>

Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Prejsť na obsah
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY
záhradník > ovocinárstvo
OVOCINÁRSTVO (1. ročník)

TEMATICKÝ PLÁN -  1. ročník

1. Úvod do predmetu.  
   Pojem a význam ovocinárstva
2. Vplyv ovocinárstva na životné prostredie
3. Podmienky ovocinárskej výroby

4. Prehľad ovocných druhov
5. Jadroviny
6. Kôstkoviny
7. Škrupinové ovocie
8. Drobné ovocie
9. Menej známe druhy ovocia

10. Škôlkarstvo
11. Pojem a význam ovocných škôlok
12. Zariadenia a vybavenosť ovocnej škôlky
13. Generatívne rozmnožovanie ovocných rastlín
14. Vegetatívne rozmnožovanie ovocných rastlín
15. Priame vegetatívne rozmnožovanie


16. Nepriame vegetatívne rozmnožovanie
17. Očkovanie
18. Vrúbľovanie
19. Zber a expedícia škôlkarských výpestkov

20. Podpníky v škôlkarstve
21. Podpníky pre jadroviny
22. Podpníky pre jadroviny
23. Podpníky pre jadroviny
24. Podpníky pre kôstkoviny
25. Podpníky pre škrupinoviny
26. Podpníky pre ostatné druhy ovocných rastlín
27. Vplyv podpníka a vrúbľa na rodivosť
28. Štepenie ovocných rastlín
29. Štepenie ovocných rastlín
30. Štepenie ovocných rastlín
31. Očkovanie ovocných rastlín
32. Očkovanie ovocných rastlín
33. Opakovanie – záverečný prehľad učiva
Úvod do predmetu. Pojem a význam ovocinárstva

OVOCINÁRSTVO  je špeciálne výrobné odvetvie v rámci záhradníckej výroby. Súčasťou záhradníckej výroby je okrem ovocinárstva aj zeleninárstvo, kvetinárstvo, sadovníctvo a vinohradníctvo. Záhradnícka výroba je súčasťou rastlinnej výroby.

Ovocinárstvo ako špecializované výrobné odvetvie produkuje jednak sadenice ovocných rastlín (tzv. škôlkarské výpestky)
a jednak vlastné ovocie. Vlastné ovocie (jablká, hrušky, marhule, slivky, višne, jahody a pod.) sa pestuje v ovocných sadoch. Sadenice ovocných rastlín produkujú ovocné škôlky. Ovocné škôlky sú miesta (firmy, podniky), kde sa rozmnožujú a pestujú ovocné rastliny.

Ovocnou rastlinou  z hľadiska typu rastliny môže byť strom (jabloň, orech a pod.), ker (ríbezľa, egreš), poloker (malina, černica) alebo bylina (jahoda).
Ovocné rastliny poskytujú nenahraditeľné ovocie, ktoré je základnou zložkou výživy človeka.
Čerstvé ovocie je zdrojom monosacharidov, ktoré sú pre organizmus človeka ľahko stráviteľné a z hľadiska výživy ďaleko výhodnejšie než sacharóza obsiahnutá v mnohých produktoch potravinárskeho priemyslu. Ovocie je naviac chudobné na tuky, s výnimkou semien, ktoré sú konzumnou časťou pri škrupinovom ovocí.
Obsah bielkovín je vyšší hlavne v plodoch drobného ovocia, kde však nepresahuje 1 %. Najnižší obsah bielkovín nachádzame v jablkách a hruškách (okolo 0,4 %). Dusíkaté látky sú sústredené predovšetkým v semenách. Obsah vody sa pohybuje v priemere na úrovni 75 - 90 %.
Surové, ale i spracované ovocie je nositeľom tzv. ochranných látok, ku ktorým zaraďujeme vitamíny a minerálne látky. Obsah jednotlivých vitamínov je v rôznych druhoch ovocia odlišný a v prípade niektorých je ovocie zanedbateľným zdrojom, alebo ich neobsahuje. V ovocí sa vyskytuje len obmedzený sortiment vitamínov skupiny B (tiamín, ergokalciferol, niacín, pyridoxín), a to najmä v orechoch. Významný je obsah vitamínu C (kyselina L-askorbová), ktorého najbohatším zdrojom sú šípky (podľa rôznych autorov 240 až 3000 mg%), rakytník rešetliakovitý (podľa Šimánka a kol. 1977, 350 - 1220 mg%), čierne ríbezle (96 - 400 mg%), drieň (100 - 200 mg%), jahody (33 - 105 mg%). Jablká obsahujú iba 4 - 10 mg% vitamínu C, iba pri niektorých odrodách dosahuje jeho obsah v plodoch hodnotu 30 - 40 mg%. Ovocie je tiež bohatým zdrojom provitamínu A (marhule, broskyne, rakytník rešetliakovitý, šípky). Z ďalších vitamínov je v ovocí cenný obsah vitamínu K, PP a E.
Minerálne látky ovocia sa podieľajú na udržiavaní acidobázickej rovnováhy v organizme. Obsah minerálnych látok sa pohybuje v rozmedzí 0,24-1,16 % hmotnosti. Cenný z hľadiska výživy človeka je obsah vlákniny (napr. pektíny v jablkách a drobnom ovocí). Vláknina vďaka svojmu veľkému povrchu napomáha odstraňovanie škodlivín z tela.
Organické kyseliny sú zastúpené prevažne kyselinou jablčnou (najmä jadroviny, kôstkoviny, drienky, jarabiny). V niektorých odrodách hrušiek a drobného ovocia prevláda kyselina citrónová. Obsah kyselín v plodoch značne kolíše. Jeho hodnoty sú nasledovné: Jablká 0,2-1,6 %, hrušky 0,1-0,5 %, marhule a broskyne 0,2-1,5 %, slivky 0,4-3,5 %, čerešne 0,3-0,8 %, višne 1,4-2,2 %, maliny 1,0-2,0 %, ríbezle 2,3-3,7 %, egreše 0,9-2,3 %.
Aromatické látky zahŕňajú rôznorodé látky zo skupiny esterov kyselín, aldehydov a éterických olejov. Spôsobujú príjemnú a niekedy i nepríjemnú arómu ovocia. Aromatické látky i farbivá obsiahnuté v ovocí podporujú chuť do jedla. Napriek cenným nutričným hodnotám a všeobecne priaznivému vplyvu ovocia na ľudský organizmus je spotreba ovocia u nás v porovnaní s odporúčanými dávkami (podľa niektorých autorov 100 - 150 kg ročne) výrazne nižšia (okolo 70 kg na obyvateľa za rok), kolísavá a vzhľadom na rastúce rozdiely v ekonomickej situácii rôznych vrstiev obyvateľstva sú rozdiely v spotrebe zapríčinené i zmenami cenových relácií potravín.

Vplyv ovocinárstva na životné prostredie

Ovocné sady sú umelé biotopy. Majú prvky trávnatej krajiny spolu s lesnými prvkami a pripomínajú najkrajšie lesy. Rozptýlené ovocné plantáže nie sú izolované v krajine. Rozvíjajú svoju ekologickú funkciu v interakcii s okolitou krajinou. Následné biotopy, ako sú háje, okraje lesa, lesné porasty alebo suché trávniky za predpokladu priaznivých podmienok prirodzeného prostredia, sú útočiskom a zdrojom potravy pre organizmy a slúžia ako biokoridory, ktoré spájajú sady navzájom. Biokoridory sú veľmi dôležité pre malé stromy s nízkymi stromami.
Rozsiahle ovocné výsadby patria k najcennejším poľnohospodárskym systémom v rámci trvalo udržateľných plodín. Špecifická hodnota je daná lokalizáciou v krajine. Sady sú prevažne trávnaté, starostlivosť o pôdu je rôzna, bez intenzívneho hnojenia a bez používania pesticídov, čo ďalej prispieva k biodiverzite druhov flóry a fauny. Rozsiahla výsadba ovocných stromov na lúkach a pastvinách je samozrejme voľnou krajinou, ktorá umožňuje voľný pohyb zvierat vrátane človeka. Z rôznych druhov ovocných výsadieb je jasné, že majú ekologickú hodnotu a spoluvytvárajú životné prostredie.

Význam samotných ovocných stromov.
Ekologický význam ovocných stromov rastie s veľkosťou sadov. Ovocné stromy v rozptýlenej zeleni sú taktiež dôležité. Aj jeden strom má ekologickú hodnotu. Spoločnou črtou rozsiahleho pestovania ovocia je použitie veľkých a dlhovekých stromov.
Ovocné stromy pestované na sviežom základe majú hlboký koreňový systém, ktorý posilňuje pôdu a pôsobí proti erózii. V blízkosti konvenčne obrábaných poľnohospodárskych pozemkov koreňová sústava prijíma vyplavené živiny z hlbších vrstiev pôdy, odkiaľ sú už pre poľné plodiny nedostupné, čím sa pozitívne podieľa na dekontaminácii pôd a bráni znečisteniu podzemných vôd dusičnanmi. Okrem živín obsahujú cudzie látky, najmä ťažké kovy. Z tohto hľadiska zohráva významnú úlohu výsadba ovocných stromov hlavne na spodných častiach svahov s poľnohospodárskou pôdou.

Podmienky ovocinárskej výroby

Ak hovoríme o pestovaní ovocia, máme v prvom rade na myslí podmienky, ktoré sú potrebné k pestovaniu. Odborná literatúra rozdeľuje tieto podmienky na:
  • klimatické (prírodné) - teplota, zrážky, nadmorská výška, hladina spodnej vody, zdroj vody na zavlažovanie, svetová orientácia svahu, mrazová kotlina, pôda – typ, vlastnosti a pod.
  • ekonomické (hospodárske) - blízkosť odbytišťa, vybavenosť podniku, kvalifikovaní pracovníci, kvalita ciest, možnosť využívať odpadové teplo a pod.

Faktory prostredia pôsobia na rastlinu komplexne, pri vzájomnom pôsobení sa ich vplyv zosilňuje alebo oslabuje a jeho prejavy na rastline sú okrem iného ovplyvnené vekovým obdobím, veľkosťou koreňovej sústavy, kondíciou, druhom, odrodou, orgánom na ktorý pôsobia /staré drevo, výhonky, kvetné a vegetatívne púčiky/, fenofázou atď. Faktory prostredia triedime podľa viacerých hľadíska, napríklad:

Podľa významu pre život rastlín rozlišujeme nasledujúce ekologické faktory prostredia:
 
1.     nevyhnutné - základné podmienky života rastlín (O2, CO2, teplo, svetlo, voda, živiny), ktoré nie sú nahraditeľné iným prvkom prostredia
 
2.     postrádateľné - nie sú nevyhnutné, ale ich prítomnosť ovplyvňuje stav a kondíciu ovocných rastlín - pohyb vzduchu, topografia terénu a pod.

Podľa charakteru poznáme faktory prostredia:
  1. meteorologické - svetlo, teplo, vzduch a jeho pohyb, vzdušná vlhkosť, zrážky
  2. pôdne (edafické) - mechanické a chemické vlastnosti pôdy, fyzikálne vlastnosti ornice a podložia, mikrobiológia pôdy
  3. topografické - zemepisná šírka a dĺžka, reliéf a sklon terénu
  4. biologické - vplyv okolitých rastlín a živočíchov, antropogénne vplyvy

SVETLO
Obr. Ročný úhrn slnečného žiarenia na Slovensku

podmieňuje intenzitu fotosyntézy, vývin rastliny, diferenciáciu kvetných púčikov, ovplyvňuje vyfarbenie plodov, charakter rastu rastliny a vstup do obdobia vegetačného pokoja (hromadenie asimilátov, vyzrievanie letorastov). Pri nedostatku svetla sú koruny viac vzpriamené, letorasty sú dlhé, tenké, menšia je intenzita rozkonárovania, púčiky sú menšie, nedostatočne vyvinuté, listy sú menšie, plody sú horšie vyfarbené a obsahujú menej cukrov. Rastliny využívajú len 1-3 % FAR, pričom dôležité je nielen priame slnečné svetlo, ale aj difúzne žiarenie, ktoré obsahuje veľký podiel využiteľnej časti spektra (50-60 % žltočervených zložiek spektra, najlepšie využiteľných, priame len 37 %).

Z hľadiska intenzity svetla má veľký vplyv konfigurácia terénu (najlepšie osvetlenie na kopcoch a rovinách). Svahy dostávajú množstvo svetla v nasledovnom poradí - južný, západný, východný, severný. Intenzita svetla klesá so znižovaním nadmorskej výšky, zmenšovaním sklonu svahu, zvyšovaním vlhkosti vzduchu a so znečistením ovzdušia. Dôležitá je i hĺbka postavenia listu v korune (výhodné sú malé a ploché koruny). Výhodné je z hľadiska svetelných pomerov umiestnenie výsadieb v blízkosti veľkých vodných plôch odrážajúcich svetlo. Význam má i orientácia osi radov - u nás v smere sever-juh je z hľadiska svetelných pomerov najvýhodnejšia. Spôsob obrábania pôdy ovplyvňuje množstvo odrazeného svetla - podplodiny pohlcujú veľa svetla. Svetlé neobrobené pôdy odrážajú najviac svetla.
Dĺžka dňa pri našich ovocných rastlinách spravidla nemá veľký praktický význam, výnimku tvoria jahody, ktoré zakladajú kvetné púčiky počas krátkeho dňa, a to ovplyvňuje dynamiku tvorby úrody pri rýchlení v zimnom období. Tento faktor ovplyvňuje čas zakladania kvetných púčikov aj pri iných rastlinách, avšak v dôsledku ich pestovania v prirodzených podmienkach sa možné rozdielne dopady rôznej dĺžky dňa nevyužívajú.

Poradie nárokov na svetlo: orech, mandľa, broskyňa, marhuľa, skoré odrody čerešní, neskoré odrody hrušiek, jabloní a sliviek, skoré odrody týchto druhov, maliny, černice, ríbezle čierne, červené a biele, jahody, egreše, menej svetla vyžadujú višne, baza čierna ai.

TEPLO

ovplyvňuje transpiráciu, príjem vody a živín z pôdy, určuje dynamiku fenofáz a rastové procesy, ovplyvňuje tiež výskyt chorôb a škodcov, kvalitu plodov a skladovateľnosť (napr. v prípade zimných odrôd jadrovín).
Ako ukazovateľ požiadaviek rastlín na teplotu sa používa teplotné optimum (je rôzne pre druhy, ale i pre rôzne procesy), resp. i minimum a maximum alebo priemerná ročná teplota potrebná pre daný druh, používa sa tiež hodnota sumy teplôt, alebo sumy efektívnych teplôt potrebná pre nastúpenie alebo uskutočnenie vybranej fenofázy.

Obr. Teplé a studené oblasti na Slovensku
Teplotné pomery sa menia:
  • s nadmorskou výškou (teplotný gradient 0,8 °C priemernej ročnej teploty na 100 m nadm. výšky)
  • s expozíciou a inklináciou svahu (južné svahy - vyššia teplota ale i výpar, východné a západné svahy teoreticky rovnocenné, západné sú však spravidla vlhšie, pôda na nich premŕza menej hlboko, rosa usychá neskôr)
  • s konfiguráciou terénu (inverzné polohy na dne údolí, priehlbín), najnižšia teplota pri bezvetrí do 0,2 až 0,5 m od povrchu pôdy
  • s vicinálnymi pomermi (susedstvo veľkých plôch skál, vodných plôch, kopcov, lesov, lúk, mestských sídel atď.), ktoré otepľujú alebo ochladzujú danú lokalitu, môžu tiež zmierňovať výkyvy teplôt
  • s pôdnym pokryvom (mulčovanie a pôdy zabraňuje výmenu tepla, sneh zabraňuje ochladzovaniu pôdy - napr. 50 mm vrstva udrží teplotu pôdy o 5 až 14 °C vyššiu ako teplota vzduchu, kyprá pôda tiež horšie vedie teplo)

Významná je dynamika teplôt v priebehu roka a jednotlivých období roka. Nepriaznivo na rastliny môžu vplývať nízke, ale i vysoké teploty (u nás zriedkavo, napr. v období kvitnutia alebo v lete pri súčasnom nedostatku vlahy). Najvýznamnejšie je poškodzovanie rastlín nízkymi teplotami v období vegetačného pokoja. V období hlbokého vegetačného pokoja znesú nadzemné orgány jabloní teplotu až do -35 °C (niektoré cv. i nižšie), hrušky, slivky, čerešne a višne do -25 až -30 °C, mandle, broskyne a orechy do -20 až -25 °C, marhule do -25 °C, aktinídia do -16 °C, ríbezle, egreše a maliny i pod -30 °C. V období vynúteného pokoja klesá odolnosť voči mrazom so stupňom pokročilosti diferenciácie púčikov. Obzvlášť nebezpečné sú prudké zníženia teploty po dlhších otepleniach v predjarí, najmä u druhov, skoro ukončujúcich obdobie hlbokého vegetačného pokoja (teplomilné kôstkoviny, mandle, čerešne).
Obr. Priemerná ročná teplota na Slovensku (1971-1960)

Veľmi citlivé sú korene, ktoré mrznú pri teplotách: jablone -7 až -15,5 °C, hrušky -9 až -11 °C, broskýň -10 až -11 °C, malín a černíc -11 °C, višní a mahalebky pri -14 až -14,5 °C, ríbezlí pri -15,5 °C, egreša pri -18 °C.
Stromy dýchajú už pri teplotách pod bodom mrazu, stratifikácia semien začína pri teplotách nad 0 °C.
Kvety pri pučaní sú poškodzované v prípade jadrovín a kôstkovín pri -4 °C, mandlí a marhúľ pri -2 °C, broskýň -3 °C a ostatných druhov pri -2 °C. Blizny rozkvitnutých kvetov namŕzajú pri -0,5 až -1,5 °C, v dobe kvitnutia poškodzuje kvety teplota pri jadrovinách -2,2 °C, pri broskyniach -2,2 °C, Mladé plodíky zničí pri jabloniach teplota -1,7 °C, hruškách, čerešniach, slivkách a broskyniach -1,1 a marhuliach -0,6 °C.

Výkyvy teplôt v predjarí (v období so slnečnými dňami a radiačnými mrazmi v nočnom čase) poškodzujú nielen púčiky, ale i kôru kmeňa a konárov. Vznik mikrotrhlín v kôre sa môže prejaviť na kôstkovinách viditeľne i po dlhšom čase (s odstupom roka i viac) glejotokom a nekrózami pletív.

Poradie náročnosti na teplo: mandľa, broskyňa, marhuľa, orech, dula, čerešňa, slivka, hruška, višňa, ostružiny, maliny, ríbezle, egreše, jabloň.

VZDUCH

Vzduch pôsobí prostredníctvom obsahu kyslíka a oxidu uhličitého, ktoré sú nevyhnutné pre základné životné pochody. V prízemnej vrstve pôdy je atmosféra obohacovaná o CO2 z pôdy. Nepriaznivý môže byť obsah niektorých splodín priemyslu a iných odvetví - F, Cl, SO2, ai. Najviac citlivé sú malina, jarabina a lieska. Iba hrušky a jablone v oblastiach s vyšším obsahom SO2 vo vzduchu trpia menej chrastavitosťou. Nepriaznivo tiež pôsobí obsah pevných emisií vo vzduchu (prach). Voči emisiám sú odolnejšie rastliny s lesklými listami (orech, moruša a višňa).

Vlhkosť vzduchu ovplyvňuje transpiráciu rastlín. Vyššia vzdušná vlhkosť je v chladnejších polohách, lesnatých oblastiach a pri rozsiahlych vodných plochách. Závlaha postrekom tiež zvyšuje vlhkosť vzduchu. Na vlhkosť vzduchu je spomedzi u nás pestovaných ovocných druhov najnáročnejšia jabloň.

Obr. Vzduch (vzduchové hmoty nad Európou)
VODA

zohráva dôležitú úlohu v metabolizme, v príjme živín, transporte látok po organizme, zabezpečuje turgor rastlín, je stavebným prvkom organizmu.
Pre rastliny sú využiteľné rôzne formy zrážok:
  • dážď - v priebehu vegetačného obdobia hlavný zdroj vlahy, vhodnejšie sú dažde s nižšou intenzitou, prívalové dažde môžu mechanicky poškodiť jemné orgány, spôsobujú eróziu a vyplavovanie živín, porušujú pôdnu štruktúru. Dážď prispieva k rozširovaniu niektorých chorôb ovocných drevín (plesne, chrastavitosť jadrovín, kučeravosť broskýň atď.)
  • sneh - izolujúca vrstva, zdroj zimnej zásoby vlahy, môže mechanicky poškodiť nadzemnú časť, môže uľahčiť prístup zajacov a zveri do sadu (ohryz)
  • krúpy - nebezpečné poškodenie plodov a zhoršenie kondície stromov v dôsledku otvorených rán, výrazné zhoršenie kvality plodov
  • rosa - v suchých oblastiach môže tvoriť až 10-20 % ročných zrážok, zvyšuje vzdušnú vlhkosť a podmienky podporujúcich vznik rosy pozitívne vplývajú na dozrievanie a vyfarbovanie plodov
  • námraza - ak je príliš silná môže spôsobiť lámanie konárov ovocných stromov
  • hmla - pozitívne vplýva na dozrievanie jadrového ovocia, skracuje trvanie slnečného svitu a spomaľuje ohrievanie prostredia, rozširovanie chorôb
                                                     Obr. Priemerné mesačné zrážky v r. 2017
PÔDA

Pôda má mimoriadny význam. Poskytuje rastlinám niektoré zo základných faktorov potrebných pre život - vodu, živiny, vzduch pre dýchanie koreňov a je miestom pre ukotvenie koreňov.
Obr.  Prierez pôdnym profilom
Hĺbka využiteľného profilu - pôdy pre ovocné dreviny majú byť v porovnaní s poľnými plodinami hlbšie (v závislosti od hĺbky zakoreňovania ovocných rastlín), nemajú mať vysokú hladinu spodnej vody, aby bol pre korene k dispozícii dostatočne hrubý profil pôdy.

Pôdny typ, obsah solí v pôde a pH - najvhodnejšie na pestovanie ovocných drevín sú hnedozem, černozem a rendziny. Využiteľné sú i menej kvalitné typy pôd, avšak vyžadujú si zvýšenú starostlivosť (prísun organickej hmoty vo forme maštaľného hnoja, kompostu, zelené hnojenie a pod.). Nevhodné sú zasolené (mimoriadne citlivé sú broskyne a jablone), zamokrené a pôdy s nepriepustnými vrstvami. Vhodné pH je cca 7 alebo o niečo nižšie, kôstkoviny vyžadujú pôdy neutrálne až mierne alkalické, jadroviny a drobné ovocie pôdy neutrálne až mierne kyslé, kyslé pôdy vyhovujú čučoriedkam.

Obsah humusu ovplyvňuje fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy, ovplyvňuje život v pôde. Jeho mineralizáciou sa uvoľňujú živiny. Pôdy zásobené humusom majú spravidla dobrú štruktúru a sú prevzdušnené, humózna pôda s dobrou štruktúrou podporuje tvorbu mohutnejšej, hlbšie zasahujúcej koreňovej sústavy, naopak na pôdach zamokrených, s nepriepustnými horizontami v hlbších vrstvách sa korene rozkladajú viac v povrchových vrstvách pôdy. Hĺbke zakoreňovania potom treba prispôsobiť ošetrovanie pôdy (hnojenie, závlahu, kyprenie pôdy ap.)

Minerálny režim pôdy vo vzťahu k ovocným rastlinám vyjadruje obsah a dostupnosť N, P, K, Ca, ďalej Mg, Fe, a mnohých ďalších, ktoré rastliny síce potrebujú v malých množstvách, ale ktoré sú nevyhnutné pre nerušený priebeh životných pochodov rastliny (Mn, B, Cu, S ai.), ktoré zaraďujeme do skupiny mikroelementov. Tieto sú potrebné pre všetky ovocné rastliny, ale nie v rovnakom pomere, čo je potrebné zohľadniť pri príprave pôdy pod ovocný sad a pri jej hnojení v ďalšom období.

Pôdna štruktúra a druh pôdy spolu s vlhkostným režimom určujú zastúpenie vzduchu v pôde. V priepustných a štruktúrnych pôdach ja aktivita koreňov optimálna pri obsahu vlahy 60 % PVK (poľnej vodnej kapacity). V ľahších pôdach pôda rýchlo presakuje do hlbších vrstiev, póry sa rýchlo zapĺňajú vzduchom a takéto pôdy sa rýchlejšie prehrievajú, humus v nich rýchlo mineralizuje. Ťažšie pôdy si dlhšie udržujú vlahu, sú často menej vzdušné, horšie sa prehrievajú, pri vysychaní praskajú, za mokra sa mažú a ľahko zhutňujú, sú problematické pri obrábaní. Poskytujú však stromom i oporám predpoklad pre lepšiu stabilitu. Na ťažších pôdach sa najmä pri nevhodnom spôsobe obrábania stretáme s javom, kedy pri silnejších dažďoch pôda nie je schopná prijímať všetku vodu a časť vody odteká po povrchu, pričom môže spôsobiť eróziu.

Život v pôde je reprezentovaný pôdnou mikroflórou a ďalšími organizmami. Zdravá pôda je charakterizovaná širokým druhovým spektrom mikroorganizmov. V pôdach jednostranne využívaných, hnojených, obrábaných, v pôdach s nedostatkom organickej hmoty, najmä jej stabilnej zložky sa stáva zloženie z hľadiska skupín a druhov mikroorganizmov chudobnejšie, objavujú sa druhy produkujúce toxické látky, ustáva dynamika živín v pôde a dôsledkom je jav, ktorý sa súhrnne vyjadruje pojmom únava pôdy. Prejavom je horší rast vysadených stromov, horší zdravotný stav, nižšia rodivosť a životnosť. Nápravou je odstránenie akejkoľvek jednostrannosti vo vzťahu k pôde.

Meteorologické faktory.

Ide spravidla o stále faktory, nepriamo, ale silne pôsobiace najmä prostredníctvom utvárania meteorologických faktorov.
  • zemepisná šírka - v našich podmienkach málo významný faktor - smerom na juh stúpa priemerná ročná teplota, intenzita slnečného svitu a klesajú zrážky, stúpa dĺžka vegetačného obdobia
  • zemepisná dĺžka - smerom na východ rastie kontinentalita podnebia, spravidla klesá množstvo zrážok Keďže v našich podmienkach sú prevládajúce západné smery prúdenia vzduchových más, zemepisná dĺžka ovplyvňuje nástup období s charkteristickými teplotami a počasím (jar prichádza na západe územia skôr, vplyv föhnových vetrov výraznejší na západe)
  • nadmorská výška - ovplyvňuje teplotu, intenzitu svetla, množstvo zrážok (nárast 55 mm ročne na +100 m nadm. výšky), vzdušnú vlhkosť a dĺžku vegetačného obdobia (8-9 dní na 100 m nadm. výšky)
  • konfigurácia terénu - význam najmä vo vyšších polohách, kde sa uprednostňujú svahy obrátené na juh, v nižších polohách na južne orientované svahy umiestňujeme len teplomilné druhy, jadroviny na mierne svahy inej orientácie, i severné chránené svahy, kde sú lepšie vlhkostné podmienky
  • sklon svahu - má vplyv na teplotu, zachytávanie zrážok, eróziu, podmieňuje spôsob ošetrovania pôdy, spon a rozmiestnenie stromov
  • reliéf - rovný, vypuklý alebo vydutý ovplyvňuje priebeh teplôt, pohyb vzduchu, výpar ap.


Prehľad ovocných druhov

Slovensko má pre pestovanie ovocia veľmi priaznivé podmienky.

Najvhodnejšími oblasťami na Slovensku pre pestovanie ovocia sú bezpochyby všetky nížinné oblasti (v niektorých lokalitách je potrebná aj závlaha). Avšak ovocie pri správnom výbere vhodných kultivarov možno úspešne pestovať až do nadmorskej výšky 600 m nad morom. Nie sú vhodné iba horské a podhorské oblasti Slovenska, ani severné svahy v nižších polohách a taktiež ani mrazové kotliny.

Klimatické a pôdne podmienky na Slovensku dávajú takisto dobrý predpoklad pre úrodu chuťovo veľmi dobrého ovocia, najmä vďaka výkyvom nočných a denných a zimných a letných teplôt. Toto kolísanie teplôt núti ovocné stromy k tomu, že musia viac bojovať v takomto prostredí o svoju existenciu. Stromy sú vďaka tomu odolnejšie a predovšetkým ich plody obsahujú výraznejší pomer medzi svojou sladkosťou a kyslosťou, medzi obsahom prirodných cukrov a obsahom kyselín. Takéto ovocie je na trhu viac žiadané, než ovocie dopestované napr. v prímorskej oblasti, kde sú klimatické podmienky takmer celý rok vyrovnané. V takýchto oblastiach ak je ovocie sladké, je až príliš sladké (a cukor, ako je známe, prekrýva ostatné chuťové vlastnosti i arómu).


Jadroviny

Jadroviny predstavujú skupinu ovocných rastlín, ktoré sa používajú na pestovanie ovocných druhov z čeľade ružovité (Rosaceae). Ide o rozdelenie podľa plodov. Je to najčastejšie pestovaná skupina ovocných drevín, ktorých plody neobsahujú veľkú pevnú štruktúru vo svojom vnútri, ale ich dužina je krehká, mäkká, jedlá a obsahuje viac alebo menej jadrovníkov (jadier). Podľa toho nesie označenie jadroviny. Plodom jadrovin je malvica. K jadrovinám patria všetky druhy ovocia, ktoré majú jadrovník s viacerými malými jadrami. Väčšine tohto ovocia sa najlepšie darí v miernom klimatickom pásme s chladnou zimou a miernym letom.
K najvýznamnejším jadrovinám pestovaným pre obchodné účely sú jablká (Malus domestica), hrušky (Pyrus spp.), duly (Cydonia oblonga), mišpule (Mespilus germanica). Ostatné jadroviny - ako napr. arónia (Aronia spp.), hloh (Crataegus spp.), muchovník (Amelanchier spp.), mišpuľa (Eryobotrya japonica), jarabina (Sorbus spp.) a oskoruša (Sorbus domestica) sa častejšie pestujú iba ako okrasné dreviny.
Pestovanie jadrového ovocia má v Európe veľmi dlhú tradíciu. Jablká a hrušky sa pestujú už minimálne 2000 rokov. Pôvodne šľachtené druhy jabĺk pochádzajú z východnej Európy a západnej Ázie a šľachtené druhy hrušiek z východnej Ázie.
Jadroviny sú teda skupinou ovocia, ktoré má jadrovník s viacerými  malými jadrami. Patria k nim jablone, hrušky, duly, mišpule, granátovníky, arónie, hlohy, muchovníky, jarabiny a oskoruše.
Mišpuľa pochádza z Malej Ázie a Kaukazu. Plody majú diabetické vlastnosti. Obsahujú veľa bielkovín, cukry, triesloviny a pektín.
Jarabina pochádza zo Stredomoria. Najviac je rozšírená v severných štátoch. V 100 g čerstvého ovocia sa nachádza asi 100 mg vitamínu C. Plody obsahujú až 12,5 % cukru. Používame ich v čerstvom stave, ďalej na výrobu kompótov, džemov a pod.
Oskoruša pochádza z oblasti Stredozemného mora. Plody svojím zložením majú najmä dietetický význam. Obsahujú veľa trieslovín, kyselín, cukry a bielkoviny. Stromy rastú bujne, vytvárajú mohutné, rozložité koruny, podľa podpníka dosahujú výšku 15 – 20 m. Kôra kmeňa pripomína hrušku.


Kôstkoviny

Kôstkovice je súhrnný pojem pre všetky druhy ovocia, ktoré majú vo vnútri plodu tvrdú kôstku. Rastliny rastú v miernom podnebí, plody dozrievajú v lete alebo na jeseň. V európskych pestovateľských oblastiach dozrievajú najprv čerešne, potom broskyne, až tak marhule a slivky. Zrelé plody obsahujú veľa ovocného cukru a sú preto často veľmi sladké. Kôstkové ovocie sa môže konzumovať v surovom stave alebo aj tepelne upravené. Kôstkovice sú veľmi vhodné aj na výrobu sladkých jedál, kompótov alebo koláčov.
Do tejto skupiny ovocných druhov (kôstkovín) patria marhule (Prunus armeniaca), čerešne (Prunus avium) a višne (Prunus cerasus), broskyne a nektarinky (Prunus persica), slivy a slivky (Prunus domestica).
Plodom u kôstkovín sú kôstkovice, ktoré obsahujú popri najdôležitejšie vitamíny a minerálne látky. Veľký význam má celulóza obsiahnutá v kôstkovom ovocí. Kôstkoviny majú vysoký podiel biologicky nezávadnej vody. Okrem toho obsahujú ovocné kyseliny, ovocný cukor (nízkokalorický) dodávajúci telu energiu. Sú tak veľmi významné z hľadiska správnej životosprávy(aj pre väčšinu diét). Plody sa vyznačujú aj svojou šťavnatosťou a aromatickosťou, vďaka čomu spestrujú a obohacujú náš jedálny lístok. V dôsledku slnečného žiarenia obsahujú mnoho výživných látok, ktoré napomáhajú nášmu organizmu zvyšovať telesné zdravie.


Škrupinové ovocie

Škrupinoviny sú pre nás veľmi dôležité z hľadiska nutričných hodnôt.  Obsahujú pre nás veľmi dôležité vitamíny, tuky, vlákniny a iné. Z tohto  hľadiska ešte stále u nás nie sú dosť docenené, aj keď pozorujeme  zvýšený záujem o tieto výpestky. Patria sem hlavne orechy, liesky,  gaštany a mandle.
Vlašské orechy sú zdrojom vitamínov B1, B2, B3 a B6, obsahujú minerálne látky a stopové prvky, fosfor, draslík, železo, horčík, zinok, meď, mangán. Pomáhajú znižovať hladinu cholesterolu, riziko arteriosklerózy a infarktu. Orechy zlepšujú duševnú výkonnosť a navracajú silu a rovnováhu nervovej sústave. Podľa hrúbky škrupiny poznáme orechy papierové, polopapierové, kamenáče, chrapáče a pod. Z pestovateľského hľadiska sú pre nás najvhodnejšie polopapierové orechy s vyplneným jadrom.
Lieska pochádza z južnej Európy a západnej Ázie. Lieska turecká dosahuje výšku až 25 m. Vytvára peknú, pravidelnú kužeľovitú korunu. Je nenáročná a dobre odoláva mrazu. Plod je guľovitý oriešok. Liesku tureckú používame do výsadieb ako solitérnu drevinu, je vhodná tiež do alejí v zadymenom prostredí. V záhradkách s obľubou pestujeme vyšľachtené veľkoplodé odrody. Najlepšie im vyhovujú hlinité a hlinitopiesočnaté pôdy, dobré zásobené humusom a živinami, s neutrálnou pôdnou reakciou. Dobre sa jej darí aj v polotieni. Oriešky dozrievajú podľa odrôd od konca augusta do októbra. Predčasne ich veľmi radi navštevujú veveričky, pre ktorých sú nedozreté oriešky veľkým lákadlom, takže nám dokážu v podhorských oblastiach urobiť úplný holožer. Predčasne obraté oriešky majú nedozreté jadrá, preto po obratí sa nám rýchle scvrkávajú a jadierka zasychajú.
Gaštan jedlý pochádza z Grécka a severnej Afriky. K nám ho doniesli Rimania. Plody sú pre dobrú chuť a vysoký obsah výživných a ochranných látok veľmi žiadané. Obsahujú najmä bielkoviny, tuky, glycidy, vitamín C a B1. Plody zbierame po ich prirodzenom opadaní. Často sa gaštany nechajú vysušiť pri teplote 20 – 25°C a uskladnia sa. Plody sa najčastejšie používajú na priamy konzum ako pečené alebo varené. Sú vhodné na prípravu rozličných múčnikov. Obľúbené je aj gaštanové pyré so šľahačkou.
Mandľa pochádza z Malej Ázie. Plody obsahujú 47,7 % tukov, 27,5 % bielkovín a minerálne látky.


Drobné ovocie

Ríbezle a egreše patria medzi veľmi obľúbené drobné ovocie. Veľmi cenné sú najmä čiernoplodé ríbezle, ktoré sa vyznačujú vysokou výživnou hodnotou  s vysokým obsahom vitamínu C. Dajú sa z nich pripraviť vynikajúce rôsoly, džemy, šťavy, sú vhodné na konzervovanie a mrazenie. Sú to nenáročné druhy, ale najlepšie sa im darí na hlinitých a hlinitopiesočnatých pôdach, dobre zásobených humusom a živinami s neutrálnou a mierne kyslou pôdnou reakciou. Kríky  a stromčeky vysadené medzi staršími ovocnými stromami prinášajú menšie úrody a kvalita plodov je nižšia.
Maliny a černíce patria k nenáročným rastlinám. Obsahujú vitamíny A, B, C, E a z minerálnych látok najmä vápnik, horčík, fosfor a draslík, a tiež aj kyselinu listovú a vlákninu.  Dajú sa z nich pripraviť vynikajúce kompóty, sirupy, šťavy a pod.

Vinič poznali už Egypťania 3 500 rokov pred naším letopočtom. Najčastejšie odrody majú pôvod v západných častiach Kaukazu, Malej Ázie a Grécku. Hrozno obsahuje okrem hroznového cukru 80 percent vody, vitamíny skupiny C a B a minerálne látky, ako draslík, vápnik a fosfor. Plody sú najchutnejšie vtedy, ak je zladený pomer cukrov a kyselín.


Menej známe druhy ovocia

Čučoriedka vznikla z druhov rastúcich v Severnej Amerike. V poslednom období sa rozširuje jej pestovanie v záhradkách. Plody obsahujú najmä vitamín A, vápnik a mangán. Sú vynikajúcej chuti, používajú sa na výrobu kompótov, džemov, štiav, lekvárov a pod.  Brusnica pravá vyskytuje sa najmä vo vyšších polohách Karpát. Plody sú vyhľadávané, obsahujú 8 - 9 % cukrov, 2 % kyselín a triesloviny. Z vitamínov sa v brusniciach vyskytuje vitamín A, B1, B2 a C.  Plody obsahujú veľa dôležitých živín pre správnu funkciu ľudského tela.
Pôvodné druhy drieňa rastú v západnej Ázii, Európe, v Severnej Amerike a v tropickej Afrike. Drienky majú vysoký obsah vitamínu C, a to 100 až 300 mg v 100 g čerstvého ovocia. Na ľudský organizmus priaznivo pôsobia triesloviny a minerálne látky. Najčastejšie z nich robíme kompóty, džemy, lekváre, vynikajúci je drienkový čaj, drienkové víno a drienkovica.
Prírodné porasty rakytníka sú v Ázii na Kaukaze, ako aj v západnej a výchovnej časti Sibíri. V 100 g čerstvého ovocia obsahuje 350 – 1200 mg vitamínu C, ďalej obsahuje vitamíny A, B, B1 a E. Okrem cukrov a trieslovín obsahuje vzácne silice. Plody majú všestranné použitie, príjemnú ananásovú chuť, dá sa z nich pripraviť kvalitný džús.
Baza čierna sa pestovala už v minulosti  a boli známe jej liečivé účinky. Obsahuje glykozidy, éterické oleje, pektíny, vitamíny, ktoré sa vyskytujú v kvetoch a plodoch. Sušené kvety sa používajú pri chorobách z prechladnutia, znižujú horúčky. Šťava z plodov pôsobí pri neuralgií. Dajú sa z nej pripraviť rôzne nápoje, likéry, šťavy, sirupy a pod. Priaznivo pôsobia na nízky krvný tlak, reumatizmus a pri bolestiach platničiek.
Moruša trnavská sa pestuje najmenej 150 – 200 rokov. Má veľmi cenné a vyhľadávané ovocie s liečivými účinkami. V plodoch sa nachádzajú najmä cukry, minerálne látky, pektíny, oleje a z vitamínov B1, B5, B6, kyselina listová a B-karotén. Ovocie sa používa na priamy konzum alebo na spracovanie.
Zemolez zahŕňa vyše 200 druhov, ktoré sú rozšírené najmä v Severnej Amerike a v Afrike. Niektoré druhy majú okrasný charakter, sú vhodné na ozelenenie záhrad. Plodom jedlého zemolezu je súplodie dvoch zrastených bobúľ. Plody  majú vysoký obsah pektínov, vitamíny skupiny B a C. Ovocie je atraktívne, použiteľné v čerstvom stave a vhodné na spracovanie do kompótov, džemov a na mrazenie.
Kľukva pochádza z Ameriky. Vytvára prízemné výhonky dorastajúce do dĺžky až 2 m.  Jej plody obsahujú veľké množstvo organických kyselín, minerálnych látok, cukrov, vitamínov skupiny C a pektínov. Pôsobia priaznivo na tvorbu krvi, preto sa zaraďujú medzi liečivé rastliny. Sú vhodné na konzervovanie a výrobu chutných džemov a štiav.


ŠKÔLKARSTVO

Pojem a význam ovocných škôlok

Ovocná škôlka je pozemok určený na rozmnožovanie a pestovanie ovocných sadencov, tzv. sadiva. Škôlky majú rozširovať ušľachtilý a zdravý sadivový materiál trhových a krajové osvedčených miestnych (lokálnych) kultivarov, a to v súlade s rajonizáciou a štátnym sortimentom. Sadence ovocných druhov pestovaných v škôlkach sa môžu úspešne vyvíjať len vtedy, keď majú najlepšie životné podmienky. Preto sa pred založením škôlky musia vziať do úvahy požiadavky, ktoré majú ovocné rastliny na prostredie. Okrem prostredia, ktoré tvorí tzv. prirodzené podmienky, treba prizerať aj na ekonomické a hospodárske podmienky. Základnou smernicou, ktorá upravuje kontrolu a uznávanie rozmnožovateľského a sadivového materiálu ovocných drevín je STN 46 0315. Z pestovateľského hľadiska sa zakladajú výrobné (produkčné), podpníkové a výchovné škôlky.
Výrobné (produkčné) škôlky majú za úlohu vypestovať akostný sadivový materiál pre nové výsadby.
Podpníkové škôlky sa zaoberajú výhradne pestovaním podpníkov alebo sú súčasťou produkčných škôlok.
Výchovné škôlky sú súčasťou školského zariadenia a sú určené na odborný výcvik žiakov záhradníckych škôl.

PODMIENKY A POSTUP PRI ZAKLADANÍ OVOCNEJ ŠKÔLKY

Ovocné škôlky sa majú zakladať na rovine, ktorá umožňuje ľahšie, výhodnejšie a lacnejšie obrábanie pôdy než na svahoch. Poloha má byť vzdušná a prievanová, ale nesmie byť vystavená prudkým vetrom. Nevhodné sú uzavreté, veterné polohy a mrazové kotliny, lebo porasty tu poškodzujú mrazy a škodlivé činitele. Dôležitá je aj nadmorská výška ovocnej škôlky. Vo vysokých polohách rastú ovocné dreviny pomalšie, zle sa vyvíjajú a ich drevo horšie vyzrieva, lebo je tu krátke vegetačné obdobie. Na zakladanie škôlok sú najvhodnejšie polohy v nadmorskej výške 250 až 450 m. Významným a rozhodujúcim činiteľom je pôda. Najvhodnejšie sú pôdy, kde sa doteraz nepestovali ovocné stromy, ale iba poľné plodiny. V každom prípade má byť pôda pre ovocnú škôlku dobre zásobená humusom (3—5 %), hlinitopiesočnatá alebo piesočnatohlinitá a v profile má dosahovať hĺbku 0,6— 0,8 m. Podpníkové škôlky možno zakladať aj na piesočnatých pôdach zásobených živinami, najmä humusom a vlahou. Ornica má obsahovať dostatočné množstvo minerálnych živín. Hladina podzemnej vody nemá byť v pestovateľských škôlkach vyššia než 1 m, v podpníkových škôlkach nemá presahovať 0,5—0,6 m. Všeobecne sa oblastné škôlky zakladajú v blízkosti komunikačných spojov, čím sa uľahčí rýchle a plynulé zásobovanie rajónovanej ovocinárskej oblasti.
Predpokladom na vypestovanie dostatočného množstva akostných sadencov je nielen dostatok odborných pracovných síl, ale aj dokonalá organizácia práce. Pri vlastnom zakladaní škôlky berieme do úvahy predovšetkým jej rozlohu, rozdelenie plochy a možnosť vybudovať všetky ostatné zariadenia potrebné na jej prevádzku. Ovocné škôlky nezakladáme tam, kde sa vyskytujú karanténni škodcovia alebo nebezpečné vírusové choroby.
Plochu určenú na založenie škôlky musíme účelne a ekonomicky rozdeliť. Pozemok rozdelíme cestami, ktoré musia komunikačné vyhovovať. Na menšom pozemku stačí jedna hlavná cesta, ktorá vedie cez stred alebo po stranách pozemku. Ak sú priečne cesty nevyhnutné, vedú sa kolmo na hlavnú cestu. Sú užšie a pozemok rozdeľujú na tabule (oddelenia). Tvar a veľkosť tabúľ má byť približne rovnaká. Najlepšie vyhovuje obdĺžnikový alebo štvorcový tvar a ich veľkosť závisí od rozlohy celého pozemku. Hlavná cesta je široká 3—4 m. Cesty nikdy nerobíme pevné, ale ich obsievame trávami, aby boli schodné za každého počasia.
Škôlku musíme včas a riadne oplotiť, lebo ináč zajace a v blízkosti lesov aj veľká zver spôsobia v zime a v predjarí veľké škody ohryzom ovocných stromčekov. Najvyhovujúcejší je plot z pozinkovaného pletiva. Používame drôtené pletivo s priemerom asi 2—3 mm, ktoré nemá mať väčšie otvory než 40 x 40 mm, aby sa cez ne nemohli pretiahnuť menšie králiky alebo zajace.


Zariadenia a vybavenosť ovocnej škôlky

Veľké škôlkárske podniky musia mať účelné zariadenia a technické vybavenie. V podpníkových škôlkach je zariadenie aj vybavenie trochu odlišné než v produkčných. V podpníkových škôlkach je nevyhnutné vhodné semenisko, materské podpníky, parenisko na sejbu a rozsádzanie mladých rastlín, skleníky, závlahové zariadenia, stratifikačné jamy a pod. Vo všetkých typoch ovocných škôlok sú potrebné pracovné priestory, najmä prezimovacie haly a dielne, baliarne s rampou a s dobrým prístupom, zimná vykurovaná pracovňa a administratívne miestnosti. Tieto kryté priestory umožňujú manipuláciu a ošetrovanie podpníkov aj v čase, keď to vonku nie je možné. Vhodne možno využiť aj pivnice, v ktorých nemrzne. Ďalším zariadením sú sklady na náradie, pohonné látky, priestory na uloženie rozličného materiálu, sklady hnojív a podľa bezpečnostných predpisov upravený sklad chemických prípravkov na ochranu rastlín, garáže a prístrešky pre stroje a náradie, chladiame a i. Dôležitá je aj očistná plocha na asanáciu strojov po použití chemických prípravkov a ošetrenie osobných ochranných pomôcok pracovnej skupiny, ktorá pracovala s postrekovačom.
Neoddeliteľnou súčasťou podpníkových škôlok má byť materský semenný sad, ktorý sa zakladá podľa predpisov MPVž. Tento sad má produkovať semená určených ovocných druhov a kultivarov.
V produkčných škôlkach má byť materský vrúbľový sad, z ktorého sa získavajú vrúble alebo očká. Je to sadovnícky založená výsadba materských stromov alebo zákrpkov na jednotných podpníkoch, o ktorých sa podľa daných smerníc vedú pravidelné záznamy. Podniky, ktoré nemajú vlastné materské stromy alebo sady, dostávajú vrúble a očká zo šľachtiteľských výskumných staníc. Vrúble a očká sa prideľujú na základe uznávacieho pokračovania Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho (ÚKSÚP). Materské stromy sa musia prihlásiť na prehliadky. Prehliadky týchto porastov vykonávajú pracovníci Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho (ÚKSÚP).


Generatívne rozmnožovanie ovocných rastlín
- rozmnožovanie semenom

Semenné stromy sú jedince rozličných ovocných druhov, ktoré rodia, sú zdravé a nie sú napadnuté vírusovými chorobami. Ich semeno sa používa ako osivo na pestovanie podpníkov. Veľmi dôležité je ujasniť si pojmy semenný strom a osivo, lebo od nich závisí nielen akosť podpníka, ale aj úroveň celej ovocinárskej výroby. STN 460315 rozoznáva tieto kategórie rozmnožovateľského materiálu: uznaný semenný strom je vybraný materský strom, ktorý prešiel uznávacím pokračovaním a je uznaný na získavanie semien. Označuje sa registračným číslom, zdravotne je bezchybný a svojimi znakmi zodpovedá požadovaným vlastnostiam. Registrovaný semenný strom je vybraný materský strom, ktorý neprešiel uznávacím pokračovaním a z jeho plodov sa získava semeno. Registráciu a uznávanie semenných stromov na objektoch šľachtiteľských a výskumných staníc (ŠVS), Výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach v SR uskutočňujú pracovníci Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho (ÚKSÚP).

Plánka je jedinec, ktorý vyrástol zo semien planých stromov, rastúcich oddelene (izolovane) od kultúrnych druhov.

Semenáč je drevina, ktorá vyrástla zo semena kultúrnych rastlín. Plánka i semenáč sa v škôlkárskej praxi používajú ako generatívne podpníky.

Podpník je rastlina, na ktorú sa štepí časť ušľachtilého kultivaru (vrúbeľ, očko) určitého ovocného druhu buď vo výške koreňového kŕčika alebo vo výške korunky. Podpníky sa rozmnožujú semenom alebo časťami rastlín.
Hodnotné semeno má mať plné a zdravé jadro s horkou mandľovou chuťou a výrazne lesklé osemenie. Matná farba prezrádza, že semeno je staré.

Stratifikácia je spôsob prípravy osiva, ktorý má udržať a zlepšiť klíčivosť semien. Ak osivo cez zimu udržiavame v podmienkach, ktoré sú optimálne na vyklíčenie (teplota, vlhkosť), nazývame to stratifikáciou. Stratifikácia má zabezpečiť pozberové dozrievanie semien tak, aby na jar všetky semená hneď vyklíčili. Obdobie aj čas stratifikácie závisí od podmienok prostredia, v ktorom sa semená udržiavajú a od ovocného druhu. Najlepšie je, keď semeno môžeme vysiať hneď po dozretí bez stratifikácie, t. j. na jeseň. Jesennej sejbe však často zabraňujú rozličné okolnosti, napr. nadmerné vlhko, výskyt vtákov a pod. Jadroviny stratifikujeme od novembra. Kôstkoviny po zbere buď hneď vysejeme, alebo ich stratifikujeme. Orechy obyčajne sejeme hneď po zbere.
Pri stratifikácii postupujeme tak, že semená (jadierka alebo kôstky) vrstvíme s mierne vlhkým pieskom, rašelinovou drvinou alebo pilinami buď priamo na hromady alebo do jám. Pri malom množstve môžeme použiť debny alebo črepníky. Dno stratifikačného priestoru zabezpečíme dostatočnou drenážou, napr. hrubým pieskom alebo škvárou, na ňu nasypeme vrstvu jemného piesku a až potom vrstvíme semeno, ktoré premiešame s pieskom. Na povrch opäť nasypeme vrstvu čistého piesku. Vhodný je riečny piesok alebo piesočnatá zemina. Na nádoby, v ktorých sa stratifikujú semená na pokusné sejby, umiestnime menovky. Nádoby alebo stratifikačný priestor zabezpečíme proti myšiam. Stratifikované semeno treba často kontrolovať, lebo ľahko vyschýňa. Občasným polievaním udržiavame v nádobách miernu vlhkosť. Keď semená začínajú klíčiť, prenesú sa do chladnejšej miestnosti alebo sa zníži teplota, a keď je vhodné počasie, treba ich čo najskôr vysiať na pripravené záhony. Pri predčasnom vyklíčení sa krehké klíčky pri sejbe ľahko polámu, čím vznikajú zbytočné straty.

Priame vegetatívne rozmnožovanie

Na vegetatívne rozmnožovanie sa používajú rozličné časti rastlín, ktoré sú schopné v krátkom čase sa zakoreniť. Tak sa získajú jedince s rovnakými vlastnosťami, aké mali materské rastliny.
Materský sad je súčasťou podpníkovej škôlky, v ktorej sa pestujú a rozmnožujú materské ovocné rastliny a časti z nich sa odoberajú na ďalšie rozmnožovanie. Z uznaného (elitného) sadivového materiálu sa získa klonový materský sad. Kloň je vegetatívne rozmnožené potomstvo elitnej materskej rastliny, ktoré je biologicky aj morfologicky vyrovnané a má rovnaký pôvod.
Založenie materského sadu je náročné a závisí od znalosti a skúseností škôlkárov. Veľkú starostlivosť vyžaduje výber pozemku a spracovanie pôd. Vysádzanie materských rastlín závisí od jednotlivých ovocných druhov a od spôsobu ich rozmnožovania. Dbáme na to, aby vysádzané rastliny boli úplne zdravé, dobre vyvinuté a druhove i kultivarove jednotné. Pôda materského sadu sa musí každý rok dostatočne zásobiť organickými aj minerálnymi hnojivami, lebo každoročné vytváranie nových výhonkov a ich pravidelný odber značne oslabuje materskú rastlinu. Pôda sa musí udržiavať nezaburinená pravidelným obrábaním a v čo najlepšom fyzikálnom stave. Tvorenie nových výhonkov v čase sucha podporíme pravidelným doplnkovým zavlažovaním.


SPÔSOBY PRIAMEHO VEGETATÍVNEHO ROZMNOŽOVANIA

Rozmnožovanie delením trsov
Obr. Rozmnožovanie delením trsov (1 - materská rastlina,  2 - odkopok)

Delenie trsov je vegetatívny spôsob rozmnožovania, pri ktorom sa trs materskej rastliny rozdelí (rýľom alebo pílkou) na niekoľko častí tak, aby každá časť mala dostatok koreňov a nadzemnú časť. Vo veľkovýrobnej technológii sa nepoužíva, ale možno ho použiť napr. pri maline, ostružine, ríbezli, egreši, ríbezli zlatej, lieske, aj pri jahodách, najmä pri rozmnožovaní stálerodiacich a mesačných kultivarov.

         
Rozmnožovanie odkopkami
Obr. Rozmnožovanie odkopkami  (1 - materská rastlina,  2 - odkopok)

       
 
Odkopok je rastlina, ktorá vyrastá z adventívneho púčika na koreňoch materskej rastliny. Bežne sa tento spôsob používa pri úplne zdravých rastlinách, ktoré sú schopné vytvárať z náhodných púčikov na koreňoch nové výhonky. Jednoročné výhonky sa na jeseň vykopávajú a oddelene sa hneď triedia podľa hrúbky a dĺžky koreňovej sústavy. Najčastejšie sa používajú odkopky slív a višní. Pri odkopkoch sliviek je však nebezpečenstvo prenášania vírusových chorôb. Tento spôsob rozmnožovania sa však už prestáva používať, lebo umožňuje prenášanie vírusových ochorení.

Rozmnožovanie poplazmi

Obr. Rozmnožovanie poplazmi (jahoda)

Poplaz je nadzemná alebo podzemná plazivá stonka, na ktorej sa z uzlov vytvárajú nové dcérske rastliny. Poplazy sa používajú pri rozmnožovaní veľkoplodých alebo stálerodiacich jahôd vo veľkovýrobe. Poplazy, ktorými možno rastliny rozmnožovať už od júna, sa odrezávajú tesne pri koreňovom kŕčiku, nikdy sa neodtrhávajú, lebo tým vznikajú rany, umožňujúce infekciu cudzopasnými hubami. Zárukou zdravia a akosti sadivového materiálu sú klonové materské sady. Odrezané a ošetrené poplazové rastliny vysadíme na rozmnožovateľský záhon v spone 100 x 100 mm. Prednosťou je možnosť rýchlo získať veľké množstvo mladých jedincov na ďalšie pestovanie.

Rozmnožovanie potápaním (potápancami)

Obr. Rozmnožovanie potápaním (1 — potápanie obyčajné,
2 — detail upevnenia potopenej rastliny, 3 — lúčové potápanie,
4 — získavanie jedincov pri lúčovom potápaní, 5 — nové jedince)

         
Potápanec je výhonok potopený do zeme, ktorý sa po určitom čase zakorení. Rozmnožovanie potápaním sa najčastejšie používa pri ríbezliach, egreši, černiciach, pri krížencoch malín s černicami, pri lieske a dule.
  
Obyčajné potápanie. Pri obyčajnom potápaní sa na jar jednotlivé výhonky ohýbajú do vyhĺbenej jamky, hlbokej 150—200 mm, kde sa priháčkujú, zasypú zeminou a vyčnievajúce vrcholčeky sa skrátia nad tretím púčikom. Zakoreňovanie možno urýchliť zlepšením pôdy kompostom a narezaním alebo nalomením výhonkov v mieste zhybu. Potopené výhonky sa podľa druhu o 1 až 2 roky zakorenia a na jeseň sa oddeľujú. Z každého výhonka vyrastie iba jedna zakorenená rastlina. Tento typ potápania sa používa pri lieske, egreši a ríbezliach. Pri černiciach a ich krížencoch s malinami sa vrcholčeky priháčkujú k zemi. Potopená časť sa prihrnie kyprou zeminou, v ktorej sa koniec výhonka ľahko zakorení.
  
Lúčovité potápanie. Je to rýchlejší spôsob rozmnožovania, pri ktorom sa z každého výhonka získa asi toľko rastlín, koľko je púčikov, ale rastliny sú slabšie. Používa sa pri rozmnožovaní duli, drobného ovocia a liesok. Materské rastliny vysádzame na vzdialenosť 1,50—2 m, liesky až 3—4 m. V prvom roku ich nechávame voľne rásť, zosilnieť a zakoreniť sa. V druhom až treťom roku skoro na jar všetky výhonky zrežeme nad koreňovým kŕčikom asi 50—100 mm nad pôdou. Počas vegetácie vyrastú nové výhonky, z ktorých necháme najviac 6—8, ostatné hladko zrežeme na konárový krúžok materskej rastliny. Ponechané výhonky skoro na jar skrátime asi o tretinu. Pri rozmnožovaní vo veľkom množstve priháčkujeme výhonky v smere riadkov, aby sme pri obrábaní mohli použiť mechanizačné prostriedky. Na jednotlivých priháčkovaných výhonkoch vypučí väčšina púčikov a vyrastie množstvo výhonkov. Koncom mája alebo začiatkom júna priháčkované vypučané výhonky prvýkrát prihmieme, aby sa naspodku vybielili. Prihŕňanie opakujeme niekoľkokrát v mesačných intervaloch, kým nie sú výhonky zahrnuté do výšky 150—200 mm. Výhonky postupne vytvoria korienky a zakorenia sa. Výhonky vyrastajúce zo stredu materskej rastliny neprihŕňame a používame ich na potápanie v budúcom roku. Prihmuté výhonky sa do jesene pomerne dobre zakorenia, najmä pri doplnkovom zavlažovaní. Po skončení vegetácie vyberieme zakorenené výhonky z pôdy a potápance rozstriháme na samostatné rastliny.
       
 
Rozmnožovanie oddelkami

Obr. Rozmnožovanie oddelkami (1 — vysadený materský podpník sa zreže
ako pri škôlkovaní, 2 — krátko zrezaný podpník na jar v 2. roku, 3 — zakorenené
výhonky na prihmutej materskej rastline, 4 — materská rastlina po ocldelení
výhonkov, 5 — zakorenené výhonky na prihmutej materskej rastline v 3. roku,
6 — zakorenené výhonky, 7 — oddelené zakorenené výhonky = oddelky.)

Oddelok je zakorenený výhonok oddelený od materskej rastliny. Rozmnožovanie oddelkami sa zakladá na vytváraní náhodných (adventívnych) púčikov na zrezanej korune i na koreňoch. Okrem jadrovín a kôstkovín možno týmto spôsobom rozmnožovať ríbezľu zlatú i drobné ovocie (ríbezle).
Na rozmnožovanie oddelkami skoro na jar vysádzame materské rastliny do špeciálneho materského sadu. Rastliny sadíme o niečo hlbšie než pri normálnom škôlkovaní. So zreteľom na mechanizáciu treba, aby riadky boh vzdialené od seba aspoň 1,50 m a rastliny v riadkoch 0,70 m (jadroviny, kôstkoviny) až 0,80 m (ríbezľa zlatá, lebo má mohutnejší vzrast). Rastliny vysádzame hlbšie preto, aby vytvorili väčšie množstvo letorastov.
V prvom roku po vysadení pôdu kypríme a odburiňujeme. Rastliny nechávame rásť na mieste aspoň 2 roky, aby sa dobre zakorenili. V predjarí tretieho roka ich zrežeme tesne nad povrchom pôdy. Zo spiacich púčikov na zrezaných výhonkoch a na koreňoch vyrastú po tomto zákroku výhonky. Hneď po vypučaní rastliny mierne prihmieme zeminou, aby sa výhonky vybielili a lepšie sa zakorenili. Vybielenie je dôležité pri kôstkovinách, lebo sa horšie zakoreňujú než jadroviny. Keď letorasty trochu vyrastú a dosiahnu dĺžku najmenej 150—200 mm, začneme ich prihŕňať špeciálnymi prihŕňačmi. Pri kopcovaní kôstkovín odhrnieme materské rastliny zrezané na jar, aby sa pôda prevzdušnila, ale krátko pred pučaním ich znovu mierne prihmieme, aby pučiace výhonky prenikali aspoň cez 80 mm kyprú vrstvu pôdy. Zahrnutím sa vybielia bázy letorastov, ktoré sa potom ľahšie zakorenia. Neprihmuté letorasty ľahko stvrdnú. Prihŕňanie opakujeme 2 až 3-krát, a to už od druhej tretiny mája do konca júna, čo závisí od stavu vegetácie. Ak sa pôda uľahne, prihŕňame ešte v júli, aby nedostatočne vysoká vrstva pôdy nezabraňovala úspešnému zakoreňovaniu podpníka. V správne ošetrovanom materskom sade sa výhonky do jesene dobre zakorenia, takže ich môžeme oddeľovať už na jeseň. Po odhrnutí pôdy oddelky odstrihneme alebo odpílime špeciálnou pílkou, prípadne ich opatrne odtrhneme tak, aby nevznikli veľké rany a rastlina sa nepoškodila. Na materskej rastline nenechávame dlhé čapíky, lebo zaschýnajú a podobne ako rany obmedzujú vytváranie letorastov v budúcom roku.

Rozmnožovanie odrezkami

Obr. 36. Rozmnožovanie odrezkami: A — rozmnožovanie drevnatými odrezkami:
1 - ker vhodný na odber odrezkov, 2 - miesto odobratia odrezku, 3 - spôsob
zasadenia odrezku, 4 - zakorenený odrezok na jar, 5 - zakorenený odrezok v jeseni;
B - rozmnožovanie egrešov zelenými odrezkami v parenisku: 1 - upravený
odrezok pred vysadením, 2 - odrezky v parenisku, 3 — zakorenený odrezok;
C — rozmnožovanie koreňovými odrezkami: 1 nie koreňa, 2, 3 — spôsob vysádzania odrezkov

Odrezky sú oddelené časti rastlín, ktoré sa zakoreňujú na báze. Rozmnožovanie odrezkami sa bežne používa pri ríbezliach a ríbezli zlatej. V praxi sa najviac používajú drevnaté, bylinné a koreňové odrezky.
Drevnaté odrezky.
Odrezky sa režú z jednoročných výhonkov v dĺžke asi 200 mm. Pri ríbezliach sa dosahujú lepšie výsledky, ked sa odrezky režú od konca augusta do polovice septembra a po odlistení sa hneď zapichujú na pripravené záhony. Takto si ešte do zimy vytvoria zával (kalus) a niekedy aj korienky.
Výhonky na zimné odrezkovanie režeme ešte pred príchodom mrazov, ale podlá možnosti najneskoršie tak, aby nenamrzli a pritom mali dostatok zásobných látok. Odrezky upravujeme rezom na hornom konci tak, aby smerovali šikmo nad púčik, nad ktorým necháme malý čapík, dlhý asi 10 mm, aby púčik nezaschol. Konce spodnej časti zrežeme pod púčikom mierne šikmo. Odrezky vysádzame priamo na stanovište (kolmo alebo šikmo) do riadkov vo vzdialenosti 80—100 mm. Jednotlivé riadky sú vzdialené 0,40—0,60 m, čo závisí od spôsobu obrábania pôdy. Pri vysádzaní odrezkov nechávame 1 púčik nad úrovňou pôdy. Po vysadení zavlažujeme a riadky z oboch strán prihmieme ľahkou zeminou. Niektoré druhy (napr. dule, egreš, ríbezľa zlatá a pri jabloniach aj ich podpníky — M typy) vytvárajú korene lepšie, ak sa na spodnej časti odrezka nechá časť dvojročného dreva alebo ak sa vytrhávajú s pätkou. Aby sa výhonky pri odrezkovaní na pätku nezadrhávali, kôru pod rozkonárením narežeme. Narezané odrezky, ktoré na jeseň neškôlkujeme, zviažeme do zväzkov po 25 alebo 50 kusoch. Na menovku napíšeme tlačeným písmom ceruzkou (nie atramentovou alebo farebnou) kultivar a menovku umiestnime navrch zväzku. Odrezky vo zväzkoch založíme ležato do mierne vlhkého piesku v bezmrazovej miestnosti. Skoro na jar, keď pôda obschne, ich vysádzame na pripravené záhony tak ako na jeseň.
Počas vegetácie kypríme pôdu, odburiňujeme ju a zavlažujeme. Odrezkom z jesenného vysádzania zaštipujeme letorasty, ktoré vypučali v polovici júna za 3.-4. listom, čím dosiahneme, že výhonky sa ešte v tom roku rozkonária, takže do jesene získame sadence schopné na vysádzanie. Odrezkom z jarného vysádzania, ktoré zvyčajne slabo vypučia, zrežeme výhonok na 3 púčiky zavčasu na jar v budúcom roku. Aby sa odrezky lepšie zakorenili, používame rozličné stimulátory buď v roztokoch alebo v prášku, prípadne ako pastu (napr. AS-1).
Bylinné odrezky.
Týmito odrezkami sa môžu rozmnožovať ríbezle, osobitne dobre rastú M typy jadrovín a kôstkoviny. Na lepšie zakorenenie sa používajú stimulátory rastu. Pri odrezkovaní sa režú vrcholčeky letorastov s vyvinutými púčikmi. Odrezkuje sa v júni až júli podľa postupu vegetácie. Odrezky sa režú pod púčikom (listom) mierne šikmo. Najspodnejšiemu listu sa odreže čepeľ a časť listovej stopky. Ostatné listy sa potom zrežú na polovicu, aby sa znížilo vyparovanie — transpirácia. Odrezky režeme asi 100 mm dlhé a zapichujeme ich do vopred pripravenej zeminy v parenisku. Pôdu najskôr zavlažíme, urovnáme a na povrch dáme tenkú vrstvičku piesku, aby sme zabránili rozširovaniu plesní. Odrezky zapichujeme do riadkov pomerne husto, 10-20 mm hlboko. Riadky sú od seba vzdialené 60—100 mm. Parenisko hneď zakryjeme, zatienime, nevetráme a sústavne zahmľujeme, aby sa v ňom udržalo teplo a vlhká atmosféra. Vetrať začneme až vtedy, keď sa začne vytvárať zával (kalus). Po vytvorení korienkov rastliny postupne otužujeme ďalším vetraním, nakoniec okná celkom odstránime. Na zakorenenie bylinných odrezkov sa s úspechom používajú polyetylénové stavby, v ktorých sa zahmľovaním udržiava vlhký vzduch. Tieto stavby sa osvedčili pri ťažko rozmnožovateľných klonových podpníkoch jadrovín. Zakorenené odrezky nechávame v parenisku až do jari zakryté lístím a škôlkujeme ich až na jar na pripravený záhon, aby nevymrzli.
Progresívne sa ukazujú metódy rozmnožovania odrezkami v zariadeniach s upravenou klimatizáciou, ako sú fóliovníky, skleníky a metóda zakoreňovania s použitím vertikálneho fóliového rukávca, naplneného substrátom. Výška rukávca je 2 m, úžitkový povrch, do ktorého zapichujeme odrezky, predstavuje 1,2 m2. Zakorenené odrezky vyberáme po pozdĺžnom rozrezaní. Rastliny vyberáme koreňmi k sebe, čím sa zároveň odlistia. Prednosťou rozmnožovania v týchto podmienkach je okrem iného aj to, že odrezky sa môžu zakoreňovať v hociktorom termíne počas roka a možno tu vegetatívne rozmnožovať aj tie druhy, ktoré sa vegetatívne len ťažko rozmnožujú (kôstkoviny a pod.).
Koreňové odrezky.
Koreňový odrezok je časť koreňa materskej rastliny. Odrezky sa režú na jeseň pri vykopávaní rastlín, majú byť hrubé ako ceruzka a dlhé 80—100 mm. Ukladajú sa vo zväzkoch po 15—20 kusoch do vlhkého piesku (musia byť celé prikryté pieskom) v pivnici. Nesmú byť dlho v suchom prostredí. Na jar sa vysádzajú priamo na záhon alebo do pareniska do rýh vzdialených od seba 0,25—0,30 m. Kladú sa vodorovne alebo šikmo 50 mm od seba tak, aby horná rezná rana bola 20—30 mm pod úrovňou pôdy. Zasypú sa humusovou zeminou, zavlažia sa a na povrchu zakryjú tenkou vrstvou skompostovanej rašeliny, ktorá udržiava rovnomernú vlhkosť. Keď sa vytvorí kalus, začnú zo spiacich púčikov pučať letorasty a rastliny sa normálne zakoreňujú. Rozmnožovanie koreňovými odrezkami sa osvedčuje pri černiciach, malinách, ríbezliach, vegetatívne rozmnožovaných pod- pníkoch jabloní a i.
V rámci intenzifikácie škôlkárskej výroby prepracúvajú ŠVS nové metódy a technológie, napr. rozmnožovanie vegetatívnych podpníkov drevnatými odrezkami, zavedenie dvojročných podpníkov (napr. M 4) do škôlkárskej výroby, ozdravenie podpníkov metódou termoterapie alebo tkaninových kultúr, dopestovanie jednoročného sadivového materiálu v kontajneroch a i.

   
Obr. Meristémové rozmnožovanie

MERISTÉMOVÉ KULTÚRY
Túto metódu objavili vo Francúzsku v 40. rokoch. V praxi sa uplatňuje od roku 1952. Uskutočňuje sa kultiváciou v laboratóriu v skúmavkách. Zakladá sa buď kultúra apikálnej bunky, iného delivého pletiva (kalus) alebo celého púčika. Princíp je v tom, že je možné z úplne malej skupiny aktívnych nediferencovaných buniek delivého pletiva (meristému), ktoré sa aseptický odoberú z rastliny a vložia na špeciálne výživné prostredie, vyvolať diferenciáciu týchto buniek a vytvoriť novú rastlinu. Rastliny si zachovávajú všetky genetické vlastnosti rastliny, z ktorej sa bunky odobrali. Tento spôsob rozmnožovania sa uplatňuje pri rýchlom rozmnožení určitého jedinca, keď z jedného meristému získame za rok viac než 10 000 nových rastlín. Táto metóda sa uplatňuje aj pri získavaní zdravých rastlín. Vrcholová časť, ktorú z rastliny odoberáme, nie je zvyčajne napadnutá nijakou chorobou (ani vírusovou). Rozmnožením tejto časti získame zdravé rastliny.
Metóda rozmnožovania pomocou meristému sa bežne používa pri jahodách. Pri ostatných ovocných druhoch sa dobré výsledky dosiahli pri malinách, egrešoch, broskyniach, viniči, jabloniach a niektorých slivách. Vrcholové bunky môžeme odoberať jednak v období vegetácie a jednak v období vegetačného pokoja. Prednosťou tejto metódy je to, že ňou možno pracovať v hociktorom ročnom období, bez zreteľa na počasie. Rastliny, ktoré získame v laboratóriu v upravenom prostredí ďalej pestujeme v skleníku. Keď dosiahneme vhodnú veľkosť na vysádzanie do prírodných podmienok, rastliny uložíme v chladiarni a za vhodných podmienok vysadíme na stanovište.


ŠTEPENIE
Obr. Očko
Spôsoby štepenia rozdeľujeme podľa techniky vykonania na tri základné spôsoby:
a)   Očkovanie — používame len jedno očko, ktoré sa vkladá do zárezu na podpníku.
b)   Vrúbľovanie - na podpník sa vrúbľuje časť zrezaného jednoročného výhonku, t. j. vrúbľa.
c)   Pridájanie alebo ablaktácia, t. j. spôsob, keď vrúbeľ je spojený s materskou rastlinou i s podpníkom až do času zrastenia.

Očkovanie

Očkovanie na bdiace očko robíme na jar, v čase od polovice máj a do polovice júna. Pri tomto spôsobe očko po ujatí hneď vypučí a do konca vegetácie utvorí ešte dlhý, vyzretý výhonok. Očkovanie na spiace očko robíme v čase od polovice júla do konca augusta. Niekedy už od polovice augusta podpníky strácajú miazgu, preto mnohí škôlkári končia očkovanie už v polovici augusta. Pri očkovaní dodržiavame poradie určené podľa toho, ako dlho si podpníky udržujú miazgu. Obyčajne sa najskôr očkujú podpníky sliviek, čerešní a višní, potom marhúľ, mandlí, ďalej M typy jabloní a hrušiek, nakoniec plánky a semenáče jabloní, hrušiek a broskýň. V niektorých polohách a stanovištiach však môže byť poradie druhov pre očkovanie pozmenené. Závisí najmä od pôdy, vlhkosti, polohy a teploty. Pre správny priebeh očkovania treba mať dostatok kvalitných očiek.
Vrúble na očká režeme len v takom množstve, ktoré v priebehu 24 hodín spracujeme. Pri očkovaní prideľujeme pracovníkom len očká jedného kultivaru, aby nedošlo k pomiešaniu kultivarov. Očká odoberáme len zo stredu vrúbľa. Očká na spodnom a hornom konci vrúbľa sú na očkovanie nevhodné. Na spodnej časti sú očká málo vyvinuté a na vrchnej časti vrúbľa sú očká nevyzreté. Očkujeme len také množstvo, ktoré je uvedené v očkovacom pláne. Dodržujeme určený pomer jednotlivých kultivarov medzi sebou.

Spôsoby očkovania

Podľa času očkovania rozoznávame:
a) očkovanie na bdiace očko
b) očkovanie na spiace očko.
 
Očkovanie na bdiace očko je spôsob očkovania, keď z naočkovaného očka vyrastie ešte v tom istom roku letorast. Robí sa v období prvej miazgy, t. j. od mája do júna.
Očkovanie na spiace očko robíme v júli a v auguste. Z očka v tom roku už nevyrastie letorast. Na spiace očko očkujeme v období tzv. druhej miazgy.

Podľa spôsobu očkovania rozoznávame:
a) očkovanie na T spôsob,
b) nikolovanie,
c) Forkertovo očkovanie,
d) prstencové očkovanie.
                          
Obr. T-očkovanie,   skúška ujatosti,   uvoľňovanie očka

Očkovanie na T spôsob. Je to najčastejšie používaný spôsob očkovania. Na podpníku sa nareže zárez do tvaru písmena T. Do zárezu vložíme očko so štítkom kôry a zaviažeme. Dĺžka štítka kôry s očkom je asi 30 mm. Pri zaväzovaní gumičkami je dĺžka očka menšia o toľko, aby celé očko i rez na podpníku gumička pokryla. Pri očkovaní dbáme na to, aby sa očká dávali na tú stranu, kde prevažne vanú vetry. V teplých a chránených polohách dávame očko na severnú stranu, naopak, v mrazivých, studených polohách so silnými mrazivými vetrami dávame očko na južnú stranu. Pri reze očka dbáme na to, aby na vyrezanom očku bolo čo najmenej dreva. Niektorí škôlkári pri očkovaní drevo z očka vylupujú. Očko, z ktorého bolo drevo odstránené (vylúpnuté), lepšie priľne k podpníku a lepšie zrastá. Napriek tomu však zo skúsenosti a z praxe vieme, že v prípade, že očko má len málo dreva, je ujateľnosť rovnaká.

 
Obr. Očkovaníe ruží (T-očkovanie),  správne zasunuté očko


Obr. Nikolovanie (medzi očko a samotný podpník sa vkloží štítok)

Nikolovanie je spôsob očkovania, ktorý sa používa len pri hruškách. Niektoré hrušky zle zrastajú s dulou, a preto musíme použiť medzištepenie. Nikolovanie odstraňuje túto nevýhodu tak, že nemusíme medzištepiť a môžeme očkovať aj kultivary, ktoré s podpníkom zle zrastajú. Postupujeme tak ako pri očkovaní na T spôsob, len s tým rozdielom, že medzi očko a podpník vkladáme ešte kúsok dreva (štítok), ku ktorému očko prirastie a štítok prirastie k podpníku. Týmto spôsobom je možné rozmnožovanie bez medzištepenia aj pri tých kultivaroch, ktoré s podpníkom nezrastajú alebo zrastajú zle. Štítky vyrezávame z takých kultivarov, ktoré majú s dulou dobrú afinitu.
             
Obr. Forkertov spôsob očkovania
 

Forkertovo očkovanie
používame len výnimočne vtedy, keď podpník už nemá miazgu. Preto sa v škôlkárskej praxi používa len zriedka. Na podpník vyrežeme zárez podobne ako to robíme pri vrúbľovaní do boka. Očko z vrúbľa vyrežeme rovnakým spôsobom tak, aby po priložení na podpník úplne zakrylo ranu a aby sa rezné rany kryli. Tento spôsob sa používa veľmi málo, najmä vtedy, keď sme nestačili naočkovať všetky podpníky za miazgy alebo keď vplyvom nepriaznivého počasia podpníky miazgu stratili.  Prstencové očkovanie sa používa najviac pri orechu .Tento spôsob očkovania robíme za miazgy. Na podpníku špeciálnym nožom vyrežeme dookola prstenec kôry. Kôru z podpníka odstránime. Na vrúbli vyrežeme rovnaký prstenec kôry s očkom. Prstenec s očkom priložíme na podpník a zaviažeme. Prstenec (pásik kôry s očkom) zrastie podobne ako očko pri očkovaní na T spôsob. Očkovanie je jedným z najlepších spôsobov rozmnožovania, pretože pri očkovaní je malá spotreba vrúbľov a zrastenie očka s podpníkom je dokonalé.

Vrúbľovanie

Podľa času vykonania vrúbľovanie rozdeľujeme na:
a)  Vrúbľovanie za miazgy (v čase, keď podpník má dostatok miazgy a kôru možno ľahko oddeliť od dreva.
b)  Vrúbľovanie bez miazgy (čas, keď kôra nejde od dreva oddeliť a trhá

Podľa umiestnenia vrúbľa rozoznávame:
a)   Vrúbľovanie nad zemou alebo tesne nad zemou (opravné vrúbľovanie v škôlke a pod.).
b)   Vrúbľovanie vyššie nad zemou (prevrúbľovanie starších stromov, prevrúbľovanie dopestovaných stromov v škôlke alebo vrúbľovanie pri medzištepení v korunke).
Umiestnenie vrúbľa má význam, pretože čím je vrúbeľ nižšie umiestnený nad zemou, tým má väčšiu rastovú silu, a tým silnejšie a dlhšie výhonky tvorí už v prvom roku.

Ablaktácia je osobitný spôsob vrúbľovania, kde obidve rastliny - podpníková i vrúbľová - rastú spolu a sú spojené len výhonkami. Obidve rastliny rastú spolu tak dlho, až výhonky zrastú. Potom sa vrúbeľ od materskej rastliny odreže a vyživuje ho len podpník. Tento spôsob sa používa len veľmi málo.
Obr. Ablaktácia
Vrúbľovať môžeme na jar a v lete.
Jarné vrúbľovanie robíme v období od konca februára do konca mája. Letné vrúbľovanie robíme v júli a v auguste. Jarné vrúbľovanie robíme postupne. Začíname, len čo to počasie dovolí — po veľkých mrazoch. Najprv vrúbľujeme čerešne a višne, neskôr ostatné kôstkoviny a najneskôr hrušky a jablone. Vrúbľovať na jar môžeme tak dlho, kým máme dostatok kvalitných vrúbľov. Obyčajne končíme koncom apríla.
Letné vrúbľovanie robíme v čase očkovania. Takto vrúbľovať môžeme najmä neujaté podpníky po jarnom vrúbľovaní. Najčastejšie vrúbľujeme čerešne, višne, ale aj iné kôstkoviny, ďalej v tomto období najčastejšie vrúbľujeme egreš a ríbezľu na ríbezľu zlatú. Vrúble po letnom vrúbľovaní zrastú, ale už nevypučia, prezimujú a pučia až na jar.

VRÚBĽOVANIE  je spôsob nepriameho vegetatívneho rozmnožovania, pri ktorom sa prenáša časť jednoročného výhonu alebo letorastu (odlisteného alebo so zredukovanou listovou plochou) s niekoľkými pukmi resp. očkami (zvyčajne 1-5) z vrúbľa (letného, častejšie však zimného) ušľachtilej požadovanej odrody na vhodný podpník.

Odber vrúbľov. Výhony, z ktorých sa získavajú vrúble sa odoberajú z uznaných materských vrúbľových stromov v období vegetačného pokoja (december až január). Vyberáme dobre vyzreté výhony. Výhony uskladňujeme v označených a evidovaných zväzkoch v chladných miestnostiach (teplota 0-5 oC). (Vrúble niektorých okrasných druhov rýchlo vysychajú a preto ich rezné rany parafínujeme a ukladáme ich do bední s pieskom).

Spôsoby vrúbľovania
Počas vývoja ovocinárstva sa preskúmal veľký počet rozličných spôsobov vrúbľovania. Z mnohých spôsobov vrúbľovania sa dnes najčastejšie používajú tieto spôsoby:
        
Obr. Spojkovanie (kopulácia)  a  plátkovanie s protijazýčkom (anglická kopulácia)

Spojkovanie čiže kopulácia

Tento spôsob sa používa odpradávna a patrí k najlepším. Používa sa za miazgy i bez miazgy. Najväčší úspech sa dosahuje vtedy, keď je podpník rovnako hrubý ako vrúbeľ. Nikdy nesmie byť vrúbeľ hrubší než podpník, naopak, keď je podpník hrubší než vrúbeľ, môžeme vrúbľovať tak, že prikladáme vrúbeľ z jednej strany k rezu na podpníku. Rez na vrúbli a podpníku má byť rovnako dlhý a trikrát dlhší než je priemer vrúbľa.
Podmienkou pre použitie spojkovania je rovnaká hrúbka podpníka a vrúbľa. Najprv sa v požadovanej výške zreže šikmým a hladkým rezom podpník, čím vznikne pretiahnuto elipsovitá rezná rana. Šikmým a hladkým rezom sa zreže aj vrúbeľ tak, aby sa najspodnejší púčik vrúbľa nachádzal v hornej štvrtine časti vrúbľa nachádzajúcej sa oproti reznej rane. Vrúbeľ sa potom skráti tak, aby mal 2-5 púčikov, priloží sa reznou ranou na reznú ranu podpníka a pevne sa priviaže. Miesto vrúbľovania - ak sa na zviazanie použilo lyko - sa zatrie štepárskym voskom (alebo aspoň prípravkom na ošetrenie rán) tak, aby sa do rany nedostala voda, vzduch a patogénne organizmy. Voskom sa zatiera rezná rana na vrchole vrúbľa.
 
Pri reze sa musí dbať na to, aby dĺžka reznej rany bola úmerná hrúbke vrúbľa alebo podpníka v pomere 3-4:1 a rezné rany na vrúbli a podpníku boli rovnako veľké, t.j. aby sa po priložení vrúbľa na podpník dokonale prekrývali a medzi nimi nebola škára.
Spojkovanie sa používa na dopestovanie vyšších pestovateľských tvarov (vysokokmeňa, polokmeňa) čerešní, jabloní, hrušiek, slív a stromčekových tvarov egreša a ríbezlí. Spojkovanie, ale aj jazýčkové spojkovanie a vrubľovanie na klin sa používa aj pri vrúbľovaní v ruke v zimnom období (od decembra do marca) najmä pri jabloniach, čerešniach a višniach. Dva až tri dni pred vrúbľovaním sa podpníky prenesú do miestnosti s teplotou 18 až 20 oC. Pri zimnom vrúbľovaní jabloní v ruke na slaborastúce podpníky sa používa 0,30-0,40 m dlhý a 10-12 mm hrubý podpník, na ktorý sa navrúbľuje rovnako hrubý obyčajne dvojpúčikový vrúbeľ. Po priviazaní vrúbľa na podpník sa vrchná časť vrúbľovanca (celý vrúbeľ aj s časťou podpníka) parafínuje. Vrúbľovance sa zviažu do zväzkov, zväzky sa označia menovkou a uložia do stratifikačných debien vyplnených vlhkou rašelinou (machom, pieskom). Vrúble sa môžu uskladniť dvoma spôsobmi - teplá a studená stratifikácia vrúbľovancov. Pri prvom spôsobe sa vrúbľovance umiestnia približne na tri týždne do miestnosti s teplotou 18-20 oC a vyššou relatívnou vlhkosťou vzduchu, čím sa zabezpečí rýchle zrastenie vrúbľov s podpníkmi. Po zrastení sa prenesú do miestnosti s teplotou mierne nad bodom mrazu, aby sa zabrzdili ďalšie životné pochody. Tu sa nechajú až do vysadenia na stanovište t.j. keď sa vonkajšie teploty ustália nad 0 oC. Ak sa vrúbľuje v neskoršom termíne, zvýšená teplota počas zrastania môže spôsobiť pučanie vrúbľov a vrúbľovance sa musia až do jari umiestniť v priestore s miernou klímou a dostatkom svetla (napr. v skleníku), aby mohli ďalej rásť. Pri druhom spôsobe sa vrúbľovance skladujú hneď po vrúbľovaní pri teplote 2-5 oC. Na jar, keď púčiky na vrúbli začínajú pučať, alebo keď to pôdne podmienky dovoľujú, vrúbľovance sa zaškôlkujú do voľnej pôdy na vzdialenosť 200-250 mm. V dobrých podmienkach pri starostlivej agrotechnike vrúbľovance v priebehu vegetácie dorastú na výšku 1 m i viac. Na jeseň toho istého roka alebo na jar nasledujúceho roka sa môžu vysadiť na trvalé stanovište

Spojkovanie s protijazýčkom alebo anglická kopulácia
Obr. Spojkovanie s protijazýčkom

Používa sa ako zlepšený spôsob spojkovania. Výhoda je v tom, že vrúbeľ na podpníku lepšie upevníme a styk vrúbľa s podpníkom je lepší. Zárez na vrúbli a podpníku robíme v 1/3 rezu.
Spojkovanie sa môže použiť, len ak podpník a vrúbeľ majú rovnakú hrúbku. Rezné plochy na podpníku a vrúbli sa robia ako pri spojkovaní, ale majú byť mierne preliačené. Dĺžka reznej rany má byť úmerná hrúbke vrúbľa a podpníka v pomere 3-4:1. V hornej tretine reznej rany na vrúbli i na podpníku sa navyše robí jeden zárez, čím sa na podpníku aj na vrúbli vytvorí tzv. jazýček. Zárezy na vrúbli a na podpníku musia byť rovnako veľké a majú kopírovať veľkú reznú ranu, čiže majú byť oblé. Vrúbeľ sa skráti tak, aby mal 2-5 púčikov, potom sa reznou ranou pritlačí na reznú ranu podpníka - ak sú rezné plochy a zárezy rovnako veľké, potom jazýčky navzájom zapadnú (vrúbeľ sa zasunie do podpníka) a rezné rany sa prekryjú. Vrúbeľ sa pevne priviaže, miesto vrúbľovania a rezná rana na vrchole vrúbľa sa zatrie voskom. Anglická kopulácia sa osvedčila pri dopestovávaní vyšších pestovateľských tvarov čerešní, višní, egrešov a pri vrúbľovaní v ruke, najmä ak sa súčasne robí medzivrúbľovanie. Jazýčkové spojkovanie je spoľahlivejšie ako spojkovanie a zrast medzi vrúbľom a podpníkom je pevnejší. Často sa používa pri vrúbľovaní jabloní, niekedy aj čerešní a višní v ruke (od konca januára do marca). Pri získavaní stromčekových egrešov a stromčekových ríbezlí sa požadovaná odroda vrúbľuje v požadovanej výške. Vrúble požadovaných odrôd jabloní sa na slaborastúce podpníky vrúbľujú - pri vrúbľovaní v ruke počas zimy vo výške 0,40 m nad koreňovou sústavou resp. najvyššie sa nachádzajúcim koreňom a pri vrúbľovaní počas vegetačného obdobia 0,20 m nad povrchom pôdy. Vrchná časť vrúbľa sa po priviazaní na podpník parafínuje. Navrúbľované podpníky sa ukladajú do bední, voľný priestor sa vyplňuje vlhkými pilinami alebo rašelinou a bedne sa ukladajú do vhodných priestorov - najlepšie chladiarni s regulovanou teplotou a vlhkosťou tak, aby vrúbľovance nezmrzli, nevyschli a nezačali predčasne pučať.

Plátkovanie
Obr. Plátkovanie
Používa sa keď je podpník hrubší ako vrúbeľ (hrúbka podpníka 10-15 mm). Vrúbeľ sa upravuje ako pri obyčajnom spojkovaní, len jeho spodná časť sa skracuje - bez skrátenia by sa po priložení vrúbľa na podpník spodná časť reznej plochy vrúbľa nachádzala na kôre podpníka. Podpník sa v požadovanej výške vodorovne zreže a vytvorená rezná plocha sa zarovná. Potom sa na boku podpníka pozdĺžnym rezom zreže kôra aj s kúskom dreva tak, aby vytvorená rezná rana bola rovnako veľká ako rezná rana na vrúbli, čím sa zabezpečí prekrytie rezných rán po spojení vrúbľa a podpníka. Vrúbeľ sa reznou ranou priloží na reznú ranu na podpníku tak, aby najspodnejší púčik vrúbľa sa nachádzal pod horizontálnou reznou ranou na podpníku (t.j. v hornej štvrtine časti vrúbľa ležiacej oproti reznej rane na vrúbli). Vrúbeľ sa priviaže na podpník a rany sa zatrú voskom. Polmesiačiková časť reznej rany na vrúbli prečnievajúca nad reznou ranou na podpníku sa hojí tvorbou kalusu. Ak je vrúbeľ hrubší ako 10 mm potom sa odporúča na vrchnej časti podpníka - nachádzajúcej sa oproti pozdĺžnemu rezu, kde sa umiestni vrúbeľ - ponechať púčik alebo malý konárik, ktorý zabezpečí výživu hornej časti podpníka a podporí rýchlejšie zahojenie rany na podpníku. Po zahojení rany na podpníku sa pomocný výhonok odstráni rezom na konárový krúžok.
Plátkovanie robíme od februára až do mája za miazgy alebo bez nej. Tento spôsob vrúbľovania používame vtedy, keď je podpník silnejší než vrúbeľ. Rez na hrubšom podpníku robíme tak, aby bol rovnaký ako na vrúbli, takže vrúbeľ po priložení úplne zakryje rez na podpníku. Plátkovanie je jedným z najpoužívanejších spôsobov v ovocinárskej a škôlkárskej praxi.

Sedielkovanie
Obr. Sedielkovanie
Tento spôsob vrúbľovania používame od februára do mája v období miazgy i bez nej. Častejšie sa používa v období bez miazgy. Na podpníku vyrežeme rovnako široký a dlhý zárez ako na vrúbli. Na vrúbeľ vyrežeme osobitný kolmý zárez tzv. sedielko, ktorým vrúbeľ prifahne na podpník. Je to veľmi často používaný spôsob vrúbľovania.
Sedielkovanie je vylepšený spôsob plátkovania a spočíva vo vyrezaní tzv. sedielka na vrúbli, ktoré po priložení vrúbľa na podpník prekrýva časť horizontálnej reznej rany na podpníku, čo urýchľuje zrastanie vrúbľa a podpníka, hojenie rany na podpníku a spevňuje spojenie. Podpník sa najprv v požadovanej výške zreže vertikálnym rezom, potom sa urobí šikmý rez tak, aby sa vznikla šikmá rezná rana a zároveň ostala aj časť horizontálnej reznej rany. Vrúbeľ sa upraví rezom tak, aby presne zapadal na reznú ranu na podpníku - reznú ranu vrúbľa teda tvoria dve na seba nadväzujúce rezné rany - šikmá a horizontálna, ktoré vytvorili tzv. sedielko. Vrúbeľ sa reznou ranou priloží na reznú ranu podpníka, vzájomne sa priviažu a rany sa zatrú voskom.

Tittlov spôsob
 
Tento spôsob vrúbľovania používame len v období miazgy. Zrastenie vrúbľa s podpníkom je obyčajne veľmi dobré. Používame ho tam, kde je podpník oveľa hrubší než vrúbeľ. Na podpníku sa vyreže zvisle pásik kôry, ktorý je tak široký, ako rezná plocha vrúbľa. Za kôru vložíme vrúbeľ a pevne zviažeme. Zaviazanie musíme vykonať starostlivo.

Obr. Tittlov spôsob vrúbľovania
Obr. Tittlov spôsob vrúbľovania



Vrúbľovanie na koziu nôžku (triangulácia)
 
Používa sa najmä pri hrubších podpníkoch (15-40 mm). Podpník sa zreže v požadovanej výške horizontálne pílkou a rezná rana sa zarovná žabkou. Na boku podpníka sa urobí ostrým vrúbľovacím nožom klinovitý výrez až do dreva. Okraje rezných rán musia byť hladké a tvoriť ostrý uhol. Spodná časť vrúbľa sa upraví dvoma rezmi do tvaru klina, ktorý po spojení vrúbľa a podpníka presne vyplní výrez na podpníku. Spodný púčik na vrúbli sa po priložení vrúbľa na podpník musí nachádzať v hornej tretine časti ležiacej oproti hrane medzi dvoma rezmi. Vrúbeľ sa priviaže na podpník tak, aby púčik na vrúbli bol voľný. Vrchné polmesiačikové rezné rany vrúbľa prečnievajúce nad horizontálnu reznú ranu na podpníku sa zahoja vytvorením kalusu. Všetky rezné plochy sa po upevnení vrúbľa na podpník zatierajú voskom. Na podpníku - na strane oproti miestu vrúbľovania - sa odporúča ponechať ťažeň. Ak je podpník hrubší ako 30 mm, odporúča sa na podpník navrúbľovať podľa potreby dva až tri vrúble, aby sa rezná plocha podpníka rýchlejšie zahojila. V nasledujúcom roku sa na jar - po zahojení rany na podpníku - vyberá a ponecháva len jeden vrúbeľ a ostatné sa odstraňujú. Vrúbľovanie na koziu nôžku sa uplatňuje v škôlkárskej praxi najmä pri vrúbľovaní vyšších pestovateľských tvarov kôstkovín, najmä čerešní, višní a všetkých druhov slív.
         
Obr. Vrúbľovanie na koziu nôžku

Vrúbľovanie do rázštepu
     Obr. Vrúbľovanie do rázštepu
Najstarší spôsob vrúbľovania ovocných stromov, ktorý sa v súčasnosti používa len na vrúbľovanie egreša. Pri práci sa používa vrúbľovací nôž na úpravu vrúbľa, žabka na zahladenie reznej rany podpníka a špeciálne upravený nôž (dlátový) na urobenie rázštepu do podpníka. Podpník sa v požadovanej výške horizontálne zrezáva, následne sa pomocou dreveného kladiva rozštiepi a do rázštepu sa vkladá upravený vrúbeľ, ktorý má spodnú časť zrezanú do klinovitého tvaru, pričom dĺžka klina je 30-45 mm. Ak je podpník hrubší ako vrúbeľ, potom sa vrúbeľ ukladá tak, aby sa aspoň na jednej strane obe rezné plochy klina na vrúbli spojili s kambiom rázštepu na podpníku. Hrubšie podpníky sa vrúbľujú tak, že do oboch koncov rázštepu na podpníku sa vkladá po jednom vrúbli. Pri rezaní klina sa v hornej štvrtine ponecháva púčik. Pri priväzovaní vrúbľa na podpník sa musí púčik ponechať voľný. Rezné rany sa dôkladne zatierajú voskom alebo prípravkom na ošetrovanie rán. Ak sa na hrubší podpník navrúbľujú dva vrúble, po zahojení rany (miesta spojenia vrúbľa a podpníkom) sa v nasledujúcom roku skoro na jar jeden vrúbeľ odstráni rezom na konárový krúžok. Vrúbľovanie do rozštepu sa môže používať v období vegetačného pokoja (tesne pred začiatkom prúdenia miazgy) alebo za zelena. V ovocinárskom škôlkárstve sa vrúbľovaním do rázštepu v predjarí, ale i za zelena vrúbľujú najmä stromčekové egreše na podpník ríbezle zlatej. Týmto spôsobom sa za zelena vrúbľujú aj ríbezle na podpník ríbezle zlatej. Pri ostatných ovocných druhoch sa tento spôsob vrúbľovania nepoužíva.


Vrúbľovanie do boku
 
Môže sa použiť od druhej dekády januára do druhej dekády augusta. Podpník má byť rovnako hrubý (najviac o 15 mm hrubší) ako vrúbeľ. Do boku podpníka sa urobí zárez, do ktorého sa zasunie vrúbeľ zrezaný tak ako pri kopulácii, ale jeho spodný koniec je v tvare malého klina. Vrúbľovanie do boku sa škôlkárstve používa najmä pri zapestovaní stromčekových egrešov a ríbezlí.

           

Obr. Vrúbľovanie do boku,  vrúbľovanie na klín  a  vrúbľovanie za kôru

Vrúbľovanie na klin
 
Používa sa ak sú vrúbeľ a podpník rovnako hrubé. Podpník sa v požadovanej výške dvoma šikmými rezmi na protiľahlých stranách zreže do tvaru klina. V spodnej časti vrúbľa sa dvoma zárezmi vyreže klinový výrez. Veľkosť klinu a výrezu má byť taká, aby do seba - po spojení podpníka a vrúbľa - presne zapadali. Vrúbľovanie na klin sa používa najmä pri vrúbľovaní egrešov a ríbezlí, keď je riziko poškodenia púčikov na vrúbľoch a preto sa ponechávajú na vrúbli 4-5 púčikov.
  

Obr. Vrúbľovanie za kôru a  zlepšené vrúbľovanie za kôru
Vrúbľovanie za kôru.

Tento veľmi bežný a používaný spôsob robíme v apríli až v máji len za miazgy. Po zrezaní podpníka urobíme na podpníku pozdĺžny zárez do kôry. Kôru na obidvoch stranách zárezu oddeh'me a za oddelenú kôru vložíme šikmo zrezaný vrúbeľ. Pevne zviažeme. Ujateľnosť vrúbľov je veľmi dobrá. Tento spôsob sa často používa pri jadrovinách.


Zber a expedícia škôlkarských výpestkov

Ošetrovanie očkovancov. Podpníky naočkované v júli a v auguste zostávajú 2 týždne v pokoji. Po 10 až 14 dňoch sa môžeme presvedčiť o ujatí očiek. Zvyšok stopky, ktorý nechávame pri očku v prípade, že sa očko ujalo - odpadne. Ak očko zaschne a neprirastie k podpníku, potom zvyšok stopky drží a neodpadá. Obdobie opadávania stopiek je obdobie intenzívneho zrastania očiek s podpníkom, pričom súčasne dochádza k hrubnutiu podpníka a teda k zaškrcovaniu úväzku. Preto škôlkári po 3—4 týždňoch úväzky povoľujú. Úväzky povoľujeme tak, že ich narežeme z opačnej strany než je očko. Pri narezávaní treba dať pozor na to, aby sme nožom nezarezali príliš hlboko a neporanili kôru, pretože ďalším hrubnutňn podpníka sa rana ešte zväčší. V prípade, že používame pri očkovaní gumičku, povoľovanie odpadá, pretože gumičky sa na vzduchu rozpadnú aj samé.           

Ochrana očiek pred zimou. Po narezaní pásky a lyka alebo odpadnutí gumičky dochádza k obnaženiu očka a vystaveniu poveternostným vplyvom. Proces zrastania očka s podpníkom pokračuje až do skončenia vegetácie. Pred príchodom zimy zaočkované podpníky prihŕňame zemou.
 
Nahrnutá zem zakryje ujaté očko a tým chránime očko pred vymrznutím (najmä pri broskyniach a marhuliach). Na ťažkých, studených, vlhkých pôdach a v miernych polohách naočkované podpníky nenahŕňame, necháme ich voľne prezimovať.

          
Obr. Vyviazovanie letorastov  a  rez na ostro

Rez na čapík. Prezimované naočkované podpníky po skončení silnejších mrazov odrezávame. Režeme ich tak, že vo výške 100 — 120 mm nad očkom podpník odrežeme. Časť podpníka nad ujatým očkom nazývame čapíkom a ponechávame ho preto, aby sme rastúci výhonok mohli k čapíku priviazať, aby sa nevylomil. Na čapíku vyslepíme všetky púčiky tak, aby všetka miazga išla len do ujatého očka. Počas vegetácie na podpníku niekoľkokrát vylamujeme všetky plané výhonky. Nechávame len výhonok vyrastený z ujatého očka.


Odrezávanie čapíkov.

Očkovance vyrastené na podpníku zrezanom na čapík do roka veľmi vyrastú. Výhonok, ktorý sme priviazali k čapíku, zatvrdne, spevnie natoľko, že oporu čapíka neskoršie nepotrebuje. Čapík sa potom stáva zbytočným a keby sme ho ďalej nechali na rastline, vyschol by, a s ním často aj letorast, ktorý vyrástol z naočkovaného očka. Čapíky odstraňujeme nožom alebo pílkou. Odrezávanie čapíkov je práca veľmi dôležitá, pretože čapík musíme odrezať tesne nad miestom zrastú naočkovaného letorastu s podpníkom. Rez musí byť rovný a hladký. V prípade, že pri hrubších čapíkoch používame pílku, musíme rez zarovnať nožom. Rez pri odstraňovaní čapíka nesmie byť ani príliš vysoký, ani príliš hlboký. Pri vysokom reze by sa rana ťažko zaceľovala a pri hlbokom reze by sa zase letorast mohol ľahko vylomiť alebo vyschnúť. Pri odrezávaní čapíkov nesmieme nožom alebo pílkou poškodiť ušľachtilý letorast. Často sa stáva, že neopatrným rezom zarežeme do letorastu, ktorý sa potom odlomí. Odstraňovanie čapíkov sa má skončiť najneskoršie do konca augusta. Čím skôr čapík odstránime, tým lepšie.
Kmeňové tvary môžeme pestovať tromi spôsobmi: z vrcholového (terminálneho) púčika, striedavým rezom a medzištepením.

Pestovanie kmeňa z vrcholového púčika

Obr. Dopestovanie korunky v škôlke

Tento spôsob používame pri tých druhoch a kultivaroch, ktoré rastú rovno a dostatočne bujne. Najčastejšie sa takto pestujú čerešne, orech, ale aj niektoré kultivary jabloní a hrušiek. Pri čerešniach nechávame rásť podpník z vrcholového púčika, neskracujeme ho ale štepíme vo výške korunky. Pri orechoch sa nechá rásť semenáčik z vrcholového púčika a po dosiahnutí výšky kmeňa sa dopestuje koruna. Z vrcholového púčika pestujeme vlastnokoreňové stromčeky napr. odkopky. Z naočkovaného očka necháme vyrásť výhonok, ktorý neskracujeme. V priebehu ďalšej vegetácie pokračuje v raste a až dosiahne žiadanú výšku, začneme pestovať korunu. Pri pestovaní kmeňa je dôležité ošetrovanie obrastu.



Podpníky v škôlkarstve

Generatívnym alebo vegetatívnym spôsobom (najčastejšie oddelkami, odrezkami bylinnými a drevnatými; metódou in vitro).

Generatívne rozmnožovanie
V súčasnom ovocinárskom škôlkárstve sa využíva prakticky len na získanie podpníkov.
Postup: Získanie osiva z uznaných materských semenných stromov ® hodnotenie vlastností osiva ® úprava osiva = najčastejšie stratifikácia ® výsev osiva ® semenáčiky sa vo fáze 2-3 pravých listov podrezávajú v hĺbke 100-150 mm, aby sa podporil vývin koreňového systému ® rozsadenie semenáčikov (pred rozsadením skrátenie koreňov pre podporenie zosilnenia koreňového systému) ® vybratie podpníkov po ukončení vegetácie ® triedenie, zväzkovanie, označenie podpníkov ® vysadenie podpníkov do škôlky alebo distribúcia podpníkov alebo skladovanie podpníkov pri teplote do 2-3 oC a 95-97% RVV.
Ak sa osivo vysieva hneď na jeseň po jeho získaní potom sa nestratifikuje. Ak sa vysieva na jar, potom sa stratifikuje počas zimných mesiacov a do termínu sejby sa uskladňuje vo vhodných priestoroch, t.j. tak, aby sa nezhoršili jeho vlastnosti, nebolo poškodené nízkymi teplotami, nevyschlo a nebolo napadnuté chorobami a škodcami.

Životnosť osiva ovocných rastlín je relatívne krátka (jadroviny 2 roky, kôstkoviny a škrupinové ovocie 1 rok, drobné ovocie pol roka až jeden rok), preto sa vysieva väčšinou na jar roka nasledujúceho po získaní osiva. Dlhodobé skladovanie osiva sa využíva len v tzv. génobankách (v osive sa výrazne zníži obsah vody a skladuje sa pri nízkych teplotách).   

Výsev osiva
Podľa miesta výsevu do voľnej pôdy a v krytých priestoroch.
Podľa spôsobu výsevu poznáme výsev na široko, výsev do riadkov (300-500 mm x 25-100 mm), presný výsev, výsev do kontajnerov a výsev do hniezd na trvalé stanovište
Hustota sejby závisí od kvality osiva (najmä klíčivosti a čistoty), sily rastu odrody resp. druhu, pôdnych podmienok.
Hĺbka sejby závisí od klíčnych pomerov osiva, veľkosti osiva (väčšie osivo sa vysieva hlbšie, menšie osivo plytkejšie), pôdnych podmienok (v ľahkej pôde je možný hlbší výsev, v ťažkej pôde sejeme plytkejšie), termínu sejby.
 
Starostlivosť o výsevy
Kyprenie pôdy (dôkladná predsejbová príprava pôdy – pôda má byť ľahšia, kyprá, s vyšším obsahom humusu, dobre zásobená živinami a odburinená; možnosť zavlažovania je štandardná požiadavka), likvidácia burín (mladé rastliny sú citlivejšie na herbicídy), v prípade potreby tienenie, zavlažovanie, hnojenie, ochrana proti mrazom, ochrana pred chorobami a škodcami.
Husté porasty semenáčikov (pri hustej sejbe v riadkoch alebo sejbe na široko) je potrebné rozsadiť tak, aby mali dostatok miesta pre svoj vývoj (neboli “vytiahnuté” a mohli vytvoriť bohatý koreňový systém).
 
Podľa termínu rozsádzania poznáme rozsádzanie za zelena a rozsádzanie v zdrevnatenom stave.
 
Rozsádzanie za zelena sa vykonáva po vyklíčení semien t.j. vo fáze klíčnych listov alebo 1-2 pravých listov (u nás zvyčajne koncom apríla až začiatkom mája). Semenisko sa pred výberom semenáčikov dôkladne zavlaží (dávka závlahovej vody 30-45 mm), aby nedošlo k veľkému poškodeniu rastlín, najmä koreňov. Kolový koreň sa skráti asi o tretinu. Odporúča sa ošetrenie koreňového systému vhodným moridlom. Semenáčiky sa následne presádzajú do dobre prekyprenej pôdy (hĺbka kyprenia 50-200 mm) pomocou výsadbového kolíka do vyznačených riadkov na vzdialenosť 80-100 mm (vzdialenosť medzi riadkami je zvyčajne 0,50 m) tak hlboko, aby klíčne listy boli tesne nad povrchom pôdy alebo do pripravených rýh. Pri rozsádzaní väčšieho počtu semenáčikov na väčšie plochy sa vopred na novej ploche pripravia rady vzdialené obyčajne 0,50 m od seba. Na menších plochách sa môžu semenáčiky rozsádzať na vzdialenosť 0,30-0,40 m, na záhony široké 1,20-1,30 m.
 
Rozsádzanie v zdrevnatenom stave sa vykonáva v období vegetačného kľudu na jeseň alebo na jar. Semenáčiky sa vyberú zo semeniska, roztriedia sa na rastliny vhodné pre škôlkovanie a slabé rastliny, ktoré je potrebné kvôli zosilneniu ešte jeden rok pestovať. Korienky sadeníc sa skrátia na dĺžku asi 100-120 mm a slabé nadzemné časti vo výške 0,25-0,30 m nad koreňovým kŕčkom. Nadzemná časť orechov a čerešní sa neskracuje (t.j. neskracujú sa výhony končiace vrcholovým pukom) – rozsadia sa na vzdialenosť 200-500 mm. Semenáče ostatných druhov sa podľa ich mohutnosti vysádzajú na vzdialenosť 0,10-0,50 m.
Semenáčiky sa po presadení dostatočne zavlažia (závlahová dávka 30-40 mm). Pri výbere a presádzaní dbáme na to, aby koreňový systém neobschol (rýchla výsadba a ochrana pred priamym slnečným žiarením).
Koreňový systém semenáčikov je možné skrátiť na semenisku aj podrezávaním pomocou špeciálnej radličky.
Dopestovanie podpníka trvá zvyčajne rok (ak je podpník slabý t.j. nevyhovuje norme môže sa pestovať ešte ďalší rok). Zber zvyčajne na jeseň najčastejšie vyorávacími pluhmi alebo zrezávačmi (pri oddelkoch). Podpníky musia byť bez listov (po prirodzenom opadnutí listov, ručnom odlistení alebo defoliácii). Po zbere sa podpníky zväzkujú a triedia podľa normy. Po vytriedení sa opäť zväzkujú, označia náveskami a následne expedujú alebo uskladnia (následne sa v zime vykoná zimné štepenie za stolom alebo sa skladujú až do jari keď sa vysadia do ovocnej škôlky) alebo vysadia do ovocnej škôlky (na jeseň alebo v podmienkach SR prakticky vždy na jar). Konečnú úpravu podpníkov zvyčajne robí odberateľ. Od zberu po jarné škôlkovanie do ovocnej škôlky sa podpníky udržujú v dostatočne vlhkých podmienkach tak, aby nezaschli.

Podpníky pre jadroviny, kôstkoviny, škrupinoviny

Význam: - ovplyvňujú rast stromu, tvoria korene, ktoré upevňujú rastliny v pôde a majú vplyv na príjem živín, rast, vek rastliny, kvalitu ovocia

Generatívne podpníky
pre jablone: J-KL-1, J-KL-2, J-KL-3, J-KL-4, J-TE-1 a J-TE-2. Odrody na týchto podpníkoch sa vyznačujú bujnou až veľmi bujnou intenzitou rastu a dlhovekosťou. Prevládajú vegetatívne podpníky. pre hrušky: K-TE-1, K-TE-2 a H-BO-1.
Generatívne podpníky hrušiek majú u nás ešte stále prevahu nad vegetatívnymi. Najčastejšie sa používa klasická plánka.
pre čerešne a višne: vtáčnica a mahalebka sú najčastejšie používané ako podpníky v záhradkách i produkčných výsadbách. P-TU-1 je ďalším podpníkom, ďalej i P-TU-2, P-TU-3 a MH-KL-1.
pre slivkoviny: MY-BO-1, S-BO-1, semenáč zelenej ringloty, Wangenheimovej slivky a durandzie.
pre marhule: M-LE-1, M-VA-1, M-VA-2, M-VA-3, M-VA-4 sú najčastejšie využívané podpníky v škôlkarskej praxi. Vhodné sú však aj slivkové generatívne podpníky, ako napr. MY-BO-1, S-BO-1, menej semenáče zelenej ringloty a durandzie.
pre broskyne: B-VA-1, B-VA-2, B-VA-3, B-VA-4, Lesiberian, BD-SU-1, BM-VA-1, BM-VA-2 (Kando) a MN-VS-1. Na pestovanie broskýň na pôdach s vyšším obsahom CaCO3 sú vhodné Lesiberian, BD-SU-1, BM-VA-1, BM-VA-2 a MN-VS-1.
pre orech kráľovský: dvojročný semenáč orecha kráľovského (Juglans regia) a semenáč orecha čierneho (Juglans nigra).
pre liesku vekľoplodú: najvhodnejší podpník je lieska turecká (Corylus colurna).

Vegetatívne podpníky
pre jablone: M27, J-TE-G (zakrpatene rastúce podpníky), M9 a J-TE-E (podpníky slabého vzrastu), MM106 a M4 (podpníky stredného vzrastu), M1 a MM101 (podpníky silného vzrastu), M11 a A2 (veľmi vzrastné vegetatívne podpníky). Okrem uvedených sú to aj ďalšie, ako napr. J-TE-E, J-TE-F, J-TE-H, J-OH-A a iné. V susednom Poľsku je to najmä P2 a P22, v Nemecku Jork 9 a podobne.
pre hrušky: dula MA, dula MC, dula provánska, dula Adamsova, K-TE-B a K-TE-E.
pre čerešne a višne: F12/1, P-HL-A (rast naštepených odrôd je o 60 až 70 % slabší), P-HL-B (o 50 % slabší), P-HL-C (o 80 – 90 % slabší v porovnaní s vtáčnicou). Podpník Colt, vzhľadom na nižšiu mrazuvzdornosť, sa používa u nás len ojedinele.
pre slivkoviny: St. Julien A (stromy rastú o 65 – 70 % slabšie ako na podpníku myrobalan), S BUPR-A, MY-KL-A a Marunke. Perspektívne sú podpníky Pixy, Isthara, Jaspi a i.
pre marhule: St. Julien A, GF 655/2, Brompton, Marunke, marian GF 8-1 a MY-KL-A. Perspektívne sú Myrobalane GF 31 a iné.
pre broskyne: ST Julien A, GF 655/2, Brompton, Marunke, GF 1869, z novších Isthara. Sú to podpníky slivkovín vhodné pre kultúrne odrody broskýň, a najmä pre ťažšie i menej priepustné pôdy s pH nad 7,5 (Blažek a kol., 1998).
pre orech kráľovský: zatiaľ niet vegetatívnych podpníkov.
pre liesku veľkoplodú: zatiaľ nemáme vegetatívne podpníky, aj keď pravokorenný podpník môžeme získať z nakopcovania liesky obyčajnej.

Najčastejšie používané podpníky

M9 – Pomaly rastúci podpník pre jablone. Je vhodný pre bujne rastúce kultivary, pretože spomaľuje rast, čím núti k skorej a vysokej rodivosti. Vzhľadom na malý koreňový systém sa mu darí len v kvalitných pôdach. Korení plytko, preto hlavne v období sucha vyžaduje zavlažovanie a oporu.
Je odolný voči mrazom. Stromy vstupujú do rodivosti veľmi skoro. Vďaka svojim vlastnostiam prináša veľmi vysoké úrody. Hodí sa pre nižšie tvary stromčekov (zákrsky).
M26 – Stredne bujne rastúci podpník. Stromčeky na tomto podpníku rodia skoro, bohato a pravidelne.Ich rast je bujnejší ako na podpníku M9 a o 30 až 35 percent slabší ako an semenáči. Koreňová sústava je silnejšia a bohatšia ako pri podpníku M9. Do rodivosti vstupuje veľmi skoro. Je mrazuvzdorný. Oporná konštrukcia nie je nevyhnutná. Hodí sa pre zákrsky aj pre štvrťkmene. V posledných rokoch sa rožširuje stále častejšie.
 
M7 – Stredne bujne rastúci podpník pre jablone, s vlasnosťami ako M9, ale vzhľadom k tomu, že má bohatý koreňový systém, hodí sa ja do chudobnejších pôd na živiny a menej bohatých na vlahu. Podpník nevyžaduje oporu. Je vhodný do všetkých oblastí, podobne ako podpník MM106. Používa sa najmä pre polokmene a štvrťkmene. Do rodivisti nastupuje naštepená odroda stredne skoro.
 
MM 106 – Stredne bujne rastúci podpník, využíva sa často na svahovitejšom teréne. Nevyžaduje oporu. Tento podpník zoslabuje rast naštepenej odrody o 20 – 25%. Urýchľuje nástup rodivosti. Hodí sa pre stredne veľké tvary, vhodný je pre steny, vretená a voľne rastúce zákrpky. Pri zbere je treba rátaťs používaním rebríka. Podpník je odolný voči voške krvavej. Neobľubuje sucho.

Plánka – Podpník pre hrušky. Je odolný a dobre sa prispôsobuje každým pôdnym podmienkam. Oproti dule má neskorší štart rodivosti, ale za to strom má dlhšiu životnosť a silnejší rast. Nakoľko má silný kolový koreň, je menej vhodný do pôd  s vysokou hladinou podzemnej vody.
 
Dula – Podpník pre hrušky. Má plytko rozloženú koreňovú sústavu, a preto mu viac vyhovujú úrodnejšie pôdy s dostatkom vlahy. V naštepenej odrode indikuje slabší rast, ale za to urýchľuje skorší nástup rodivosti. Priaznivo ovplyvňuje aj chuť a veľkosť plodov.

Broskyňový semenáč – Podpník pre broskyne.Je to univerzálny podpník vhodný do všetkých oblastí, kde sa pestujú broskyne.
 
GF 677(broskyňomandľa) – kríženec Prunus persica x Prunus amygdalus, vyšľachtený vo Výskumnom Inštitúte Grand Farad vo Francúzku. Je to stredne (na kvalitnýcj pôdach až bujne) rastúci podpník vhodný najmä pre broskyne, ale aj pre mandle, marhule a slivky. Je vzrasnejší oproti broskyňovému semenáču o 20%. Znesie až 12%-ný obsah vápenca v pôde bez toho, aby sa na listoch objavili príznaky chlorózy. Koreňový systém je silný a dobre ukotvuje strom v pôde. Je prispôsobivý chudobným a suchým pôdam. Podpník neznáša premokrenie. Na výživných pôdach má príliš bujný rast. Je vhodný do ťažších pôd , aj do pôd bohatých na vápnik. Podpník sa dobre adaptuje aj na suché podmienky, Strom veľmi dobre znáša rez.
 
Vtáčnica – Prunus avium – podpníky pre čerešne a višne.Podpníky rastú veľmi silno a kolmo hore, preto nastupuje neskoršie do rodivosti. Tvoria košaté a rozložité koruny. Odporúča sa spon 6-8m. Tieto podpníky majú veľmi dobrú afinitu so všetkými známymi čerešňami a višňami. Uprednostňuje hlboké a chladné pôdy. Trend je však opačný, preto pomaly idú do úzadia a nastupujú podpníky slabšie rastúce so skoršou a veľkou rodivosťou.
 
Colt – podpník pre čerešne a višne, tvorí pomyselný most medzi bujne rastúcou vtáčnicou a ostatnými vegetatívne množenými podpníkmi, rastie stredne bujne a nie je príliš náročný na pôdne podmienky, je odolný mrazom, hodí sa tak pre nízke ako aj pre vyššie pestovateľské tvary. Naočkované stromčeky na tomto podpníku, podobne ako na mahalebke,  nastupujú do rodivosti pomerne skoro a pritom nevytvárajú také veľké koruny ako vtáčnica.
 
Mahalebka – podpník pre čerešne a višne. Je prispôsobivý na pôdne podmienky, no neznáša trvalo zamokrené pôdy. Je vhodný skôr pre ľahšie a piesčité pôdy s nízkou zásobou vody. Pomerne značne oslabuje rast stromov, čo sa ale priaznivo prejavuje na skorej rodivosti. Na kvalitných a výživných pôdach rastie bujne.
 
Gisela 5 – Prunus cerasusxPrunus pseudocerasus – podpník pre čerešne.Podpník Gisela 5 je z rodu Gisela najrozšírenejší podpník a v posledných rokoch sa ukazuje ako najperspektívnejší. Či už na štíhle vretená, malé stromky v malých záhradách, intenzívne pestovanie či už v úrodnosti, kvalitou plodov, veľmi skorým nástupom do rodivosti, flexibilitou na pôdne podmienky, mrazu odolnosťou, podporou horizontálneho rastu konárov a netvorí výmladky. Rast je asi o 50% slabší ako u čerešni vtáčej. To sú všetko vlastnosti, ktoré aj do budúcnosti dávajú vysoké predpoklady na jeho rozšírenie.

BSB-1- bujne rastúci podpník vhodný pre marhule, broskyne a mandle, hlboko korení a nevyžaduje oporu, má väčšiu mrazuvzdornosť, je tolerantný voči zásaditým pôdam.
 
Myrobalán – podpník pre marhule, slivky a ringloty. Má dlhú vegetačnú dobu. Najlepšie je ho očkovať až na konci očkovacej sezóny. Afinita s naštepenými kultivarmi je dobrá. Červenolistý myrobalán je univerzálny podpník najmä pre horšie pôdne a klimatické podmienky. Dobre sa rozmnožuje a po dvoch až troch rokoch už rodí. Netrpí glejotokom a nevytvára odnože. Je nenáročný na pôdu a môže byť zasadený do vlhšej a ťažšej pôdy. Je veľmi mrazuvzdorný.
Odoláva šárke. Po naštepení ušľachtilých odrôd kôskovín (marhule aj broskyne) rastie zhruba o tretinu slabšie než obyčajný myrobalán. Je mrazuodolný, nenáročný na pôdne podmienky, ani na agrotchniku. Netvorí koreňové výmladky.

Podpníky pre ostatné druhy ovocných rastlín

Meruzalka – Podpník pre ríbezle a egreše. Má veľa typov (vzrastné, nižšie, hladké, rozkonárujúce), ktoré sa líšia tvarom a zafarbením listov. Výhonky sú silné, s menším obrastom vo vrcholovej časti. Pri štepení sa vyžadujú hrubšie vrúble ríbezlí alebo egrešov. Egreš a ríbezľu pestujeme v škôlke až do času, keď krík vytvorí počet výhonkov, ktorý určuje norma. Trvá to asi dva roky, podľa agrotechniky. Malinu rozmnožujeme oddelkami. Oddelky musia byť zdravé, s dobrou koreňovou sústavou a letorastmi, ktoré sú pri prvej akosti dlhé najmenej 900 mm, pri druhej akosti 700 mm.
Ostružiny rozmnožujeme potápaním alebo oddelkami, podobne ako maliny. Požiadavky na prvú a druhú akosť sú rovnaké ako pri maline. Pri maline i ostružine letorasty pri expedícii skracujeme na dĺžku uvedenú pre obidve akosti.
Z kmeňových tvarov najčastejšie pestujeme nízke tvary. Nízke tvary sa pre výsadby najviac žiadajú. Musia sa množiť na zákrpkových podpníkoch. Vyššie tvary obyčajne pestujeme na generatívne množených podpníkoch. Používame ich len pri niektorých druhoch.
Škrupinoviny
1, orech kráľovský - vlastné podpníky
2, lieska obyčajná - lieska turecká

Vplyv podpníka a vrúbľa na rodivosť

Podpníky významne ovplyvňujú celý rad dôležitých pestovateľských vlastností ovocných drevín. Pri niektorých ovocných druhoch sa zúčastňujú až 50% na celkovej úrode. Podpník je neoddeliteľnou súčasťou ovocného stromu a je rovnako dôležitý ako odroda. Upevňuje svojimi koreňmi strom v pôde a umožňuje príjem živín a vody z pôdy. To isté možno povedať i o preprave asimilačných látok z koruny do podzemných orgánov. Významne ovpyvňuje aj rast navrúbľovanej alebo naočkovanej odrody, začiatok rodivosti, celkovú úrodnosť a výkonnosť stromu. Ovplyvňuje tiež odolnosť proti nízkym teplotám, kvalitu i množstvo ovocia a iné. Pre lepšie pochopenie významu jednotlivých podpníkov je potrebné poznať – aký je rozdiel medzi kultivarom a odrodou.
 
Odroda – je rastlina, ktorá má svoje typické vlastnosti, vrátane veľkosti, farby, chuti atď, ale ku ktorým prišlo prirodzene – teda bez zásahu človeka. O odrodách hovoríme, že „boli“ vytvorené prírodou a môžu byť rozmnožované aj semenom, pričom výsledné rastliny (potomstvo) majú vlastnosti zhodné s rodičovskými rastlinami (len výnimočne ide o drobné odlišnosti).

Kultivar je rastlina, ktorá bola vyšľachtená človekom za účelom dosiahnutia žiadúcich vlastností, ako je veľkosť, farba, výnos, odolnosť proti chorobám atď, a to pomocou hybridizácie t. j. krížením dvoch alebo viacerých rôznych odrôd rastlín, z ktorých každá má svoje žiadúce špecifické vlastnosti. Napríklad jedna odroda má dobrú farbu, druhá má výbornú chuť, zatiaľ čo tretia odroda dobre odoláva chorobám. Akonáhle sa pri krížovom opeľovaní – v procese, ktorý môže trvať celé roky usilovnej práce – dosiahla požadovaná kvalita a získali sa správne vlastnosti pri šľachtení daného kultivaru – tieto novo vyšľachtené kultivary ešte musia byť schopné aj takej reprodukcie (takého spôsobu rozmnožovania), aby boli zachované ich dedičné vlastnosti. Spravidla ide o vegetatívne rozmnožovanie. To zn., že ak majú byť kultivarové vlastnosti zachované aj na potomstve, docielime to iba vegetatívnym spôsobom rozmnožovania, nie generatívnym.

Opakovanie – záverečný prehľad učiva
Návrat na obsah