmä pri vysádzaní vyšších tvarov. Koly majú poskytovať oporu, kým strom dôkladne nezakorení a nespevnie, t. j. 4—6 rokov. Aby kôl nezhnil skôr, musíme ho pred použitím impregnovať. Impregnujeme ho opaľovaním alebo namáčaním v 5 — 10 % (až 20 %) roztoku modrej alebo zelenej skalice, alebo v továrenský vyrábaných impregnačných preparátoch. Impregnujeme len tú časť, ktorá je v zemi.
Kôl musí byť hladký, rovný na dolnom konci zahrotený, na hornom zaoblený a zbavený kôry.
Dĺžka kolu závisí od výšky kmeňa stromčeka. Vypočítame si ju tak, keď spočítame 200 mm na zatlčenie do dna jamy s hĺbkou jamy a výškou kmeňa — 100 mm. Kôl nesmie siahať až do korunky, ale 100 mm pod ňu.
 
Obr. Správna dĺžka kolu
ZABEZPEČENIE SADIVA
Potrebný sadivový materiál si zabezpečujeme objednávkou, ktorú zašleme priamo výrobcovi alebo organizácii, ktorá sa touto činnosťou zaoberá.
V objednávke uvedieme druh, kultivar, podpník, čas dodania, stanicu určenia a podnik.
Zásadou je nakupovať a vysadzovať len prvotriedne sadivo.
 
PREBERANIE, DOPRAVA A ZAKLADANIE SADIVA
Najlepšie je, keď sadivový materiál osobne preberieme v škôlke. Ak nám ho poslali, preberáme ho pri skladaní z dopravného prostriedku.
Pri preberaní si všímame, či má stromček predpísanú výšku a hrúbku kmeňa, rozkonárenie, označenie kultivaru a podpníka na menovke, dostatok neporušených koreňov vrátane jemných koreňov, rovný kmeň so zacelenými ranami po obraste a čapíku, vyzreté drevo bez stôp po chorobách a škodcoch.
Ak zistíme nedostatky, zásielku pozastavíme, telefonicky okamžite upovedomíme odosielateľa, a súčasne to potvrdíme doporučeným listom.
Prevzaté stromčeky hneď sadíme alebo založíme do pôdy. Vykopeme hlbokú brázdu, balíky rozviažeme a založíme stojato tak, aby koreňový kŕčok bol zakrytý zeminou. Keď je suchá jeseň, založené stromčeky polejeme.


36. Vlastná výsadba

PRÍPRAVA A ÚPRAVA SADENCOV PRED SADENÍM
Príprava alebo ošetrenie závisí od toho, v akom stave sme materiál preberali a čo sa s ním od dodania po vysadení stalo. Stromčeky mohli zaschnúť (korene), alebo namrznúť.
Pri zaschnutí korene ponoríme do vody. Ak sa do dvoch dní kôra nevystrie, nie sú súce na vysadzovanie.
Namrznutý materiál zasa pomaly rozmrazíme v chladnej miestnosti (niečo nad nulou), potom polejeme studenou vodou a po rozmrazení vysadzujeme, alebo založíme (vonku alebo v studenej pivnici).
Úprava stromčekov pred vysadzovaním pozostáva z úpravy koreňa a úpravy korunky.
Pri jesennom vysadzovaní pred sadením upravíme len koreň. Korunku upravíme až na jar jarným rezom. Pri jarnom vysadzovaní pred sadením upravíme koreň aj korunku a potom vysadíme.
Pri úprave koreňa zdravé korene skrátime na 250—300 mm, poškodené až na zdravú časť. Korene režeme ostrým nožom, tak aby rezná plocha po zasadení bola rovnobežná s dnom jamy.
Úprava korunky závisí od druhu, budúceho tvaru, prípadne od stupňa poškode­nia. Platí však zásada: ak sme upravili — zmenšili koreňovú sústavu, musíme úmerne k nej zmenšiť i korunku.
Pri jarnom vysadzovaní namáčame korene do odstátej vody alebo hlinenej kaše.

ČAS SADENIA
Sú dva termíny sadenia — jesenný a jarný. Jesenný trvá prakticky od opadnutia lístia až po silnejšie mrazy. Jarný je na jar, keď pôda rozmrzla, obschla a zohriala sa aspoň na 8-10 °C.
V našich podmienkach väčšinu druhov vysadzujeme na jeseň. Na jar vysadzujeme len broskyne, ale aj to za predpokladu, že ich aj na jar vyberáme zo škôlky.
Jesenné vysadzovanie je výhodnejšie, pretože korene rastú aj pri teplote 4—5 °C, takže cez zimu sa stromčeky zakorenia a na jar už pokračujú v raste a lepšie využijú zimnú vlahu.

VLASTNÉ SADENIE
Pri sadení je dôležité dodržať hĺbku sadenia a rozmiestnenie koreňov v jame.
Stromčeky sadíme tak hlboko, ako boli zasadené v škôlke. Vysokokmene a polokmene vysadzujeme ku kolíkom, ktoré zatlčieme pred sadením do dna jamy.
V praxi sa dobre osvedčuje sadenie po dvojiciach. Vtedy postupujeme pri sadení tak, že jeden z dvojice pracovníkov stromček umiestni do jamy a druhý zahadzuje korene zemou. Pri umiestňovaní stromčeka v jame musíme rátať s tým, že sa pôda uľahne, a to na 500 mm hĺbky asi 100 mm. Pri dôkladnom ušliapaní len 50-60 mm. Na základe tejto skutočnosti umiestnime stromček v jame tak hlboko, aby vrchné rozkonárenie koreňov bolo 20—30 mm pod úrovňou okolitého terénu.
Pri sadení položíme naprieč jamy latu, aby sme odhadli správnu hĺbku.
Postup sadenia je nasledujúci. Do dna jamy najskôr zatlčieme kôl, potom jamu do polovice zahrnieme zeminou, mierne zošliapeme a až potom umiestnime stromček a zasypeme sypkou zeminou. Pri zasypávaní stromčekom niekoľkokrát potrasieme, aby zemina napadala medzi korene a vyzdvihneme ho dožiadanej výšky (hĺbky). Po zasadení stromčeka zem okolo mierne ušliapeme. Pri jesennom vysadzovaní stromček nakopcujeme. Pri jarnom vysadzovaní zasa stromček dôkladne zalejeme 10—15 1 vody a potom urobíme okolo kmeňa misu.
Najčastejšia chyba, ktorej sa pri sadení dopúšťame je, že stromčeky zasadíme príliš hlboko, alebo plytko.

Pamätaj! Hlboko zasadený stromček sa zle ujíma, ťažko rastie a neskoro rodí. Plytko vysadený stromček trpí výkyvmi počasia (suchom) a má slabú stabilitu — ľahko sa pri veľkej úrode vyvráti.

Obr. Zlá hĺbka vysadenia - 1 plytko, 2 hlboko

37. Ošetrenie po výsadbe

Stromčeky po vysadení priviažeme ku kolíkom tak, aby sa mohli zvisle pohybovať. V neoplotených sadoch stromčeky po vysadení (najmä na jeseň) obalíme chráničmi proti zajacom.
Pôdu medzi radmi po vysadení skypríme a počas vegetácie udržiavame kyprú a nezaburinenú. Týmto opatrením šetríme vlahu, podporujeme zakoreňovanie, a mikrobiálnu činnosť.
V suchom období na jar a v lete stromčeky niekoľkokrát zavlažíme alebo aspoň polejeme.

Pri jarnom vysádzaní zalejeme stromčeky vodou pred navŕšením poslednej vrstvy zeminy na korene. Potom upravíme okolo stromčekov misy. Na povrch mís dáme asi 5 cm vrstvu odkyslenej rašeliny. Rašelinu zasypeme tenkou vrstvou zeminy, aby nepreschla a neodniesol ju vietor. Ak nemáme možnosť dať na povrch mís krycí materiál, musíme stromčeky počas vegetácie niekoľkokrát zalievať (k jednému stromčeku aspoň 10 1 vody). Pôdu okolo stromčeka udržiavame kyprú, a keď sa po daždi vytvorí prísušok, hneď ju okopeme. Pri jarnom vysádzaní, najmä pri marhuliach, sa odporúča obaliť kmienik slamou alebo papierom, aby odparovanie z kmeňa bolo čo najmenšie. Pred druhou miazgou však treba obal, chrániaci kmienik, včas odstrániť, aby drevo mohlo dobre vyzrieť a aby kmeň neschúlostivel a v zime nezamrzol.

Pri jesennom vysádzaní navŕšime ku stromčeku kopček zeminy, a tým chránime korene a koreňový kŕčok pred zamrznutím, kým sa pôda uľahne. Po jesennom vysádzaní nepotrebujú stromčeky v nasledujúcej vegetácii takú starostlivosť ako stromčeky vysadené na jar.
Zasadený stromček priväzujeme hneď po vysadení predbežne voľne jednoduchým uviazaním ku kolíku, aby mohol voľne sadať s pôdou; pri pevnom uviazaní by stromček zostal na kolíku visieť. Po úplnom uľahnutí pôdy uväzujeme stromček pevne, ale len tak, aby obväz neuškrcoval kmienik pri raste. Na viazanie používame špagát alebo jutové úväzky. Gumu ani drôt nepoužívame, lebo guma oxiduje a páli, drôt sa zarezáva a poškodzuje kôru stromčeka. Priviazaný stromček sa lepšie a rýchlejšie zakoreňuje.
Pri vysádzaní, najmä na jeseň, chránime kmene stromčekov proti ohryzu zajacov. Používame chrániče z rozličného materiálu alebo stromčeky priamo obväzujeme prútím, trsťou alebo špirálovými chráničmi z PVC. Kmieniky môžeme natrieť aj repelentmi, ale musíme ich vopred vyskúšať, aby nepálili. Proti slnečnému žiareniu v zimných mesiacoch sa odporúča chrániť kmienik vápenným náterom.

Obr. Chránič kmeňa pred hlodavcami - pletivo

REZ OVOCNÝCH RASTLÍN


38. Orgány ovocných rastlín a ich funkcie

Ovocné rastliny sú trváce rastliny — stromy a kry. Výnimkou je len malina (Rubus), ktorá tvorí trvácu koreňovú sústavu, ale nadzemné orgány po vyrodení, t. j. po druhom vegetačnom období odumierajú, usýchajú. Rovnako ako iné rastliny majú i ovocné rastliny tri základné orgány. Sú to koreň, stonka a listy.
Stonka je pri ovocných rastlinách rozdelená na kmeň a korunu.
Dôkladné poznanie stavby a funkcie jednotlivých orgánov ovocných stromov je základnou podmienkou usmerňovania rastu a rodivosti ovocných stromov.


39. Podzemné orgány – koreňová sústava

Koreň ovocných rastlín má viac funkcií, upevňuje rastlinu v zemi, slúži na prijímanie vody a živín, je vodivým orgánom pre vodu a živiny a zásobárňou živín.
Stavba, rozloženie, mohutnosť a nasávacia schopnosť koreňovej sústavy sú druhovými a kultivarovými vlastnosťami ale ovplyvňujú ich tiež podmienky prostredia a nadzemné orgány.
Pre rast koreňov má rozhodujúci význam obsah živín a vody v pôde a teplota pôdy. V chudobných pôdach vytvárajú stromy väčšiu koreňovú sústavu než v pôdach bohatých na živiny. Pomer koreňovej sústavy k nadzemným častiam môže v týchto pôdach byť 1,5 : 1. V pôdach dobre zásobených živinami je pomer 1 : 2 i viac. Korene jednotlivých ovocných druhov rastú pri rozličnej teplote pôdy: jablone pri 4—5 °C, hrušky pri 6 °C, slivky a čerešne pri 2—4 °C a korene broskýň asi pri teplote 7 °C.
Ovocné rastliny dopestované zo semena tvoria mohutnejší kolmo do zeme rastúci hlavný (kolovitý) koreň. Vegetatívne množené ovocné rastliny hlavný koreň nemajú, z podzemnej časti kmeňa vyrastajú len bočné korene, ktoré sa viacnásobne rozkonárujú. Korene slaborastúcich podpníkov jabloní sa rozkonárujú 3—4 násobne. Korene marhúľ, broskýň, sliviek 4 — 5 násobne. Silno rastúce korene semenáčov hrušiek, jabloní, sliviek a orech kráľovský majú počet rozkonárení 6—8 násobný.
Rozloženie koreňov v pôde býva najčastejšie takéto: 60 % sa nachádza v hĺbke od 250—600 mm. Zvyšok koreňov preniká hlbšie do pôdy a drobnejšie korienky prerastajú niekedy až k povrchu pôdy.
Časť medzi koreňom a kmeňom sa nazýva koreňový kŕčok. Stromom pestovaným
zo semena sa vytvoril z epikotylu. Pri stromoch získaných vegetatívnym rozmnožo­vaním sa časť medzi koreňom a kmeňom označuje tiež ako koreňový kŕčok. Tento je však rovnakého pôvodu a anatomickej stavby ako kmeň.


40. Nadzemné orgány – listy, kvety, púčiky

Púčiky sú základy budúcich výhonkov a kvetov po opadaní listov. Podľa funkcie môžu byť púčiky rastové (vegetatívne), kvetonosné (generatívne) a zmiešané.
Ovocné plodiny majú púčiky chránené kožovitými prisadnutými lístkami — šupi­nami.
Podľa umiestnenia rozoznávame púčiky vrcholové, bočné a vedľajšie.
Vrcholové púčiky (terminálne) sú umiestnené na koncoch konárov a nimi sa ďalej predlžujú.
Bočné (pazušné) púčiky sa zakladajú v pazuchách listov. Bočné púčiky umiestne­né hlbšie v korune sa menia na spiace púčiky. Tieto vyženú po skrátení konárov, po presvetlení koruny a po poranení.
Vedľajšie púčiky (adventívne) sa vytvárajú na ktoromkoľvek orgáne, na konároch, koreňoch i listoch. Vyženú po poranení rastliny.
Očká sú základy budúcich letorastov a kvetov v čase olistenia. Vyvíjajú sa v pazuchách listov. Po opadnutí listov stanú sa z nich púčiky.
Listy sú nepostrádateľným orgánom ovocných rastlín, pretože v nich prebieha fotosyntetická asimilácia. Mohutnosťou fotosyntetickej asimilácie listov je ovplyv­nený rast rastlín, ich rodivosť a odolnosť proti vplyvom vonkajšieho prostredia. Listy slúžia aj na odparovanie prebytočnej vody, výmenu plynov, môžu tiež prijímať živiny, stopové prvky, niektoré látky používané v ochrane ovocných rastlín proti chorobám a škodcom, a látky na urýchľovanie alebo spomaľovanie rastu.
Morfologická stavba listov, tvar čepele, stopky a žilnatiny sú dôležitými rozpoznávacími znakmi ovocných druhov a kultivarov. Niektoré ovocné druhy (čerešne, višne, jablone) majú na báze stopiek palisty. Egreš má palisty premenené na tŕne. Naše ovocné druhy majú listy jednoduché. Iba orech, malina, ostružina a niektoré formy jarabiny sladkoplodej majú listy zložené.
Kvety sú dočasné orgány rastliny prispôsobené na pohlavné rozmnožovanie.
Tvorba kvetov nastáva v púčikoch, kde zložitým fyziologickým procesom nastáva premena listov na kvetné orgány. Hlavné časti kvetu sú tyčinky a semenník.
Ovocné druhy mierneho pásma majú obojpohlavné alebo jednopohlavné kvety, jednodomé, zriedka dvojdomé.
Obojpohlavné kvety majú ovocné druhy jabloň, hruška, dula, jarabina, slivka, čerešňa, višňa, marhuľa, broskyňa, mandľa, ríbezľa a malina. Jednopohlavné kvety má orech, lieska a gaštan.
Ovocné plodiny majú púčiky chránené kožovitými prisadnutými lístkami — šupi­nami.
Podľa umiestnenia rozoznávame púčiky vrcholové, bočné a vedľajšie.
Vrcholové púčiky (terminálne) sú umiestnené na koncoch konárov a nimi sa ďalej predlžujú.
Bočné (pazušné) púčiky sa zakladajú v pazuchách listov. Bočné púčiky umiestne­né hlbšie v korune sa menia na spiace púčiky. Tieto vyženú po skrátení konárov, po presvetlení koruny a po poranení.
Vedľajšie púčiky (adventívne) sa vytvárajú na ktoromkoľvek orgáne, na konároch, koreňoch i listoch. Vyženú po poranení rastliny.
Očká sú základy budúcich letorastov a kvetov v čase olistenia. Vyvíjajú sa v pazuchách listov. Po opadnutí listov stanú sa z nich púčiky.
Listy sú nepostrádateľným orgánom ovocných rastlín, pretože v nich prebieha fotosyntetická asimilácia. Mohutnosťou fotosyntetickej asimilácie listov je ovplyv­nený rast rastlín, ich rodivosť a odolnosť proti vplyvom vonkajšieho prostredia. Listy slúžia aj na odparovanie prebytočnej vody, výmenu plynov, môžu tiež prijímať živiny, stopové prvky, niektoré látky používané v ochrane ovocných rastlín proti chorobám a škodcom, a látky na urýchľovanie alebo spomaľovanie rastu.
Morfologická stavba listov, tvar čepele, stopky a žilnatiny sú dôležitými rozpoznávacími znakmi ovocných druhov a kultivarov. Niektoré ovocné druhy (čerešne, višne, jablone) majú na báze stopiek palisty. Egreš má palisty premenené na tŕne. Naše ovocné druhy majú listy jednoduché. Iba orech, malina, ostružina a niektoré formy jarabiny sladkoplodej majú listy zložené.
Kvety sú dočasné orgány rastliny prispôsobené na pohlavné rozmnožovanie.
Tvorba kvetov nastáva v púčikoch, kde zložitým fyziologickým procesom nastáva premena listov na kvetné orgány. Hlavné časti kvetu sú tyčinky a semenník.
Ovocné druhy mierneho pásma majú obojpohlavné alebo jednopohlavné kvety, jednodomé, zriedka dvojdomé.
Obojpohlavné kvety majú ovocné druhy jabloň, hruška, dula, jarabina, slivka, čerešňa, višňa, marhuľa, broskyňa, mandľa, ríbezľa a malina. Jednopohlavné kvety má orech, lieska a gaštan.


41. Nadzemné orgány – kmeň, letorasty

Ovocné rastliny, okrem kríkovitých tvarov, majú kmeň a korunu. Kmeň je nerozkonárená nadzemná časť a môže mať rozličnú dĺžku. Pri štepených rastlinách môže kmeň tvoriť podpník alebo ušľachtilý kultivar. Pri pestovaní kmeňa medzištepením môže kmeň tvoriť iný kmeňotvorný kultivar. Z kmeňa vyrastajú postranné konáre prvého stupňa, ktoré tvoria kostru koruny. Z nich vyrastajú konáre druhého stupňa, ktoré sa môžu rozkonárovať a vytvárať konáre ďalších stupňov.
Kultúrne ovocné rastliny rozmnožujeme vegetatívne, a preto ich nadzemná časť najčastejšie vzniká z rastového púčika. Veľkosť ovocných rastlín je daná vlastnosťa­mi druhu, podpníka a kultivaru. Najväčšie rozmery z kultúrnych ovocných rastlín má orech, potom hruška, čerešňa, jabloň na silne rastúcich podpníkoch. Výrazne menšie rozmery majú jablone na slabšie rastúcich podpníkoch, slivky, višne, marhule a broskyne. Vzrast ovocného druhu i kultivaru je v priamej závislosti s dĺžkou života rastlín a ich nástupom do obdobia rodivosti. Silne rastúce druhy a kultivary s veľkou korunou rodia neskôr a dožívajú sa vyššieho veku.
Tvar koruny ovocných rastlín je tiež podmienený biologickými vlohami druhu a kultivaru. Silne rastúce druhy majú koruny pyramidálne poschodovité. Pri slabšie rastúcich stromčekoch je predlžovanie kmeňa i rozkonárovanie pomalšie, čo spôsobuje vytvorenie koruny s jedným, prípadne dvoma poschodiami a potom sa vrcholec koruny rozkonáruje voľne. Základnú kostru koruny tvorí predlžujúci sa kmeň (stredník) a konáre prvého stupňa. Tvar koruny a umiestnenie rodivého obrastu v korune sú vlastnosťou druhu a kultivaru a ovplyvňuje ich aj podpník. Slabo rastúce kultivary jabloní na slabo rastúcich podpníkoch tvoria rodivý obrast už na kmieniku a konároch prvého stupňa. Jablone na plánke, hrušky, čerešne tvoria rodivé útvary na konároch štvrtého až piateho stupňa.
Ovocné rastliny pestované v prirodzenom tvare tvoria najčastejšie voľne rastúce koruny s veľkým počtom kostrových konárov a bezposchodovité koruny.
Koruna nesie dočasné orgány ovocných rastlín, púčiky, listy, očká, kvety a plody.


42. Nadzemné orgány – rodivý obrast

Ovocné plodiny majú púčiky chránené kožovitými prisadnutými lístkami — šupi­nami.
Podľa umiestnenia rozoznávame púčiky vrcholové, bočné a vedľajšie.
 
Vrcholové púčiky (terminálne) sú umiestnené na koncoch konárov a nimi sa ďalej predlžujú.
 
Bočné (pazušné) púčiky sa zakladajú v pazuchách listov. Bočné púčiky umiestne­né hlbšie v korune sa menia na spiace púčiky. Tieto vyženú po skrátení konárov, po presvetlení koruny a po poranení.
 
Vedľajšie púčiky (adventívne) sa vytvárajú na ktoromkoľvek orgáne, na konároch, koreňoch i listoch. Vyženú po poranení rastliny.
 
Očká sú základy budúcich letorastov a kvetov v čase olistenia. Vyvíjajú sa v pazuchách listov. Po opadnutí listov stanú sa z nich púčiky.
Listy sú nepostrádateľným orgánom ovocných rastlín, pretože v nich prebieha fotosyntetická asimilácia. Mohutnosťou fotosyntetickej asimilácie listov je ovplyv­nený rast rastlín, ich rodivosť a odolnosť proti vplyvom vonkajšieho prostredia. Listy slúžia aj na odparovanie prebytočnej vody, výmenu plynov, môžu tiež prijímať živiny, stopové prvky, niektoré látky používané v ochrane ovocných rastlín proti chorobám a škodcom, a látky na urýchľovanie alebo spomaľovanie rastu.
Morfologická stavba listov, tvar čepele, stopky a žilnatiny sú dôležitými rozpoznávacími znakmi ovocných druhov a kultivarov. Niektoré ovocné druhy (čerešne, višne, jablone) majú na báze stopiek palisty. Egreš má palisty premenené na tŕne. Naše ovocné druhy majú listy jednoduché. Iba orech, malina, ostružina a niektoré formy jarabiny sladkoplodej majú listy zložené.
Kvety sú dočasné orgány rastliny prispôsobené na pohlavné rozmnožovanie.
Tvorba kvetov nastáva v púčikoch, kde zložitým fyziologickým procesom nastáva premena listov na kvetné orgány. Hlavné časti kvetu sú tyčinky a semenník.
Ovocné druhy mierneho pásma majú obojpohlavné alebo jednopohlavné kvety, jednodomé, zriedka dvojdomé.
Obojpohlavné kvety majú ovocné druhy jabloň, hruška, dula, jarabina, slivka, čerešňa, višňa, marhuľa, broskyňa, mandľa, ríbezľa a malina. Jednopohlavné kvety má orech, lieska a gaštan.
Väčšina druhov ovocných rastlín patrí do čeľade Rosaceae. Sú to jabloň, hruška, slivka, čerešňa, marhuľa, broskyňa, mandľa a dula.
Kôstkoviny majú semenník vrchný, jadroviny spodný.
Plody ovocných rastlín sa vyvíjajú po oplodnení vajíčka. Pravé plody vznikajú zo semenníka piestika. Pravým plodom je malvica, kôstkovica, bobuľa, oriešok. Ne­pravým plodom je jahoda a malina. Jahoda je súbor nažiek v zdužnatenom lôžku, malina je súbor kôstkovičiek vo vyklenutom zdužnatenom lôžku.

Rodivý obrast jednotlivých ovocných druhov
Rodivý obrast tvoria konáriky nesúce kvetonosné púčiky. Pri jadrovinách sa rodivé púčiky tvoria najčastejšie na dvojročných a starších konárikoch, kým pri kôstkovinách na jednoročných konárikoch. Kôstkoviny majú kvetonosné a listonosné púčiky diferencované, samostatné a môžu byť umiestnené na konáriku vedľa seba alebo samostatne v rozličných častiach. Jadroviny majú zmiešané púčiky — teda v kvetonosnom púčiku je uzatvorený ešte listonosný púčik.
Pamätaj! Dôkladné poznanie stavby a funkcie jednotlivých orgánov ovocných stromov je základnou podmienkou usmerňovania rastu a rodivosti ovocných stromov.


43. Životné obdobia ovocných drevín

Celoživotné obdobie ovocného stromu začína zaštepením v škôlke a končí uhynutím stromu.
Dĺžka životného obdobia je rozličná a závisí predovšetkým od druhu, kultivaru, stanovišťa, podpníka a ošetrovania (rezu, ochrany, výživy).
Celoživotné obdobie možno prakticky rozdeliť na tri podobdobia. Podobdobie rastu a výchovy, podobdobie rodivosti a podobdobie starnutia.
Podobdobie rastu a výchovy trvá 4—5 rokov. Začína zaštepením a výchovou v škôlke, pokračuje vysadením na trvalé stanovište a výchovou, až kým nezačne rodiť.
Podobdobie rodivosti trvá 10—40 rokov. Začína intenzívnym pokračovaním rastu a stále sa zväčšujúcou rodivosťou, deformovaním a udržovaním tvaru a rodivého obrastú. Končí viditeľným spomalením rastu a rodivosti.
Podobdobie starnutia charakterizuje značné zníženie životaschopnosti. Strom má slabšie prírastky, úrody sú nepravidelné a nižšie, kvalita ovocia horšia. Odolnosť proti chorobám a škodcom menšia. Trvá 4—5 rokov.
Príčinou starnutia je vyčerpanie a zoslabenie funkcie jednotlivých pletív v anato­mickej stavbe jedinca a únava pôdy.

FENOLÓGIA V OVOCINÁRSTVE
Fenológia je vedné odvetvie, ktoré sa zaoberá sledovaním životných prejavov rastlín a živočíchov, ktoré sú podmienené vplyvmi podnebia a priebehom počasia v jednotlivých oblastiach.
Rastlinný organizmus reaguje veľmi citlivo na pôsobenie klimatických alebo poveternostných vplyvov. I najmenšie zmeny pôsobenia zaznamenáva vo svojom vnútri, čo sa navonok potom prejaví skorším alebo oneskoreným nástupom — skončením rastovej fázy.
Ak chceme poznať vplyvy podnebia určitého kraja na určité druhy alebo kultivary, sledujeme v týchto podmienkach ich chovanie, robíme na nich fenologické pozorovania. Pozorujeme po viac rokov nástup, priebeh a skončenie jednotlivých rastových fáz a na základe záznamov potom usudzujeme, či klimatické a poveter­nostné podmienky sú alebo nie sú pre príslušný druh alebo kultivar vhodné.
Fenológia zasahuje do všetkých odvetví rastlinnej výroby, ale mimoriadny význam má pri zakladaní trvácich výsadieb — ovocných sadov, vinohradov, chmeľníc.
Výsledky dlhoročných fenologických pozorovaní zverejňujeme formou fenologic­kých máp alebo fenologických číselných prehľadov, ktoré sú základnými pomôcka­mi pri výbere stanovišťa pre jednotlivé ovocné druhy a kultivary alebo pri výbere druhov a kultivarov pre určité stanovište.


44. Rastové fázy ovocných drevín

Ovocný strom prechádza počas roka dvoma základnými obdobiami, a to obdobím vegetačného pokoja a obdobím vegetácie.
Obdobie vegetačného pokoja začína opadnutím listov a končí prvými príznakmi nalievania púčikov. V našich podmienkach je to pri väčšine druhov od novembra do marca (130—140 dní).
V tomto období, s príchodom chladnejších dní sa životné procesy obmedzia na minimum. Zintenzívnia sa až na jar, keď sa pôda znovu zohreje — teplota vystúpi nad vegetačnú nulu príslušného druhu.
Obdobie vegetácie zase trvá od začiatku nalievania púčikov až do opadnutia listov. Rozdeľujeme ho na sedem základných vegetačných fáz. Sú to: prúdenie štiav a nalievanie púčikov, pučanie púčikov a olisťovanie, kvitnutie a oplodňovanie, rast letorastov, tvorba a rast plodov, vyfarbovanie a dozrievanie plodov, vyzrievanie dreva a opadávanie listov.
Uvedené rozdelenie vegetačného obdobia platí len pre niektoré druhy, pre mnohé si ho musíme spresniť. Napríklad niektoré druhy najskôr kvitnú a až potom sa olisťujú (broskyňa, marhuľa), iné súčasne kvitnú aj olisťujú (jabloň), sú aj také, ktoré sa najskôr olistia a až potom kvitnú (jahoda).
Každá rastová fáza sa prejaví charakteristickými znakmi, podľa ktorých spoznáme jej nástup a priebeh.
Poznávanie vegetačných (fenologických) fáz ovocných rastlín je veľmi dôležité, pretože nám umožňuje správne uplatňovať agrotechnické zásahy a tak cieľavedome usmerňovať rast a vývoj.

Pamätaj! Každý agrotechnický zásah v sade, v škôlke alebo na plantáži je len vtedy úspešný, ak ho použijeme v správnom čase a správne zapadá do určitej rastovej fázy. Napríklad väčšinu druhov ovocných rastlín vrúbľujeme v období prvej miazgy, na spiace očko očkujeme zasa v období druhej miazgy.

Obdobím miazgy nazývame rastovú fázu, v ktorej sú drevné cievne zväzky otvorené a rastlinné šťavy v nich prúdia vo zvýšenej miere. Obdobie prvej miazgy je pri väčšine našich ovocných druhov v druhej polovici marca a v apríli. Obdobie druhej miazgy trvá od druhej polovice júla, celý august až do prvej polovice septembra.
Výskum a prax ukázali, že jednotlivé rastové fázy u nás pestovaných ovocných druhov neprebiehajú v tom istom čase a netrvajú rovnako dlho. Dokonca i jedince toho istého kultivaru rastúce na rozdielnych stanovištiach majú odlišný začiatok i priebeh rastových fáz. Túto fenologickú pestrosť (variabilitu) spôsobujú rozličné vonkajšie a vnútorné činitele.
Z vonkajších činiteľov najznámejšie sú stav výživy, stav pôdy a stav ovzdušia.
Primeraná výživa s priaznivým pomerom živín, priaznivé vlastnosti pôdy a priaznivé pôsobenie počasia zaručujú rovnaký a optimálny priebeh rastových fáz. Toto rovnaké pôsobenie činiteľov sa nedá zabezpečiť na všetkých stanovištiach. Stačí, ak len jeden činiteľ pôsobí inak (stáva sa v porovnaní s ostatnými limitujúci) a rastové fázy sa viac alebo menej líšia aj v rámci druhu a kultivaru. Dokonca odlišnosti v nástupe a skončení fáz badáme v priebehu viacerých rokov aj pri tom istom strome.
Z vnútorných činiteľov je to dedičnosť (skoré druhy a kultivary pučia, kvitnú, dozrievajú skôr, než poloskoré a neskoré).
K vnútorným činiteľom patrí i vek rastliny — mladé stromy sa skôr ubránia vplyvu činiteľov a preto ich pôsobenie sa tak výrazne neodrazí na priebehu rastových fáz ako na starších úrodami vyčerpaných stromoch. Nakoniec je to zdravotný stav rastliny. Škodcami a chorobami napadnuté jedince sa viditeľne oneskorujú v nástupoch, prípadne i v skončení rastových fáz.


45. Typy korún ovocných rastlín

Tvar koruny považujeme za znak intenzity pestovania ovocných rastlín. V súčasnej ovocinárskej praxi sa uplatňujú prirodzené i umele vytvorené tvary korún ovocných rastlín, pestované na nižšom kmeni, pričom uprednostňujeme také typy korún, na ktorých ovocný strom rýchlo rodí a ktoré nie sú náročné na rez. 'Pri pestovaní intenzívneho typu koruny musíme dbať na to, aby mala čo najmenej konárov. Prehustenie koruny spôsobuje zatienenie jej vnútra, následkom čoho ochabuje rast základných konárov a zmenšuje sa tvorba rodivého obrastu.

Podľa tvaru poznáme priestorové a plošné typy korún.
Priestorové typy majú korunu vypestovanú do priestoru, t. j. základné konáre vedieme vo viacerých smeroch. Pôdorys koruny je kruhovitý. Stred koruny môže byť plný — so stredným konárom, alebo voľný — bez stredného konára.


46. Plošné tvary korún

Plošné typy korún ovocných rastlín sa uplatňujú v stenových a pásových výsadbách. Pri-pásových výsadbách majú koruny stromov elipsovitý pôdorys.
Pri stenových výsadbách sa základné konáre tvarujú v smere radov. Konáre rastúce do medziradov zrezávame.

Z plošných tvarov korún sa vo veľkovýrobných výsadbách najviac uplatňujú:
A.   Voľne rastúca palmeta
B.   Talianska palmeta
C.   Maďarská stena
D.   Trojkonárová palmeta

A.  Voľne rastúca palmeta. Zo stredného konára sa vedú v smere radov kostrové konáre. Do medziradov sa nechávajú len kratšie polokostrové konáre a dlhší rodivý obrast.
B.  Talianska palmeta. Kostra palmety pozostáva zo 4—5 párov kostrových konárov, ktoré sú usporiadané v poschodiach a vedené v smere radu. Rodivý obrast pestujeme metódou presvetľovania, t. j. úplného odrezania (nie skracovania) odrodených konárov.
C. Maďarská stena. Je tvorená zo sploštených vretien. Kostrové konáre sú vedené len v smere radu. Pri vylepšenej maďarskej stene kostrové konáre neohýbame do vodorovnej polohy, ale ponechávame ich šikmo rásť.
D. Trojkonárová palmeta sa v našich veľkovýrobných podmienkach začína uplatňovať v najnovšej ovocinárskej technológii. Jednotlivé kostrové konáre sú dookola pokryté rodivým obrastom.

Pamätaj! Správne volený tvar koruny je zárukou pravidelných a bohatých úrod a prostriedkom pre uplatnenie širokej mechanizácie a tým i znižovania ľudskej práce a nákladov.


47. Priestorové tvary korún

Priestorový tvar majú tieto typy korún ovocných rastlín.
1.    prirodzená,
2.    poschodovitá (etážová),
3.    bezposchodovitá,
4.    vretenovitá,
5.    americká zlepšená,
6.    kotlovitá,
7.    kotlovitá zlepšená.

1.   Prirodzená koruna má rozličný tvar. Jej habitus a stavba je často pomologic­kým znakom druhu alebo kultivaru. Charakteristickým znakom tejto koruny je, že má veľký počet základných konárov, vnútro koruny je prehustené a rodivý obrast je najmä po obvode koruny.
2.   Poschodovitá (etážová) koruna je v praxi najrozšírenejšia. Táto koruna je veľmi pevná — udrží veľkú úrodu ovocia bez toho, aby sa polámali konáre prvého stupňa.
3.   Bezposchodovitá koruna (špirálová pyramída) má vedúci stredný konár. Na ňom sú vo vzdialenosti 200—300 mm nad sebou v špirále bočné konáre. Je tiež veľmi pevná.
4.   Vretenovitá koruna. Jednoduché štíhle vreteno sa uplatňuje v hustých a veľmi hustých výsadbách. Priemer obvodu jednoduchého vretena je 800—1200 mm. Stromček vedený systémom vretena s výmenou obrastú tvorí celok s vysokým energetickým potenciálom. Rodivé výhonky vyrastajú priamo zo zvislých kmeňov. Osvetlenie koruny je výborné. Rezať možno strojom s minimálnou potrebou ľudskej práce.
5.   Americká zlepšená koruna má v podstate rovnaké vlastnosti i tvar ako bezposchodovitá koruna. Po dopestovaní posledného konára však rezom odstránime stredník.
6.   Kotlovitá korúna. Nemá stredný konár, ale tri až štyri bočné základné konáre vyrastajúce z jedného miesta. Rodivý obrast pestujeme po celej dĺžke konárov a nedovolíme, aby do stredu koruny rástli základné konáre. Stred koruny je voľný a umožňuje dobrý prístup svetla. Nedostatkom kotlovitej koruny je, že pri veľkej úrode sa môže rozčesnúť.
7.   Kotlovitá zlepšená koruna sa líši od kotlovitej koruny len tým, že základné bočné konáre nevyrastajú z jedného miesta, ale vo vzdialenosti 150—200 mm od seba a tvarujú sa postupne. Je pevnejšia než kotlovitá koruna.


48. Význam rezu a jeho rozdelenie

Rez patrí medzi najdôležitejšie opatrenia v ovocinárskej výrobe. Ovocinár sa usiluje správnou výživou a úmerným rezom o tzv. fyziologickú rovnováhu medzi rastom a násadou. Primeraný rast a primeraná násada sú podmienkou pravidelných a kvalitných úrod. Rez je súčasťou komplexu agrotechnických opatrení a jeho poslaním je cieľavedome regulovať procesy rastu a rodivosti, a to začiatok rodivosti, pravidelnú rodivosť, veľkosť a kvalitu plodov — zabezpečiť pevnosť kostry koruny, tvar a veľkosť koruny — umožniť v čo najväčšej miere mechanizáciu prác spojenú s obrábaním pôdy a ošetrovaním rastlín.
V súčasnom intenzívnom ovocinárstve sa na veľkých plochách uplatňujú viac prirodzené pestovateľské tvary s menšími požiadavkami na rez. Jednotlivé druhy ovocných rastlín majú rozličné požiadavky na rez, ktorý musí zodpovedať ich prirodzenému rastu a primeranej rodivosti.
Predpokladom správneho a účinného rezu je poznanie fyziologických zákonitostí, ktoré bez ohľadu na tvar a vek ovocných rastlín ovplyvňujú rast a rodivosť:
 
1. najsilnejšie rastú zvislé konáre, tvorí sa na nich oveľa menej kvetonosných púčikov než na vodorovných;
2. s odklonom konára od zvislej polohy kvetných púčikov pribúda;
3. na vodorovne rastúcom konári vyrastajú kolmo hore najdlhšie a najsilnejšie výhonky, do strán rastú slabšie a na spodnej časti konára smerom k zemi najslabšie výhonky;
4. na ohnutom konári vyrastú najsilnejšie výhonky v mieste ohybu alebo blízko neho;
5. obrastanie konára rodivým obrastom v jeho dolnej časti podporíme plytším rezom, alebo vy viazaním do vodorovnej polohy;
6. zaostávanie konára v raste podporíme hlbším rezom;
7. ohýbaním konárov smerom nadol tlmíme ich rast a podporujeme tvorenie rodivých útvarov.


49. Spôsoby rezu

Podľa spôsobu rozoznávame dlhý, krátky a stredný rez. Podľa času rezu poznáme zimný a letný rez. Podľa techniky rezu rez na konárový krúžok, rez na čapík a rez na púčik, podľa účelu výchovný, udržovací a zmladzovací rez.

Podľa spôsobu vykonania rezu poznáme:

Dlhý — (plytký) rez — z letorastu alebo z jednoročného výhonka odrežeme malú časť, asi 1/3. Využíva sa vtedy, keď nechceme vyvolať bujný rast, ale len obrastanie kratšími rodivými útvarmi.
Krátky — (hlboký) rez — odrežeme podstatne väčšiu časť výhonku. Rez vyvoláva bujný rast letorastov z púčikov na ponechanej časti.
Stredný rez — odrežeme polovicu jednoročného výhonka alebo letorastu.

Zaštipovanie
Ide vlastne o modifikáciu skracovania, vykonávanú v priebehu vegetácie. používa sa na regulovanie intezity rastu, zastavenie rastu a podporu drevnatenia letorastov a na premenu silnejších letorastov na útvary, z ktorých vznikne rodivý obrast. Na rôznych druhoch ovocných drevín sa využíva na rôzne účely. Stupeň a termín zaštipovania závisí od vytýčeného cieľa.
Zaštipovanie spočíva v odlomení nezdrevnatených častí rastúcich prírastkov. Skoré zaštipovanie sa používa pri konkurenčných prírastkoch (keď dosiahnu maximálne 70 - 100 mm), aby sa obmedzil ich rast. Zaštipujú sa pri báze (môžu sa aj vylamovať), nové letorasty vyrastajúce z ponechaných púčikov sa zaštipujú ešte hlbšie a na druhý rok sa vytvorený útvar alebo jeho časť odreže. Na odrodách so schopnosťou bohatého rozkonárovania sa počet bočných konárov obmedzuje tiež zaštipovaním. Nevyhovujúce dlhé výhonky, alebo tie, ktoré nebudeme potrebovať ako základ konárov sa premenia zaštipnutím na obrast. Podobne ošetríme i vlky (môžeme ich aj vylamovať). Zaštipovanie nemá byť príliš rozsiahle a nemá sa robiť veľmi neskoro, najmä na prehnojených pôdach a vo vlhších podmienkach, aby nevyvolalo rast letorastov na jeseň, ktoré by potom nevyzreli.

Vylamovanie letorastov
Svojim účinkom sa približuje prerieďovaniu. Rastúce letorasty sa odstraňujú čo najskôr, akonáhle dokážeme určiť, či sú potrebné na budovanie koruny. Skoršia práca, kým sú letorasty mäkké, vyžaduje menej námahy. Mladé prírastky sa ľahko vylamujú ručne. Týmto spôsobom ošetrujeme - konkurenčné letorasty, vlky vyrastajúce zo starších konárov a na vrchole oblúkov a letorasty v prípade, že vyrastajú v zhlukoch, dôležité je aj odstraňovanie výmladkov vyrastajúcich z podpníka. V poslednom prípade sa odporúča čo najskoršie vytrhávanie výmladkov proti smeru rastu, čím sa odstráni aj pätka prírastku, kde sú sústredené spiace púčiky. Rany netreba zatierať, lebo v priebehu vegetácie sa rýchlo zacelia.

Skrúcanie a nalamovanie letorastov
Používa sa pri mladých stromoch na oslabenie rastu nepotrebných prírastkov (zahusťujúcich, vlkov ap.). Vykonáva sa v priebehu prvej polovice vegetácie.
Skrúcanie sa robí miernym otočením letorastu okolo pozdĺžnej osi na jednu a na druhú stranu. Tým nedôjde k silnému narušeniu vodivých dráh. Pri inom postupe sa letorast v smere kolmom na smer rastu ohne na jednu i na druhú stranu opatrne o 90 o. Pri tomto postupe zostane koniec letorastu visieť a zastaví sa jeho rast. Letorast môžeme aj nalomiť, avšak po tomto zásahu často letorasty usychajú.
Výhodou oboch spôsobov je, že pri efekte podobnom zaštipovaniu zostávajú stromu k dispozícii listy vrcholov letorastov.

Dlhý rez /Gaucherov rez/
Spočíva v kombinácii zásahov robených v lete na letorastoch a zimného rezu.
Len čo letorasty na všetkých stranách konára dosiahnu dĺžku 150mm, zaštipneme ich za 4. riadne vyvinutým listom /asi na 0,1m/, z ponechaných púčikov zakrátko vypučia druhotné letorasty /1-3/, ktoré ďalej ošetrujeme letným rezom.
Ak vypučal len jeden, čo najskôr ho zaštipneme za 2. listom. Ak vyrástli dva, horný odstránime rezom na prevod na nižšie postavený letorast a spodný zaštipneme za 2-4 listom. Po vyrastení 3 letorastov dva horné zosadíme po najspodnejší a ponechaný po dosiahnutí dĺžky 0,1m zaštipneme za 3. až 4. listom. Nikdy neponechávame rozkonárenie. Krátke letorasty s dĺžkou pod 100 mm nezaštipujeme a nechávame ich voľne rásť.
Počas vegetácie prerieďujeme husto vedľa seba rastúce letorasty, aby sa nezetieňovali.
V predjarí ošetríme rezom všetky výhonky zaštipované pri letnom reze a všetky výhonky dlhšie ako 100 mm. Výhonky zaštipované zrežeme nad miestom prvého zaštipovania, teda na 4 púčiky. Ostatné, dlhšie, nezaštipované výhonky režieme podľa sily rastu /silnejšie plytšie, slabšie hlbšie/.
Na bočných výhonkoch sa takto popri založených kvetných púčikoch vyskytujú i krátke alebo dlhšie rodiace útvary, na ktorých sú púčiky s neukončenou diferenciáciou, ktorá sa ukončí na jar nasledujúceho roku. Pri reze na jar nad ním ponechávame jeden až dva rastové púčiky, ktoré zabezpečia ich výživu. Podporu diferenciácie púčika môžeme dosiahnuť i krátkym pozdĺžnym rezom na dreve pod púčikom.
Na oslabenie rastu môžeme pri jarnom reze nalamovať výhonky nad tretím vyvinutým púčikom a na podporu tvorby nižšieho obrastu zo spiacich púčikov pri báze výhonka použijeme spodné nalomenie.

Krátky rez /Lorettov rez/
Je to rez, ktorým donucujeme slabo vyvinuté púčiky na báze letorastov vypučať a vytvoriť predčasný obrast už počas vegetácie.
Na jar vypučané letorasty necháme voľne rásť a keď dosiahnu pri základe hrúbku ceruzky, zrežeme ich nožom na pätku vysokú asi 10mm /t.j. na ružicu menej vyvinutých listov/.
Po tomto zákroku sa začnú púčiky na pätke vyvíjať a do konca vegetácie sa vytvoria rodiace hroty /krátke rodivé výhonky/. Len ojedinele sa z púčikov vytvoria silnejšie druhotné letorasty, ktoré treba po zhrubnutí tiež rezať na pätku. Stromy ktoré chceme rezať Lorettovym rezom musia byť zdravé a musia mať dobrú kondíciu.
Vlastnému rezu, ktorý sa vykonáva v druhej polovici júna predchádza príprava. Asi 10 až 12 dní pred vlastným skrátením sa všetky dlhšie bočné letorasty vo výške 20 až 30 mm nalomia alebo skrátia.
Vzhľadom na nerovnaký rast letorastov sa nedajú všetky ošetriť naraz, preto rez robíme ešte koncom júla a koncom augusta. V augustovom termíne režeme na pätku všetky bočné letorasty bez ohľadu na hrúbku, hrubšie na pätku, slabšie nad 2. až 3. normálne vyvinutým listom. Letorasty kratšie ako 100mm neskracujeme, lebo sa samovoľne premenia na rodivý obrast.
Vzhľadom na to, že sa pri tomto reze odstraňuje veľká časť listovej plochy, používa sa pri moderných tvaroch v obmedzenej miere na ošetrenie bujnejších, vzpriamene rastúcich letorastov.
Stromy ošetrované Lorettovym rezom potrebujú dostatok svetla, inak sa druhotné letorasty netvoria. Na jar stačí potom iba preriedenie aleb zmladenie obrastu.
Krátky letný rez nemožno použiť pri odrodách rodiacich na dlhom dreve Jonathan , Gloster , Boscova , Angoulemská a i. Tento rez možno použiť aj na premenu silných bočných letorastov na základy kytičkovitých konárikov pri čerešniach a višniach. Veľmi dobre sa pri týchto ovocných druhoch uplatní pri tvarovaní umelých tvarov, vrátane vretien.

Zmiešaný rez
V chladnejších a suchších podmienkach sa Lorettov rez úplne neosvedčil, preto sa používa kombinácia Lorettovho a Gaucherovho rezu - zmiešaný rez.
Bujne rastúce letorasty zrezávame na pätku a slabšie rastúce letorasti skracujeme za 3. až 4. listom. Pri inom postupe silný letorast po dosiahnutí dĺžky 60mm zrežeme na spodný púčik a letorast vyrastený z tohoto púčika na pätku. Lorettov rez môžeme použiť aj na brzdenie rastu silnejšie rastúcej odrody, tak že ním ošetríme predlžujúci letorast konára.

Pekrunov rez
Predlžujúce letorasty ošetrujeme bežným spôsobom. Bočný obrast skracujeme pri dosiahnutí dĺžky 150 až 200 mm za 3. až 5. listom. Zaštipujeme od polovice V. do polovice VIII. Keď letorasty druhej generácie dosiahnu dĺžku 150mm, zaštipneme ich za 3. listom, letorasty tretej generácie za 2. listom. V jeseni rozkonárené letorasty zosadíme na najspodnejší letorast, ktorý zrežeme na 1 až 3 púčiky.
Ak spozorujeme, že sa spodné púčiky alebo rodivé útvary nevyvíjajú, zaštipujeme letorasty na krátko, na 1 až 2 púčiky.

Iný spôsob rezu
Letorasty sa zaštipujú pred začiatkom diferenciácie kvetných púčikov za 6. až 8. listom. Ak zo skrátenej časti vypučí viac letorastov, koncom leta spravíme opravný rez na najspodnejší druhotný letorast.
V predjarí výhonky neskracujeme na normálne vyvinutý púčik ale na pätku druhotného výhonka. Tento pučí oneskorene, čím sa podporí tvorba dlhšieho a trvácnejšieho obrastu z nižšie postavených púčikov.
 
Podľa času rezu poznáme:
Zimný rez vykonávame v období vegetačného pokoja, koncom zimy alebo na začiatku jari. Plní funkciu presvetľovania a riadime ním tiež tvorbu rodivého obrastú.
Letný rez sa uplatňuje pri „klasickom“ reze ovocných rastlín od mája do augusta, keď rodivý obrast pestujeme zložitým spôsobom striedania letného a zimného rezu. V intenzívnych pestovateľských výsadbách jadrovín i kôstkovín letný rez nerobíme.

Pamätaj! Poslaním rezu je vypestovať pevnú a vyhovujúcu korunu, regulovať rodivosť a vytvárať podmienky pre mechanizovanie väčšiny prác.


50. Technika rezu

Pod pojmom rez a tvarovanie ovocných drevín rozumieme snahu donútiť výhonky a konáre, aby rástli v požadovanom smere. Prísne tvarovanie, aké sa praktizovalo v minulosti, dnes už nie je vhodné pre veľkú prácnosť, náklady a náročnosť na čas. V pestovaní je tvarovanie zamerané na voľnejšie spôsoby pri obmedzení rezu na najvyššiu možnú hranicu. Rez sa snažíme nahradiť ohýbaním výhonkov a konárov, prípadne sa ho snažíme, pokiaľ možno, vylúčiť.

Podľa techniky rezu poznáme:

Rez na konárový krúžok. Pri tomto spôsobe odstránime konár nad konárovým krúžkom, ktorý tvorí prstencovité zhrubnutie na báze konára.

Rez na púčik robíme zásadne nožom. Rezná plocha začína na opačnej strane v mieste základu púčika a končí sa tesne nad hrotom púčika. Skracujeme ním obyčajne jednoročné výhonky.

Rez na čapík. Pri reze sa ponechá nad horným púčikom asi 100 mm čapík, ku ktorému priväzujeme letorasty, aby sa nevylomili. Čapík odstránime po zdrevnatení letorastu. Od tohto spôsobu rezu sa v škôlkárskej veľkovýrobe pri dobrom zapojení porastov upúšťa.


51. Čas rezu

Rez u ovocných drevín vykonávame za rôznym účelom a v rôznej dobe. Rezom rozumieme akékoľvek skrátenie alebo aj úplné odstránenie niektorého orgánu ovocnej rastliny. Usmerňujeme ním rast ovocnej rastliny už v škôlke, po výsadbe na trvalom stanovišti ním regulujeme rodivosť. Rezom taktiež tvarujeme korunu alebo ním hľadáme pomer medzi rastom a rodivosťou. Od účelu rezu závisí aj termín - kedy ho vykonávame. Prvý rez u ovocných rastlín vykonávame už pri výsadbe, pričom sa rezom upravuje tak nadzemná ako aj podzemná časť.
Produkčné výsadby ovocných rastlín režeme najčastejšie v predjarí (zimný rez) alebo v období vegetácie - letný rez. U prestarnutých stromov a krov vykonávame aj tzv. zmladzovací rez, aby sme obnovili a predĺžili obdobie rodivosti.


52. Výchovný rez, význam , čas a technika

Výchovný rez ovocných rastlín začíname robiť po vysadení na trvalé stanovište. Cieľom výchovného rezu je dopestovať priestorové výhodne rozloženú korunu ovocného stromu. Hlavné kostrové konáre majú byť rozložené tak, aby umožnili dobré oslnenie a spevnenie ostatných konárov.
 
Pri výchovnom reze ovocných rastlín dodržiavame tieto zásady:
—  obmedzujeme rez na agrotechnicky nevyhnutné minimum,
—  šetríme vrcholové púčiky,
—  využívame poznatky o polohe konára,
—  využívame ďalšie spôsoby na urýchlenie rodivosti (krúžkovanie, škrtenie, medzištepenie, transplantácia kôry a iné),
—  zabezpečujeme cieľavedomú výživu a ochranu mladých stromčekov.

Dĺžka obdobia úplného dopestovania koruny ovocného stromu závisí od ovocného druhu, podpníka, pôdy, výživy, pestovateľského tvaru a typu koruny.
Pri hustých výsadbách ovocných rastlín, keď sa stromčeky pestujú na štíhlom alebo sploštenom vretene jednoduchého tvaru, výchovný rez odpadá. Pri súčasných normalizovaných typoch výsadieb jadrovín (štíhle a sploštené vreteno na slaborastú- cich podpníkoch, ovocná stena palmiet na stredne rastúcich podpníkoch a pásová výsadba voľne rastúcich zákrpkov) dopestujeme úplný tvar korunky za 6-10 rokov. Rovnaký čas trvá dopestovanie korunky zákrpkov a štvrťkmeňov ostatných jadrovín a kôstkovín. Pri polokmeňoch dopestujeme korunu za 8-12 rokov a pri vysokokme- ňoch za 10-14 rokov.
Pri výchovnom reze ovocných rastlín musíme mať stále na zreteli, že tvar stromu nie je cieľ, ale len prostriedok na zabezpečenie pravidelných úrod ovocia.


53. Výchovný rez priestorových tvarov

Prirodzenú korunu pestujeme na štvrťkmeňoch, polokmeňoch a vysokokme- ňoch. Prirodzená koruna je pevná, unesie veľkú úrodu ovocia. Kostrové konáre vyrastajú takmer z jedného miesta, čo spôsobuje jej prehustenie. Po úprave stromčeka pri vysadení ponecháme stredný výhonok a 3—4 postranné konáre, ktoré mierne skrátime. Ďalším rezom odstraňujeme len konáre suché, polámané a konkurenčné. V mladom veku má väčšina kultivarov prirodzenú pyramidálnu korunu. Prirodzený tvar koruny pre druh a kultivar je typický v období plnej rodivosti. V staršom veku býva tvar prirodzenej koruny previsnutý.

Poschodovitá koruna je v praxi najviac rozšírený tvar pre pestovanie hrušiek na plánke. Uplatňuje sa však i pri pestovaní iných druhov, napr. čerešní, jabloní a marhúľ. Tvarovanie poschodovitej koruny trvá niekoľko rokov. Je pevná a odolná proti rozčesnutiu. Na stromčekoch po vysadení vykonáme rez, pri ktorom necháme stredný konár (stredník) a štyri základné bočné konáre. Prvé poschodie bočných konárov má byť sústredené, čím sa zmierňuje rast stredného konára. Odklon bočných konárov od stredného konára má byť okolo 50°. Zväčšením uhla odklonu sa veľmi podporí rast stredného konára a tým aj nežiadúce zvýšenie koruny. Pri tvarovaní poschodovitej koruny používame zimný rez. V druhom a treťom roku môžeme uplatniť letné zaštipovanie letorastov, čím urýchlime tvorbu rodivého obrastú a zlepšíme tvar koruny. Konkurenčné a zahusťujúce letorasty odstraňujeme alebo skracujeme v priebehu prvej polovice leta alebo zimným rezom.
Hĺbka rezu stredného i bočných konárov v prvom roku býva rozličná. Pri pestovaní marhúľ používame hlbší rez, odrežeme 2/3 konárov, pri pestovaní hrušiek odrežeme 1/3—1/2 konárov. Hĺbku rezu však ovplyvňuje najmä vzrast rastlín.
Výhonky v druhom roku po vysadení skracujeme miernejšie než v prvom, t. j. skracujeme ich o 1/3, najviac o 1/2. Hĺbka skrátenia stredného konára závisí od skrátenia bočných konárov. Stredný konár má byť o 150—200 mm vyšší než bočné konáre. Konáriky na strednom konári ponechávame — podporujú jeho hrubnutie.
Tretí až štvrtý rok po vysadení je vhodný na založenie druhého poschodia. Druhé poschodie troch, štyroch základných bočných konárov vytvoríme 700-1000 mm nad prvým vtedy, keď sa konáre spodného poschodia a stredný konár dostatočne pevné.
Bočné konáre druhého poschodia vyrastajú zo stredného konára špirálovité 300-400 mm nad sebou. Spevnenie, zhrubnutie pestovaných konárov i stredného konára robíme tak, že v závislosti od rastu volíme hĺbku rezu. Bočné konáre druhého poschodia majú okolo 70° odklon. Viacposchodové koruny sa vo veľkovýsadbách neuplatnili. Presvetlenie koruny zabezpečujeme zimným i letným rezom, ktorým odstraňujeme nevhodné konáre. Pomer nadradenosti predlžujúcich sa bočných konárov je založený na rovnakom princípe ako pomer nadradenosti stredného konára nad bočnými. Obrast vo vyšších častiach koruny nesmie byť silnejší než v jej nižších častiach.

Bezposchodovitá koruna je tvarovaná podľa rovnakých zásad rezu ako poschodovitá koruna. Rozdiel je len v tom, že bočné konáre vyrastajú zo stredného konára po 300—400 mm nad sebou. Pri výchovnom reze bezposchodovitej koruny rešpektujeme nadradenosť rastu stredného konára nad základnými konármi. Hneď po vysadení ponecháme na strednom konári stromčeku 2—4 bočné konáre. Hĺbku ich rezu volíme podľa vzrastu. V druhom a v ďalších rokoch pestujeme ďalšie bočné konáre tak, aby ich počet dosiahol 6—8. Týmto spôsobom získame pevnú, dobre presvetlenú korunu s pravidelne rozloženými konármi. Nevýhodou tejto koruny je, že ju musíme pomerne dlho tvarovať.
Bezposchodovitú korunu pestujeme najmä pri hruškách, jabloniach, marhuliach, orechoch, slivkách, ale i pri ďalších druhoch ovocných rastlín.
Vretenovitá koruna našla uplatnenie v intenzívnych ovocných výsadbách jadrovín a kôstkovín. Používame ju najmä v hustých výsadbách, kde zo stredného konára vyrastajú bočné konáre hneď nad zemou. Bočné konáre pri štíhlom vretene nevyväzujeme. Pestovateľský tvar nevyžaduje v prvom a druhom roku žiadny vý-chovný rez. Ponechanie alebo len malé skrátenie stredného konára podmieňuje rov-nomerné obrastenie konármi po celej dĺžke. Pri reze v ďalších rokoch jednoročné výhonky neskracujeme, ale prebytočné výhonky rezom každoročne odstránime. Ak chceme korunu zahustiť, môžeme na stromčeku začať pestovať ďalšie 2-4 zvislé konáre, ktoré necháme obrásť konárikmi. Odrodené konáre, ak nie je strom prehustený, odstraňujeme rezom na pätku. Ak je strom prehustený, odstránime ich rezom na konárový krúžok. Takto vypestované stromčeky prinesú úrodu už v druhom roku po vysadení.

Vretenovitú korunu môžeme pestovať i na stredne rastúcich podpníkoch ovocných rastlín - je však mohutnejšia a jej vypestovanie trvá dlhšie. V prvom roku po vysadení dopestujeme 5 výhonkov - jeden stredný a štyri bočné. V predjarí bočné výhonky vyviažeme do vodorovnej polohy a skrátime asi o 1/3, stredný konár skrátime o polovicu. Základné konáre režeme každoročne tak, že predlžujúce prírastky skrátime asi o tretinu až štvrtinu. Konáre vyrastajúce z bočných ramien kolmo hore odrežeme na konárový krúžok, alebo ich vyviažeme. Pre tento pestovateľský tvar sú nevhodné kultivary, ktoré tvoria dlhšie rodivé drevo, ako napr. ’Jonathan’, ’Boskoopské červené’. 
Stromy pestované spôsobom „klasického vretena“ začínajú skoro rodiť, ale rýchle starnú. Vo veľkovýrobe neumožňujú plné využitie mechanizácie, a preto sa viac uplatňujú v domácich záhradkách.

Americká zlepšená koruna sa používa pri pestovaní kôstkovín (najmä marhúľ), menej jadrovín. Po vysadení stromčeka ponechávame obyčajne dva bočné výhonky umiestnené 150—200 mm nad sebou a stredný výhonok. Ďalšie bočné výhonky zrežeme na konárový krúžok. Ponechané bočné konáre zrežeme v jednej rovine (výške) na vonkajší púčik. Stredný výhonok režeme vo výške 200 mm nad bočnými výhonkami. V polovici júla základné konáre znova skrátime, čím podporíme ich rozkonárenie. Na strednom konári ponecháme ďalší bočný výhonok, ktorý zrežeme v tej istej rovine ako dolné, bočné konáre. Ďalej ponecháme predlžujúci sa stredný konár, ktorý skrátime vo vzdialenosti asi 200 mm nad miestom jarného rezu, aby sme dosiahli ďalšie rozkonárenie. Letorasty vyrastené na strednom konári, ktoré nie sú umiestnené tak, aby mohli plniť funkciu základného bočného konára, skracujeme v polovici júna a ak sú silné, zrežeme ich na konárovom krúžku. Týmto spôsobom v priebehu jedného roka vypestujeme 3—4 konáre umiestnené nad sebou v 150—200 mm vzdialenosti a súčasne letným rezom zabezpečujeme ďalšie rozkonárenie. Pri zakladaní tohto tvaru koruny je dôležité rezať základné bočné konáre v jednej výške, pretože ak by sme tak neurobili, vyššie umiestnené konáre by potlačili v raste nižšie umiestnené konáre. Týmto spôsobom vypestujeme spravidla v treťom roku pestovania 4—5 bočných konárov. Keď má stromček vypestovaný dostatočný počet konárov, v mieste najvyššieho rozkonárenia odstránime stredný predlžujúci konár, v dôsledku čoho koruna nadobúda otvorenú formu a svetlo má do nej lepší prístup.

Kotlovitá koruna sa najviac používa pri pestovaní broskýň. Korunku broskyňového stromčeka zakladáme obyčajne pri reze po vysadení. Výhodné je založiť korunku už v škôlke, hneď v priebehu prvej vegetácie po zaočkovaní.
Pri zakladaní kotlovitej korunky stredný výhonok zaštipneme, len čo dosiahne požadovanú výšku, v ktorej mienime korunku založiť. Po vysadení nameriame na stromčeku najprv výšku budúceho kmeňa, a to 400—600 mm. Nad touto výškou odpočítame 4—6 dobre vyvinutých púčikov a nad posledným najvyššie položeným púčikom vykonáme rez. Z vyrastených bočných výhonkov vyberieme 3—4 kostrové konáre. Vybrané výhonky zrežeme v rovnakej rovine na 2—4 púčiky. Ak sú výhonky dostatočne silné, spodný výhonok môžeme zrezať až na 4 púčiky, vyššie na kratšie a najvyššie položený výhonok režeme na 1—2 púčiky. Uvedený rez robíme vždy na jar, a to aj vtedy, ak sme stromčeky vysadili na jeseň.
V prvom roku po vysadení stromčeky vytvoria veľa letorastov, ktoré v júni zaštipneme. Hlavné predlžujúce výhonky zaštipujeme za 10. —15. listom a bočné za 6. listom. 
Vo veľkovýrobných podmienkach však uvedený letný rez nerobíme. Stromček potrebuje veľkú asimilačnú plochu, a preto mu ponechávame všetky letorasty.
V druhom roku po vysadení na jar vybrané predlžujúce sa výhonky, ktoré tvoria kostru koruny, skrátime asi o 1/2—1/3 ich dĺžky. Hĺbku rezu prispôsobujeme najslab-šiemu výhonku tak, aby všetky predlžujúce výhonky boli v rovnakej rovine (výške). Bočný obrast režeme nakrátko - vyššie položené výhonky na 2 púčiky, nižšie na 4 púčiky. Silné výhonky vyrastajúce z kostrových konárov do vnútra koruny odstránime, pretože ak by sme ich skrátili, v nasledujúcom roku by z nich vyrástli opäť nežiadúce silné výhonky.
Jarný rez v treťom roku vykonávame podľa tých istých zásad ako rez v druhom roku. Z najvyšších výhonkov rastúcich na vrcholoch základných konárov vyberieme dva vidlicové, výhodne umiestnené a skrátime ich tak, aby všetky predlžujúce konáre boli zrezané v jednej rovine. Okrem pestovania krátkeho obrastú od tretieho roku pamätáme na pestovanie základných konárov druhého a ďalších stupňov, ktoré pes-tujeme do voľných priestorov medzi hlavné kostrové konáre.

Zlepšená kotlovitá koruna. Uplatňuje sa pri pestovaní kôstkovín a jadrovín. Tvarujeme ju podobne ako kotlovitú korunu, no s tým rozdielom, že kostrové konáre sú založené 200 — 300 mm nad sebou, čím dosiahneme väčšiu pevnosť koruny. Princíp rezu je rovnaký ako pri kotlovitej korune. Pri tvarovaní a reze zlepšenej kotlovitej koruny musíme dbať na to, aby vyššie položené konáre neprerástli nižšie položené konáre, čo zabezpečujeme rozdielnou hĺbkou rezu.


54. Výchovný rez plošných tvarov

Voľne rastúca palmeta. Používa sa pri pestovaní jadrovín i kôstkovín. V prvom roku po vysadení ponecháme na stromčeku stredný konár a dva bočné, najlepšie v jednej rovine vyrastajúce konáre. Bočné konáre skrátime asi o 1/3 až 1/4 a vyviažeme ich do vodorovnej polohy. Tým založíme prvé poschodie. Stredný konár skrátime asi na polovicu. V ďalšom roku vyviazaním najsilnejších výhonkov do vodorovnej polohy asi 300—500 mm nad prvým poschodím založíme druhé a ďalšie poschodia. Po založení posledného poschodia stredný konár vyviažeme tiež do vodorovnej polohy. Na základných kostrových konároch sa tvorí voľne obyčajne dlhší, prirodzený rodivý obrast. Do medziradov založíme polokostrové konáre s rodivým obrastom. Tvarovanie korunky trvá v závislosti od počtu založených poschodí 2—4 roky. V treťom roku sa ramená susedných rastlín navzájom dotýkajú a v štvrtom roku strom prinesie hospodársky významnú úrodu.
 
Talianska palmeta. Ako pestovateľská forma plošného tvaru je rozšírená pri pestovaní jadrovín i kôstkovín. Na založenie palmety použijeme stromček — zákr- pok s troma, štyrmi konármi. Po vysadení vyberieme najkrajšie dva bočné konáre v smere radu, ktoré v 45—60° uhle vyviažeme. Bočné konáre skrátime asi o 1/3, stredný konár o 1/2, čím podporíme jeho ďalšie rozkonárenie. Bočný obrast
neskracujeme. Kolmo rastúce výhonky zahusťujúce korunu režeme na konárový krúžok. Trojposchodovú taliansku palmetu so šikmými konármi dopestujeme za 5—6 rokov. Hospodársky významnú úrodu prináša už vo štvrtom roku po vysadení.
 
Maďarská stena. Je vlastne sploštené vreteno. Od štíhleho resp. klasického vretena sa líši tým, že bočné kostrové konáre sú pestované len v jednom smere — v smere radov. Menej náročné na ľudskú prácu je dopestovanie vylepšenej maďarskej steny so šikmými kostrovými konármi. Obe sa pestujú na nosnej konštrukcii.
 
Trojkonárova palmeta. Je progresívny tvar pestovania ovocia i v našich podmienkach. Východiskovým tvarom pri jej pestovaní je zvislé štíhle vreteno, z ktorého pestujeme hneď v prvom roku po vysadení ďalšie dva do strán vyrastajúce kostrové konáre. Všetky tri zvisle postavené kostrové konáre sú obrastené rodivým obrastom. Rodivé konáre neskracujeme, ale pri prehustení alebo odrodení ich odstránime rezom na konárový krúžok. Ak potrebujeme porast zahustiť, môžeme začať pestovať i viac konárov.
 
Výchovný rez drobného ovocia je opísaný v stati „Pestovanie drobného ovocia intenzívnym spôsobom“.

Pamätaj! Hlavným cieľom výchovného rezu je po vysadení ovocných rastlín vypestovať primerane pevnú korunu, ktorá zabezpečí dobré osvetlenie listov. Z množstva korún ovocných stromov sa v ovocinárskej veľkovýrobe uplatňujú najmä tie, ktoré majú prirodzenejšie usporiadané kostrové konáre a majú nižšie požiadavky na potrebu ľudskej práce pri ošetrovaní.


55. Udržiavací rez, význam, čas, technika - jadrového ovocia

Z hľadiska trvalej rodivosti ovocných rastlín je udržovací rez významnou zložkou ovocinárskej agrotechniky a pri správnom vykonaní môže podstatne prispievať k udržaniu dobrej kondície stromu. Udržovací rez predlžuje obdobie rodivosti spojené s primeraným rastom a odďaľuje obdobie starnutia. Nemožno ho časové určiť a zachovávať jeden univerzálny spôsob, pretože závisí od vitality podpníka a kultivaru, od ekologických podmienok stanovišťa a od úrovne používanej agrotechniky.
Zásada obmedzenia rezu na agrotechnicky nevyhnutné minimum platí pri udržovacom reze v plnom rozsahu pre všetky ovocné druhy. Režeme len toľko, koľko je nevyhnutné v záujme udržania plánovaného tvaru. Využívanie poznatkov o polohe výhonkov, resp. celého konára viac uplatňujeme pri jadrovinách než pri kôstkovinách. Má však svoje opodstatnenie aj pri kôstkovinách, kde pomocou naklonenia konárov dosahujeme obrast aj v spodných častiach kostrových konárov. V intenzívnom ovocinárstve na reguláciu rastu a rodivosti používame tiež regulátory rastu.
 V prvých rokoch po skončení výchovného rezu odstránime udržovacím rezom výhonky, ktoré zahusťujú korunu. Neskôr, keď sa zvyšovaním rodivosti ovocného stromu znižuje intenzita rastu nových výhonkov, stáva sa udržovací rez mierne zmladzovacím, pri ktorom sú dobré úrody i požadované prírastky dreva. S narasta­ním veku sa úrody ovocia zväčšujú, v dôsledku čoho konáre dostávajú oblúkové tvary. Konárové oblúky majú základ v pevných kostrových konároch. Predlžujúce sa výhonky hlavných konárov sa postupne dostávajú pod úroveň základov oblúkov, čím sa zhoršia podmienky ich rastu a spomalí sa aj samotný rast. Z vrcholov ohnutých konárov vyrastajú zreteľne silnejšie konáre, ktorých rast a vývoj podporíme udržovacím rezom. Urobíme to tak, že skláňajúce sa konce konárov pri prvom alebo ďalšom rozkonárení odrežeme. V pokročilom životnom štádiu, keď strom dáva nadmerné množstvo plodov, ponecháme na strome len toľko rodivého obrastú, koľko strom znesie bez vysilenia.
 
I keď sú pri udržovacom reze medzi jednotlivými druhmi a kultivarmi rozdiely, všeobecne môžeme povedať, že ním odstraňujeme:
a)    konáre smerujúce dovnútra koruny,
b)    konkurenčné konáre, pričom vždy odstraňujeme slabší konár,
c)    konáre, ktoré prekážajú pri obrábaní pôdy,
d)    suché, choré a polámané konáre,
e)    bujne rastúce výhonky (vlky).
 
Ovocné rastliny môžeme rezať od opadania listov do pučania. Nevhodné je však rezať stromy za silných mrazov.
V období vegetačného pokoja režeme jablone a hrušky. Slivky, čerešne, višne, marhule, broskyne môžeme presvetľovať v predjarí i cez vegetačné obdobie. Orech presvetľujeme v auguste.
Slabšie konáre pri presvetľovaní odrezávame nožom, silnejšie pílkou na dvakrát. Rez má byť hladký a mierne šikmý. Väčšie rany zatierame štepárskym voskom alebo latexom.
Jednotlivé ovocné druhy a kultivary majú rozličné nároky na udržovací rez — presvetľovanie, ktoré prispôsobujeme charakteru koruny a vlastnostiam kulti­varu.
Jablone sú trochu náročnejšie na rez než hrušky. Veľmi náročné na udržovací rez sú kultivary, ktoré skoro rodia a pomaly rastú. Pestujeme ich na silnejšie rastúcich podpníkoch. Z jabloní sú to napríklad ‘James Grieve’, ‘Lord Lamboume’, ‘Oldenbur- govo’. Z hrušiek sú to napr. ‘Druardova’, ‘Konferencia’, ‘Lucasova’, ‘Williamsova’. Pri menšej starostlivosti stromy týchto kultivarov veľmi rýchle starnú, zatiaľ čo pri dobrej agrotechnike a pravidelnom udržovacom reze poskytujú kvalitnú a pravidel­nú úrodu. Nenáročné na udržovací rez sú kultivary jabloní a hrušiek, ktoré neskoro začínajú rodiť, ak ich pestujeme na slaborastúcich podpníkoch. Je to napr. kultivar jablone ’Dukáť a z hrušiek ’Hardyho maslovka’. Stredné nároky na udržovací rez majú ostatné trhové kultivary jabloní a hrušiek, ktoré sa dajú udržovacím rezom dlho udržať v dobrom stave, t. j. poskytujú dobré úrody ovocia i prírastky dreva.
V ovocinárskych veľkovýsadbách sa uplatňuje prirodzený alebo poloprirodzený pestovateľský tvar koruny, a to voľne rastúca, pyramidálna, vretenovitá a kotlovitá koruna, pri ktorých sa rast a rodivosť reguluje čo najprirodzenejším a najmenej prácnym spôsobom. V porovnaní s prísne pestovanými umelými tvarmi sú omnoho menej náročné na rez.
Udržovací rez v jednotlivých intenzívnych výsadbách jadrovín má svoje charakte­ristické znaky. V ovocnej stene z vretien na slaborastúcich podpníkoch robíme udržovací rez tým, že asi po 10 rokoch pestovania odrežeme v mimovegetačnom období prebytočné a rodením vyčerpané konáre. Pri palmetách na strednerastúcich podpníkoch robíme udržovací rez podlá potreby skracovaním bočného rodivého obrastú na kostrových konároch na konáriky alebo rodivé tŕne v smere radov. Stále udržiavame ich plochý tvar a pracovnú uličku v medziradoch, ktorá umožňuje mechanizáciu ovocinárskych prác. Nadbytočný obrast treba odrezávať, aby sa kostrové konáre regenerovali. Pri ostatných typoch korún jadrovín robíme udržovací rez podľa všeobecne platných zásad udržovacieho rezu.


56. Udržiavací rez, význam, čas, technika - kôstkového ovocia

Slivky pestujeme v prirodzene rastúcich tvaroch. Vzhľadom na bujný rast v mladšom veku vyžadujú každoročné presvetľovanie, ktorým odstraňujeme vidlicovité rozkonárenia a vlky.
 
Čerešne tvoria prirodzené a riedke koruny, ktoré sa tvarujú samovoľne.
Višne tvoria pomerne husté koruny. Rezom však nesmieme vytvoriť holé miesta, a to ani vtedy, keby sme museli v korune ponechať križujúce sa konáriky. Každé dva—tri roky višne mierne zmladzujeme, pričom odstránime 1/4—1/6 dreva. Dĺžka intervalu závisí tiež od jednotlivých kultivarov. Napríklad ‘Morelu neskorú’ treba rezať každý rok, zatiaľ čo ‘Korôšskú’ stačí rezať každé dva—tri roky.
 
Broskyne sú na rez pomerne náročné. Režeme ich na jar i v lete. Jarným rezom skracujeme výhonky na základných konároch a odstraňujeme konkurenčné a zahusťujúce výhonky. Hĺbka rezu závisí od stavu korunky.
Marhule — udržovacím rezom v období plnej rodivosti odstraňujeme konáre, ktoré prehusťujú korunu. Najvhodnejší termín je po zbere plodov do opadnutia listov. Mierny zmladzovací rez môžeme robiť i v predjarnom období.

Orech režeme v auguste, pretože orechy rezané v období vegetačného pokoja potom na jar veľmi slzia. Orech nie je náročný na rez.
U nás pestované orechy vytvárajú prirodzené, vhodné, dostatočne riedke korunky. Po vysadení spravidla nepotrebujú výchovný rez. Vysádzajú sa na jar s vypestovanou korunkou alebo ako silné hrotiaky. Udržovací rez alebo zmla-denie vykonávame zásadne v auguste, lebo orechy rezané v predjarí veľmi slzia a zle sa na nich hoja rany. Orech kráľovský je nenáročný na rez.


57. Udržiavací rez, význam, čas, technika - drobné ovocie

Drobné ovocie — ríbezle a egreše — po vysadení režeme na 1—3 púčiky. Maliny režeme asi 0,40—0,60 m nad zemou. Ríbezľa aj egreš v 2.—3. roku začínajú rodiť a čiastočne sa prirodzene zmladzovať. Rez postupne zameriame na udržovanie dostatočného množstva jednoročných, dvojročných a trojročných výhonkov. Pri udržovacom reze každý rok (po zbere úrody alebo skoro na jar) odrezávame vyrodené viac ako trojročné drevo (žmladenie), prehusťujúce jednoročné výhonky a výhonky, ktoré nie sú dobre vyvinuté (presvetlenie). V domácich záhradkách môžeme ponechané jednoročné výhonky skrátiť o nevyvinutú časť. Všetky choré a poškodené výhonky, ako aj tie, ktoré bránia vykonávaniu agrotechnických opatrení a sťažujú zber, odrezávarne. Ríbezľa aj egreš sa prirodzene dobre zmladzujú. Pri malinách každoročne odstránime vyrodené, nevyvinuté aj dobre vyvinuté, ale prehusťujúce výhonky. V malovýrobe skrátime ponechané výhonky o nevyzretú časť. Vo veľkovýrobe to možno dosiahnuť uniformným rezom.
Pri pestovaní červených a bielych ríbezlí v malovýrobe sa uplatňujú špeciálne rezy, ako sú borminský rez a rýnsky rez.
Egreše a ríbezle sa v záhradkách najčastejšie pestujú štepené na ríbezľu zlatú v tvare kmienika. Egreš sa dobre darí aj v tvare trojkonárovej palmety. Maliny sa úspešne pestujú na rozličných drôtenkách. Rez pri spomenutých ovocných rastlinách je v podstate rovnaký. Treba však rešpektovať zvláštnosti, ktoré si vyžaduje konkrétny spôsob pestovania.
Udržovací rez ríbezlí a egrešov spočíva v presvetľovaní kríka. Režeme podľa potreby skoro na jar, pred pučaním. Poškodené, prebytočné a zle vyvinuté konáriky odstránime až od zeme. Počas celej vegetácie môžeme robiť preberanie letorastov.

Pamätaj! Udržovacím rezom zabezpečujeme dobrý stav ovocného stromu, t. j. primeraný rast a rodivosť. Správne vykonaný udržovací rez odďaľuje starnutie ovocného stromu, zvyšuje odolnosť proti chorobám a škodcom a zvyšuje podiel prvotriedneho ovocia.


58. Zmladzovací rez, význam, čas, technika

Zmlazovací rez robíme u niektorých druhov pri udržovacom reze. Pod pojmom zmladzovací rez však v ovocinárskej praxi rozumieme hlbší rez, po ktorom dosiahne­me zmladenie stromu. Od udržovacieho rezu sa odlišuje len kvantitatívne. Potreba hlbšieho zmladzovacieho rezu sa obyčajne prejavuje skôr pri zanedbaných stromoch. Rozhodujúcim príznakom pre potrebu hlbšieho zmladzovacieho rezu je nápadné starnutie, čo sa prejaví malými prírastkami letorastov, menšími listami a menšími úrodami ovocia.
Zmladzujeme všetky druhy ovocných rastlín. Podlá stupňa starnutia, zanedbania alebo poškodenia stromu a podlá jeho zdravotného stavu volíme stupeň zmladenia. Pri stredne hlbokom zmladzovaní režeme na 4—6-ročné drevo. Pri hlbokom zmladení odrezávame ešte staršie drevo až po silné kostrové konáre koruny.
Na spôsob zmladzovania reagujú jednotlivé druhy a kultivary rozlične. Napr. staršie stromy slivky domácej v teplejších, priaznivejších podmienkach znášajú hlbšie zmladenie lepšie než vo vyšších, menej priaznivých polohách, kde ich môžeme zmladzovať len do strednej hĺbky. Zmladenie treba urobiť na začiatku starnutia. Hlboké zmladenie je agrotechnický zásah, ktorý musíme dôkladne uvážiť ekonomic­ky, t. j. či zmladením dosiahnuté vyššie úrody nahradia zvýšené náklady na zmladzovanie a prácnejšiu úpravu korún.
Hĺbka zmladenia má vplyv na počet rezných rán. Čím hlbšie stromy zmladzujeme, tým je rán menej a náklady na zmladzovací rez sú nižšie. Hlbšie zmladzovanie však odďaľuje obdobie novej rodivosti stromov a zvyšuje náklady na úpravu nových korún. Na druhej strane má dlhší účinok a pôsobí teda viac rokov. Hĺbku zmladenia ovocných stromov musíme dokonale zvážiť, pretože závisí od stavu stromu, jeho veku, použitého podpníka a pestovaného tvaru, od podmienok stanovišťa, od úrovne agrotechniky a ďalších činiteľov.
Technika hlbšieho zmladzovacieho rezu je pomerne jednoduchá. Pred samotným zmladzovacím rezom odrežeme prebytočné hlavné konáre. Z konárov vo vyšších poschodiach necháme len tie, ktoré sú od seba dostatočne vzdialené. Po takomto presvetlení koruny začneme zmladzovať, skracovať konáre v hornej časti koruny. Vrcholový uhol zrezania koruny si zvolíme podľa pestovateľského tvaru, druhu alebo kultivaru. V ostrom (asi) 70° uhle režeme jadroviny a kôstkoviny, ktoré majú
pyramidálny tvar koruny. Kultivary, ktoré majú guľovitú korunu, režeme asi v 90° uhle. Kultivary s guľovito sploštenou korunou režeme v uhle do 110°, čím v nich podporíme vrcholový rast. Podľa rovnakých zásad skracujeme konáre druhého a ďalších stupňov.
Vysoké koruny s výrazne predĺženým stredným konárom (stredníkom) môžeme pri zmladzovaní podľa potreby trvalé znížiť tým, že vrchné konáre zrežeme hlbšie, spodné miernejšie, plytšie, úmerne podľa vrcholového uhla. Zrezávanie jednotli­vých konárov robíme tak, aby každý zrezaný konár končil v mieste najvyššie ponechaného ťažného konára. Na zrezaných konároch nesmú zostať časti dreva (pahýly) bez koncových konárov alebo púčikov. Takéto konáre uschnú, odumrú a vnikajú nimi hubovité a baktériové choroby aj do ostatných konárov stromu.
Pri tých ovocných druhoch, ktoré majú nedostatok náhradných púčikov, napr. slivky v horších pestovateľských podmienkach, robíme zmladzovanie na dva razy. V jednom roku urobíme silné presvetlenie a miernejšie skrátenie konárov, aby sme vyprovokovali strom k tvorbe náhradných púčikov a mladých konárov — vlkov. V nasledujúcom roku skrátime hlavné konáre do potrebnej hĺbky a niektoré vlky použijeme ako požadovaný nižší obrast a ťažné konáre.
 Nepostrádateľnou súčasťou hlbokého zmladzovania stromov je úprava koruny výchqvným rezom po zmladení. Výchovným rezom zabezpečíme vytvorenie nových základných konárov, ktoré by mali byť pokračovaním zrezaných konárov a ich ďalšie rozkonárovanie na konáre prvého, druhého a ďalších stupňov. V rokoch bezpro­stredne po zmladení stromy vytvárajú nadmerný počet letorastov a vlkov. Počas vegetácie, ani v období vegetačného pokoja ich jednorazové nezrezávame. Väčšia asimilačná plocha po zmladení stromov je veľmi žiadúca a jednorazové odstránenie mladých výhonkov by vyvolalo opäť ďalšie nežiadúce zmladenie. Prebytočné konáriky a konáre odstraňujeme postupne. Skracovanie predlžujúcich sa hlavných konárov robíme podľa zásad výchovného rezu, no viac uplatňujeme plytký rez. Výchovný rez koruny po zmladzovaní stromov trvá kratší čas než výchovný rez mladých stromčekov. Po dopestovaní kostrových konárov koruny je potrebné pokračovať v udržovacom reze tak, aby sa výsledok náhleho zmladenia stromov uchoval čo najdlhšie, t. j. aby sme opäť dosiahli žiadúci súlad ich rastu a rodivosti.

 
ZMLADZOVACÍ REZ JEDNOTLIVÝCH DRUHOV OVOCNÝCH RASTLÍN

Priemerný vek ovocných stromov, ktoré zmladzujeme, je rozličný. Okrem prírod­ných (pôdnych a klimatických) podmienok ho ovplyvňujú biologické vlastnosti druhu, podpníka a kultivaru ako aj pestovateľský tvar stromu a typ výsadby.
Jablone pestované v ovocnej stene ako vretená na slaborastúcich podpníkoch zmladzujeme v 15 rokoch a hrušky 18 rokov po vysadení, v čase vegetačného pokoja. Vrchné konáre skrátime o 2/3 ich dĺžky a smerom dolu skracujeme konáre postupne tak, aby sme spodné konáre skrátili o 1/3 ich dĺžky.
Zmladzovanie palmiet jadrovín na strednerastúcich podpníkoch robíme asi 20 rokov po vysadení tak, že skrátime kostrové konáre asi o polovicu ich dĺžky.
Zmladzovanie voľne rastúcich zákrpkov jabloní a hrušiek robíme skrátením hlavných kostrových konárov a stredného konára asi o polovicu ich dĺžky. Po zmladení z regenerovaných stromov odrežeme výhonky konkurenčného charakteru, pričom ponecháme tie konáre, ktoré opäť predlžujú základné konáre.
Pestovateľské tvary štvrťkmeňov a polokmeňov zmladzujeme najneskôr vo veku, keď ešte možno predpokladať rentabilitu hlbšieho zmladenia. V našich klimatických podmienkach je to pri jabloniach v 25.—30. roku po vysadení, pri hruškách v 35.—40. roku a pri slivkách v 15.—20. roku. Pri čerešniach v 25. —30. roku, pri
višniach v 20. roku po vysadení stromčekov. Treba si však uvedomiť, že existujú veľké odchýlky od uvedeného veku jednotlivých druhov a kultivarov v priaznivých a extrémne nepriaznivých podmienkach.
Z kôstkovín dobre znášajú zmladzovanie slivky. Čerešne hlbší zmladzo­vací rez neznášajú. Vo veľkovýrobe, kde sa v budúcnosti plánuje mechanizovaný zber, pestujeme koruny bez stredného konára. Višne treba zmladzovať pravidelne a to vždy vtedy, keď sa zníži intenzita rastu nových konárov. Hlbšie zmladenie višní robíme každých 4—6 rokov. Nezmladzujeme však celú výsadbu naraz, ale postupne v priebehu viacerých rokov. Marhule potrebujú zmladzovací rez obyčajne už v 7.—9. roku. Zmladzovanie marhúľ robíme koncom augusta až začiatkom septembra. Okrem uvedených termínov môžeme zmladzovať aj začiatkom júna. Tento termín je vhodný vtedy, keď úrodu zničili neskoré jarné mrazy. Výhonky, ktoré po takomto zmladení do konca vegetácie narastú, v budúcom roku normálne zarodia. Pri zmladzovaní pred začiatkom vegetácie pod miestom zrezania konára sa obyčajne zobudí väčší počet spiacich púčikov, konár má metlovitý charakter, čo si vyžaduje prácne preriedenie letorastov.
Pri broskyniach v nijakom tvare nepestujeme nadmerný počet kostro­vých a polokostrových konárov, ktoré by sme pre nadmerné zahustenie koruny museli odstraňovať. Pri odrezávaní hrubších konárov v pokročilejšom veku stromu vznikajú väčšie rany, ktoré znižujú vodivosť pletív a sú najčastejšou príčinou glejotoku.
Ríbezľu, egreš a malinu zmladzujeme každoročne pri presvetľovaní.

Pamätaj! Zmladzovací rez, najmä hlbší, je radikálny zásah do života stromov a má žiadúci efekt len vtedy, ak upravíme aj ostatné činitele. Preto pri zmladzovaní je potrebné zvýšiť agrotechniku, najmä výživu. Príliš zoslabnuté a vyčerpané stromy nezmladzujeme, lebo nemôžeme od nich očakávať dobré výsledky.


59. Preštepovanie ovocných rastlín

Preštepovanie ovocných rastlín je úkon, pri ktorom na nevyhovujúci kultivar naštepujeme druhý hodnotnejší kultivar, takže telo rastliny sa po preštepení skladá z troch častí; z podpníka a dvoch ušľachtilých kultivarov.

Preštepovanie ovocných rastlín robíme preto, aby sme:
— pre dané podmienky získali vyhovujúcejší kultivar,
— zvýšili rodivosť,
— získali kvalitnejšie ovocie.
 
Vek stromu, ktorého preštepenie je ešte rentabilné, závisí od jeho zdravotného stavu. Najvýhodnejšie je preštepovať mladé stromy. Preštepovanie starých a cho­rých stromov je z hospodárskeho hľadiska bezvýznamné. Dôležitým činiteľom pri preštepovaní je afinita preštepovaného stromu a naštepovaného kultivaru. Najlep­šie sa zrastajú kultivary, ktoré v rovnakom čase pučia. Dobrú afinitu majú tiež kultivary so silným rastom. Z praxe je známe, že na staršie stromy je vhodné naštepovať kultivary so silným rastom a na mladšie stromy, ktoré rastú silnejšie, môžeme s dobrým výsledkom naštepovať zasa slaborastúce kultivary.
 
Jablone môžeme s dobrým výsledkom preštepovať do veku 40—50 rokov. V intentzívnych výsadbách preštepujeme len do veku 10-15 rokov.
 
Hrušky pestované na plánke môžeme úspešne preštepovať až do veku 50—70 rokov i viac. Hrušky pestované na dulových podpníkoch preštepujeme do veku 25 rokov.
 
Čerešne a višne preštepujeme len ojedinele, a to najneskôr do veku 20 rokov. Pri preštepovaní višní je vhodné používať silné vrúble zo zmladených višní. Z rodiacich stromov sú vrúble slabé a nevhodné.
 
Slivky môžeme s úspechom preštepovať asi do veku 10 rokov. Slivky i čerešne je výhodné preštepovať v čase kvitnutia, pretože v tomto období netrpia pretlakom miazgy a glejotokom. Slivky je vhodné rok pred preštepovaním zmladiť a potom preštepovať do mladých konárov.
 
Marhule a broskyne pre ich krátku životnosť a zlú afinitu preštepujeme len ojedinele.

Preštepovanie sa skladá z troch fáz: z prípravy pred preštepovaním, z vlastného preštepovania a z ošetrenia po preštepovaní.
V prvej fáze na ovocných stromoch určených na preštepenie skoro na jar alebo ešte v zime vykonáme zmladzovací rez. Priemer zrezaných konárov nemá presiahnuť pri jabloniach 100 mm, pri hruškách 120 mm a pri kôstkovinách 50 mm.
Vlastné preštepovanie ovocných stromov robíme v čase vegetácie i mimo nej. Kôstkoviny — čerešne a višne, štepíme koncom februára, slivky začiatkom marca. Všetky druhy môžeme úspešne preštepovať i v čase kvitnutia. Jadro viny preštepuje­me koncom marca, v apríli až máji. Na preštepenie v týchto termínoch používame dobre vyzreté zdrevnatené vrúble.
V čase vegetačného pokoja od februára do marca najčastejšie používame vrúbľovanie na koziu nôžku. V apríli a v máji, keď už prúdi miazga, môžeme s výhodou použiť sedielkovanie alebo Tittelov spôsob, ktorý je najvhodnejší a najspoľahlivejší.
Vrúbľovať začíname od vrcholu koruny smerom dolu, aby sme nevylámali už zaštepené vrúble. Jednotlivé vrúble rozmiestnime na zrezaný konár tak, že najsilnejší vrúbeľ dávame na horný okraj zrezanej plochy konára. Počet vrúbľov na jeden konár závisí od hrúbky konára. Na konári v priemere do 30 mm stačí jeden vrúbeľ, na hrúbku 60 mm dva vrúble, do 100 mm tri vrúble, nad 100 mm štyri i viac vrúbľov, ale vždy tak, aby silnejší vrúbeľ bol na hornom okraji. Jednotlivé vrúble majú mať medzi sebou 50—60 mm voľný priestor. Pri menšej vzdialenosti vrúbľov rany zle zrastajú.
Po zasunutí vrúbľov za kôru konár obviažeme lykom alebo špagátom. Obväz musíme pevne utiahnuť a obtočiť okolo konára tak, aby sa okraje rezných rán dali dobre zatrieť štepárskym voskom. Rany hneď po zaviazaní zatierame voskom, aby nevyschli. Stred rany, najmä pri väčších konároch, môžeme dezinfikovať vápenným mliekom alebo fermežou. Zaštepené vrúble chránime pred vylomením vtákmi tak, že nad reznú ranu a vrúble dáme oblúkovité ohnutý prút.
Po preštepení, asi za 10 dní urobíme prehliadku stromov a zistíme, ako drží štepársky vosk. Miesta, kde je popukaný alebo opadaný vosk, pretrieme znova. V júli skontrolujeme, či sa vrúble ujali a uvoľníme lyko alebo špagát. Neujaté vrúble odstránime, aby sa mohli zaceliť rany a nevznikla infekcia. Konkurenčné výhonky z podpníka skrátime asi na 150—200 mm dĺžku. Pri silnejšej tvorbe obrastú časť výhonkov odstránime úplne. Odstrániť všetky výhonky sa neodporúča, lebo sú dôležité pre asimiláciu v prvých rokoch po preštepení.
V budúcom roku v predjarí, prípadne na jar, výhonky z vrúbľov skrátime, najvyvinutejší asi o polovicu, ostatné úmerne k nemu. Konkurenčné konáriky odrežeme na konárový krúžok, ostatné konáriky skrátime na 100—150 mm. Z ponechaných konárikov výchovným rezom dopestujeme korunu. Obrast konárov pod miestom štepenia úplne odstránime. V treťom roku začne preštepený strom rodiť. Väčšiu úrodu poskytne vo štvrtom—šiestom roku.
Niektoré ovocné druhy, najmä čerešne, môžeme prevrúbľovať i v čase druhej miazgy, t. j. od konca júla do konca augusta. Vrúble režeme z dobre vyzretých letorastov. V tomto období môžeme stromy aj očkovať. Korunku dopestujeme ako pri jarnom vrúbľovaní.

Pamätaj! Preštepovanie je časové, odborne i ekonomicky náročné agrotechnické opatrenie, a preto ho robíme len vtedy, ak vieme zabezpečiť kladný výsledok.



CVIČENIA


60. Skúmanie prírodných podmienok pre ovocinársku výrobu

Ak chceme v ovocných sadoch dosahovať trvalé a pravidelne vysoké úrody, musíme výrobu založiť na dôslednom a všestrannom poznaní pôdnych a klimatických podmienok.
Pôdne podmienky môžeme zhodnotiť na základe výsledkov komplexného prieskumu pôd, ktorý sa u nás uskutočnil v rokoch 1961 — 1970 a na základe vlastného terénneho prieskumu a výsledkov rozboru pôdnych vzoriek. Pri hodnote­ní pôdy zameriavame sa najmä na posúdenie jej fyzikálnych a chemických vlastností.
Ciel: Zhodnotiť pôdne podmienky na záujmovej ploche. Takto získané informá­cie budú slúžiť ako podklad pre navrhnutie melioračných úprav, zásobného hnojenia a podklad pre voľbu druhov a kultivarov.
Trvanie: Najmenej tri vyučovacie hodiny.
Pomôcky: Rýľ, lopata, zriedená HC1 1:3, pôdna mapa poľnohospodárskeho podniku, ktorému pozemok patrí.
Postup: Pri hodnotení pôdnych podmienok postupujeme podľa vopred vypraco­vanej metódy.
1.    Urobíme si náčrt skúmaného pozemku, podľa možnosti v mierke.
2.    Potom prejdeme pozemkom (najlepšie pozdĺž uhlopriečky) a do náčrtu zakreslíme všetky zvláštnosti a odlišnosti, ktoré sme pri pochôdzke zistili.
3.    Všimneme si a poznačíme ekologicky dôležité buriny.
4.   Záujmovú plochu si podľa výsledkov prieskumu rozdelíme na skúmané časti (každú odlišnosť skúmame osobitne) a vyznačíme miesto sond.
5.   Vykopeme pôdne sondy. Sondy pre ovocné výsadby kopeme do hĺbky 1400—2000 mm, prípadne po pevný podklad. (Rozmery sond 600 x 1500 x 1400-2000 mm.) Sonda má mať jednu stenu kolmú, na nej budeme pozorovať uloženie vrstiev a ich mechanické zloženie.
6.  Po vykopaní sondy vykonáme pedologické alebo agronomické posúdenie. Pri agronomickom posudzovaní si všímame hrúbku ornice, hrúbku a uľahnutosť podorničia, hrúbku a akosť spodiny a hladinu podzemnej vody. Pri pedologickom posudzovaní si všímame hrúbku pôdnych horizontov, pôdotvorný substrát, mater­skú horninu a hladinu podzemnej vody.
V prvom i v druhom prípade okrem hrúbky posudzujeme morfologické znaky jednotlivých vrstiev (farbu, zrnitosť, súdržnosť, lipnavosť, obsah uhličitanov). Pri podzemnej vode zisťujeme, či hladina dosahuje trvalé zistenú úroveň, alebo len v niektorom ročnom období.
7.    Na laboratórne zistenie obsahu pohotových živín v jednotlivých vrstvách odoberáme vzorky (veľkosť 0,5 — 1 kg), ktoré po úprave odošleme na rozbor.
8.    Urobíme orientačne skúšku zrnitosti, obsahu uhličitanov, súdržnosti a lepi- vosti.
Zrnitosť jednotlivých vrstiev v teréne zisťujeme hmatom. Do prstov zoberieme trochu zeminy a trieme ju medzi palcom a prstami. Ak cítime pichanie a drsnosť, ide o ľahšie pôdy. Ak sa zemina rozotiera hladko (prachové a ílové zrnká sa rozotierajú bez pocitu pichania), ide o ťažké pôdy.
Obsah uhličitanov v teréne zisťujeme orientačne tak, že na vzorky zeminy z jednotlivých vrstiev nakvapkáme zriedenú HCl (v pomere 1 : 3) a podľa intenzity a dĺžky šumenia odhadujeme množstvo uhličitanov:
—   sotva viditeľné šumenie alebo nijaké šumenie do 0,3 %
—   krátkotrvajúce a slabé šumenie 0,3 — 1 %
—   zreteľné a dlhšie trvajúce šumenie 1 — 5 %
—   dlhotrvajúce a veľmi silné šumenie nad 5 %.

Súdržnosť sa zisťuje podľa odporu pri drobení v ruke:
—   sypká — ľahko sa rozsýpa
—   drobivá — drobí sa pri menšom tlaku
—   súdržná — na drobenie je potrebný väčší tlak
—   veľmi súdržná — na drobenie je potrebný veľmi veľký tlak.
 
Lepivosť — určujeme podľa stupňa lepenia na prsty pri rozotieraní:
—  nelepivá — nelepí sa na prsty
—   slabo lepivá — ak čiastočne zostáva na prstoch
—   lepivá — ak zostáva na prstoch a pri oddialení prstov cítime slabý odpor
—   silne lepivá — ak sa na prstoch silne drží a pri oddialení prstov cítime väčší odpor.
 
Podobne posudzujeme aj ostatné fyzikálne vlastnosti.
Chemické vlastnosti — obsah pohotových živín posúdime až potom, keď dostaneme výsledky chemických rozborov. Zistené údaje si zapíšeme v tabuľke 17 a vyhodnotíme.

Záver a využitie: Podľa zistených údajov ide o pôdy ľahké, s piesočnatým podkladom a vysokou hladinou podzemnej vody, ktorá však pre malý kapilárny zdvih ľahkých pôd neovplyvní vodný režim pestovaných plodín. Schopnosť pôdy pútať živiny bude menšia, reakcia neutrálna, obrábateľnosť pôdy dobrá.
 V prípade založenia sadu treba voliť plytšie koreniace druhy (podpníky), kultivary znášajúce prechodné sucho. Pri intenzívnych výsadbách treba plánovať závlahu, pravidelne hnojiť organickými hnojivami a uplatňovať taký spôsob obrábania pôdy, ktorý maximálne šetrí vlahu a humus v pôde. Pravidelne aspoň raz za 4—5 rokov zistíme hladinu živín a humusu v pôde.
 
Podlá zistených údajov navrhnite konkrétne druhové a kultivarové zloženie budúceho sadu, prípadne i úpravu pôdy pred vysadením.


61. Poznávanie ovocných druhov podľa morfologických znakov

Pri poznávaní semien jednotlivých ovocných druhov vychádzame z botanického triedenia plodov ovocných rastlín.
Plody triedime na: 1. dužnaté: a) malvice, b) kôstkovice, c) bobule, d) súplodia, 2. suché: a) oriešok.
 
Podľa tohto triedenia patria:
K dužnatým plodom — malviciam patrí: jablko, hruška, dula, mišpuľa, jarabina.
K dužnatým plodom — kôstkoviciam patrí: čerešňa, višňa, sliva, slivka, ringlota, mirabelka, marhuľa, broskyňa, mandľa, orech kráľovský.
K dužnatým plodom — bobuliam patrí: ríbezľa, egreš.
K dužnatým plodom — súplodiam patrí: malina, ostružina, jahoda.
K suchým plodom — orieškom patrí: oriešok lieskový.
 
Cieľ: poznať jednotlivé plody ovocných rastlín.
Čas trvania: jedna vyučovacia hodina.
Pomôcky: poznámkový zošit, písacie potreby, semená ovocných druhov, plody ovocných druhov, kresliaci papier.
Postup: Žiaci pri cvičení roztriedia jednotlivé ovocné druhy podľa uvedeného triedenia, nakreslia semená a plody jednotlivých ovocných druhov, prípadne nakreslia jednotlivých zástupcov všetkých skupín.
 
Pre kontrolu po zadaní jedného druhu žiaci doplnia všetky ostatné druhy, ktoré patria do skupiny. Napr. úloha — čerešňa — žiak doplní marhuľa, broskyňa, višňa, atď.
Záver a využitie:  Žiaci sa naučia poznávať plody jednotlivých ovocných druhov podľa tvaru a veľkosti semena.


62. Rozlišovanie a charakteristika nadzemných organov ovocných rastlín

Správne usmerňovanie rastu a rodivosti ovocných rastlín si vyžaduje dôsledné pozna­nie jednotlivých orgánov ovocných rastlín. Pod pojmom orgán rozumieme takú časť rastliny, ktorá sa od iných častí odlišuje vzhľadom i funkciou. Jednotlivé orgány ovocných rastlín s opisom ich funkcie sú uvedené v tabuľke 19.
 
Cieľ: Naučiť žiakov poznať jednotlivé orgány ovocnej rastliny a poukázať na ich význam pre rast a rodivosť.
Čas trvania: dve hodiny
Pomôcky: papier, lupa, ceruzka, pravítko, žiletka alebo skalpel.
 
Úlohy:
1.   Označte jednotlivé orgány podľa tabulky 19 a zakreslite si ich umiestnenie na rastline.
2.   Zhodnoťte podľa kondičného stavu rastlín úroveň rezu a ostatných agrotechnic- kých opatrení predchádzajúceho obdobia.
3.   Zmerajte ročné prírastky dreva rozličných druhov a kultivarov za predchádzajú­ce roky a zaznamenajte si ich.
4.   Navrhnite rez i ďalšie agrotechnické opatrenia na zabezpečenie optimálnej úrody pre budúci rok. Svoj návrh zdôvodnite.
 
Záver a využitie: poznanie jednotlivých orgánov ovocných rastlín je pre pestovateľa dôležité, pretože na základe stavu ovocnej rastliny navrhuje a volí správne agrotechnické opatrenia — rez, výživu a ochranu.
 
POZNÁVANIE RODIVÝCH ORGÁNOV JADROVÍN
 Rodivé (plodné) konáriky hrušiek i jabloní sú najčastejšie krátke útvary na dvojročnom a viacročnom dreve. Ich počet ovplyvňuje poloha konára. Rastú po celom obvode konára v kolmom smere. Asimilačné látky vytvorené v ružiciach listov sa hromadia v objemových zásobných pletivách. Zúčastňujú sa ako stavebné látky na tvorbe početných kvetov a plodov. Rodivé útvary (orgány) sú na strome najcennejšie a sú stredom pozornosti a ochrany ovocinára. Prieskum púčikov jadrovín môžeme robiť v mimovegetačnom období, pretože kvetonosné púčiky sa od listonosných a rastových púčikov dajú dobre rozpoznať.


63. Rozpoznávanie plodonosného dreva jednotlivých ovocných druhov

Kôstkoviny majú podstatne jednoduchšie rodivé drevo ako jadroviny. Kým jadroviny tvoria na letorastoch kvetonosné púčiky ojedinele, na kôstkovinách sa vyskytujú skupinové.
 
Čerešňa má na báze letorastu veľké kvetonosné púčiky. Mnoho kvetonosných púčikov je na početných krúžkových výhonkoch, čím vytvárajú kytičkové rodiace konáriky. Podobné rodiace konáriky sa vyskytujú aj na višniach, slivkách, marhuliach a broskyniach.
 
Marhuľa vytvára na letorastoch okrem rastových púčikov aj kvetonosné púčiky. Na spoločnej báze môže rásť okrem rastového púčika aj kvetonosný púčik. Kvetonosné púčiky sa vytvoria predčasne aj na letoraste. Kvitnú neskoršie a preto môžu uniknúť jarným mrazíkom. Na staršom dreve sú krátke rodiace konáriky s kvetonosnými púčikmi. Mnohé sa vyvinuli z tŕňových výhonkov.
 
Broskyňa a mandľa majú kvetonosné púčiky len na letorastoch. Bežná je trojica púčikov, dva kvetonosné a medzi nimi jeden rastový. Pomer listonosných a kvetonosných púčikov kôstkovín býva obyčajne 1:1, alebo sa k týmto hodnotám približuje. Pomer kvetonosných a listonosných púčikov sa mení, najmä v závislosti od počasia, v čase pučania a kvitnutia.
Ríbezle majú kvetonosné púčiky zoskupené v krátkych kytičkách na jednoročnom, dvojročnom a i viacročnom dreve. Na staršom dreve sa tvoria brachyblasty, ktoré žijú a rodia dva-tri roky. Intenzita rodivosti brachyblastov je rozličná a závisí od veku kra, kultivaru a iných okolností ovplyvňujúcich rodivosť.
 
Egreš má kvetonosné púčiky na krátkych krúžkových výhonkoch na jednoročnom dreve.
 
Maliny a ostružiny (černice) majú kvetonosné púčiky na vrcholoch a v pazuchách listov letorastov.


64. Technika výchovného rezu
      - prakticky v teréne


65. Technika udržiavacieho rezu
      - prakticky v teréne


66. Sledovanie fenofáz ovocných rastlín
      - prakticky v ovocnom (pomologickom) sade


Návrat na obsah